Ľubica Pajtinková

Spoločnú cestu začali, keď mala Terka 15 a Ľudovít 17 rokov. Spečatili a&nbsp;zoficiálnili ju svadbou v&nbsp;auguste 1965. Celých 60 rokov tvorili pár a&nbsp;55 rokov boli zosobášení.

Z&nbsp;ich lásky sa narodili dve krásne deti, Martina a Ľudovít. Skvele vychovali nielen ich, ale pomáhali aj s&nbsp;výchovou detí súrodencov a&nbsp;priateľov, neskôr vnúčat. Podľa mnohých to boli najlepší priatelia, ktorí vždy vedeli poradiť, vypočuť, pochopiť, odpustiť. Boli to ľudia, akých je v&nbsp;dnešnom svete &nbsp;veľmi málo. Všetci ich milovali a&nbsp;nevedia sa zmieriť s&nbsp;tým, že takto smutne odišli.

„Začalo to nenápadne, volali mi, že im nie je dobre, mama ani nemala vysokú teplotu, len 37,2 až 37,4, len bola stále unavená a&nbsp;chcelo sa jej spať,“ spomína dcéra Martina, ktorá si myslí, že sa zrejme nakazili začiatkom marca v&nbsp;nemocnici, keď bola mama na pravidelnej a nutnej kontrole v nemocnici.

„Otec si vyčítal, že tú pliagu určite doniesol domov on z práce, lebo si ako dôchodca chodil ešte privyrábať. To kde sa nakazili však nevieme iste, a ani už vedieť nechceme,“ doplnila dcéra smutne.

„Pamätám sa, že na MDŽ im bolo relatívne dobre, aj sme mame zablahoželali,“ hovorí Martina. Jedlo a aj všetko potrebné im však nosili len k&nbsp;dverám.

Keď Ľudovít priznal, že jeho manželka od slabosti doma spadla, deti sa zľakli a&nbsp;zavolali sanitku. „Mama však nemala takú zlú saturáciu kyslíkom, aby ju zobrali do nemocnice, tak zostala doma, obaja začali brať aj antibiotiká,“ vysvetľuje Martina.

O&nbsp;niekoľko dní dcéra musela volať sanitku znova. Vtedy už mamu odviezli do nemocnice so zápalom priedušnice. Otca brali na druhý deň. Obaja ležali v&nbsp;nemocnici na Kramároch, ale každý inde.

Dcéra: Otcovi sme nemohli povedať, že mama zomrela...

Oboch zabil zápal pľúc. Ona zomrela 20. marca, on 6. apríla. „Keď som mame naposledy volala, už nevládala rozprávať, taká bola slabá a&nbsp;otcovi, ktorého sme ku koncu mohli ísť aj navštíviť, sme ani nemohli povedať, že mama zomrela, aby mu to nezhoršilo stav,“ opísala krutú situáciu dcéra. „Otec mi pár dní pred smrťou ešte zakýval a&nbsp;povedal, že zasa bude dobre,“ dodala Martina, ktorá sa pri tejto boľavej spomienke rozplakala.

Terézia a Ľudovít boli klasici, ona sa v mladosti vyučila za predavačku, dlhé roky bola vedúcou predajne a za celý život vystriedala len dve zamestnania, on tri. Obaja sa angažovali aj v Asociácii na ochranu práv pacientov SR.

Terézia bola prezidentkou Spoločnosti psoriatikov a atopikov v SR. „Terka alebo Teruška, tak sme ju volali, bola pri založení Spoločnosti psoriatikov a ekzematikov v roku 1990 ešte za Československa. Od toho času sa plne venovala problémom chronicky chorých pacientov na kožné ochorenia na Slovensku, zo začiatku ako členka, tajomníčka a v októbri 2003 bola zvolená za prezidentku Spoločnosti psoriatikov a atopikov SR,“ povedala nám jej viceprezidentka Ľubica Bergmannová.

Článok pokračuje na ďalšej strane

Tejto dobrovoľníckej práci sa venovala denne až do posledných chvíľ svojho života. A po celé tie dlhé roky ju v tom podporoval jej manžel Ľudovít, ktorý bol tiež členom Spoločnosti.

„Každý z nás má pred očami jej láskavú tvár, úprimné oči, znie nám stále jej hlas a len ťažko je uveriť, že už nikdy s ňou nebudeme,“ hovorí Bergmannová s tým, že Terézia bola úžasný človek nesúci v sebe dobro a lásku, ktorú dávala iným.

<a href="https://www1.pluska.sk/gal/regiony/romeo-julia-60-rokoch-tento-desivy-pribeh-nenapisal-shakespeare-ale-covid" target="_blank" rel="noopener">&gt;&gt;&gt; FOTO ĎALŠÍCH ĽUDÍ, KTORÍ PODĽAHLI COVIDU NÁJDETE V GALÉRII&nbsp; &lt;&lt;&lt;</a>

„Terka bola skvelá žena, je mi nesmierne smutno z toho, čo sa stalo,“ povedala nám s ľútosťou prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov SR,&nbsp; Mária Lévyová, ktorá s ňou úzko spolupracovala.&nbsp; „Terku zvolili za člena revíznej komisie AOPP. Nesmierne si vážim jej pomoc, keďže rozumela účtovníctvu. Nevynechala jediné zasadnutie revíznej komisie v rámci kontroly účtovníctva, ani podujatia zamerané na vzdelávanie pacientov. Svojou múdrosťou, dobrom a obetavosťou bola a je príkladom pre mnohých&nbsp; pacientov a ľudí, ktorí nezištne podávajú pomocnú ruku druhým. Česť pamiatke múdrych a obetavých manželov,“ dodala smutne.

Terézia Hurbaničová (†75) a &nbsp;Ľudovít Hurbanič (†78) zomreli niekoľko dní po sebe, ale poslednú rozlúčku mali spoločne 12. apríla v kostole Márie Magdalény v Rusovciach. &nbsp;

&nbsp;O&nbsp;tom, akí výnimoční ľudia to boli, vypovedajú úprimné slová na rozlúčku od ich vnúčat.

Čítajte na ďalšej strane, stojí to za to

Vnučka Barbarka: &nbsp;Boli nerozlučná dvojka, ideál lásky a&nbsp;vzor pre všetkých naokolo, ako krásne sa ľudia k&nbsp;sebe vedia správať, aj napriek neľahkým životným situáciám. Počas niekoľkoročného obdobia, kedy som mala tú možnosť bývať pod jednou strechou so svojimi starými rodičmi, sme mali k&nbsp;sebe veľmi blízko. Bolo to pre mňa jedno z&nbsp;krásnych období, kedy som s&nbsp;nimi trávila čas a&nbsp;boli mi nesmiernou oporou pri mojom dospievaní a&nbsp;študijnom živote. Som im nesmierne vďačná, že som s&nbsp;nimi mohla bývať a&nbsp;vytvorili mi také príjemné zázemie. Dokonca aj keď som sa odsťahovala, sme sa aj naďalej stretávali na pive, či pri kartových hrách...

Vnuk Andrejko: ...Babka s&nbsp;dedkom pre mňa predstavovali veľmi hlboké pochopenie a&nbsp;uvoľnenie vždy, keď som sa s&nbsp;nimi stretol. Každý raz, keď som mal obdobie, kedy ma niečo trápilo a&nbsp;rozprával som sa nimi, vždy sa mi uľavilo. Naposledy keď som bol za dedkom, povedal som si, že si ho chcem zapamätať ako usmiateho a&nbsp;dobre naladeného človeka, a&nbsp;samozrejme babku rovnako dobre naladenú pri ňom. Aj napriek zdravotným problémom nestrácala elán do života. A&nbsp;tak si ich aj pamätať navždy budem. Boli, sú a&nbsp;budú spolu, lebo lásku ani smrť nerozdelí.

Vnuk Luďko: Babka a&nbsp;dedko, dúfam že ste spolu v&nbsp;Nebi, tak ako ste boli tu na Zemi. U&nbsp;vás bolo vždy miesto, kde sme sa celá rodina stretli na všetky sviatky, tešili ste sa, že sme k&nbsp;vám prišli. Ak sme mali problémy, boli ste vždy otvorení si ich vypočuť a pomôcť nám, ako ste najlepšie vedeli. Človek si uvedomí, až keď o&nbsp;niekoho príde, ako veľmi mu bude chýbať. O&nbsp;to horšie, že ste nám odišli obaja naraz v&nbsp;tak krátkom čase. Budem si Vás navždy pamätať ako veľkých bojovníkov, ktorí mysleli najskôr na svoju rodinu a&nbsp;až potom na seba. Budete mi veľmi chýbať.

Vnučka Lucia: Babinka a&nbsp;dedko, nerozlučný pár až do konca... Ešte stále tomu neviem uveriť, že ste nás opustili tak skoro. Bojovali ste statočne obaja a&nbsp;takto si vás budem navždy pamätať. Rada by som naposledy poďakovala za všetku lásku, ktorú ste nám rozdali, za každý úsmev, ktorý ste vyčarovali na našich tvárach, za každú chvíľku, ktorú ste s&nbsp;nami strávili. Nikdy nezabudnem na čas s&nbsp;vami. Ste naším vzorom a&nbsp;oporou a aj naďalej zostávate v&nbsp;našich srdciach. Ľúbime vás.

Vnučka Katuška: ...prvé moje spomienky z&nbsp;detstva sa určite spájajú s&nbsp;mojimi starými rodičmi. Od malička ma vychovávali a&nbsp;snažili sa zo mňa spraviť dobrosrdečnú a&nbsp;spravodlivú ženu. Každé jedny prázdniny a&nbsp;sviatky čo som s&nbsp;vami trávila, boli pre mňa chvíle, kedy som sa cítila ako v&nbsp;rozprávke. K&nbsp;tejto situácii neviem nájsť vhodné slová, ktoré by opísali žiaľ, ktorý prežívam. Odišli mi dve čisté a&nbsp;milujúce dušičky zo života. Obávam sa, že takých ľudí ako boli oni je na svete veľmi málo, preto by som ti chcela odkázať, babička a&nbsp;deduško, že vás budem nosiť navždy v&nbsp;svojom srdci a&nbsp;nikdy na vás nezabudnem.

„Mrzí nás všetkých, že odišli za tak ťažkých podmienok, no veríme, že tam hore je o&nbsp;nich dobre postarané, že si môžu vydýchnuť a&nbsp;cítia úľavu, že sa aj tam hore stretli a ako nerozlučná dvojka na nás budú dávať aj naďalej pozor a&nbsp;budú posielať svoju anjelskú lásku,“ dodala za všetkých &nbsp;dcéra Martina.

Rómeo a Júlia po 60 rokoch: Tento desivý príbeh nenapísal Shakespeare, ale COVID