Pozrite, ako vyzeral sviatočný stôl v Banskej Štiavnici a okolí: Niektoré veci vás prekvapia!

Takto vyzeral sviatočný stôl v Banskej Štiavnici a okolí: Na šampanské zabudnite, pilo sa toto!

Typický sviatočný stôl v Banskej Štiavnici a okolí vás prekvapí: Niektoré jedlá by ste nečakali

Povery o tom, čo sa na Silvestra a Nový rok v minulosti mohlo a nemohlo jesť, sa zachovávajú dodnes. Podľa Banskoštiavničanky Ľudmily Blaškovej je to len dobré a človek by totiž občas mal žiť aj v určitej ilúzii. Narodila sa v obci Klastava (okres Banská Štiavnica), je majiteľkou obľúbenej reštaurácie pri Počúvadlianskom tajchu a porozprávala nám o tradičných pokrmoch, ktoré nemohli chýbať na sviatočnom stole obyvateľov dediniek pod Sitnom i Banskej Štiavnice.

“Na Klastave bol vplyv hlavne hontianskej kuchyne a keďže moja mamička pochádzala z dediny Sudince, tak na Nový rok sme doma mali vždy makové alebo orechové opekance, pirohy (perky), alebo rezance s orechmi a tvarohom,” spomína na tradície Ľudmila Blašková. Keďže u nich sa prísny pôst nedodržiaval, v tradičnej kapustnici nemohla chýbať klobáska, ani údené mäso. Neskôr v 60. - 70. rokoch zvykli pripravovať aj rybie filé a zemiakový šalát.

“Vravievalo sa však, že na Nový rok sa nemá jesť nič, čo má perie, aby nám neodletelo šťastie, preto sme neskôr pripravovali väčšinou bravčové mäso - hurky, klobásky, vyprážaný rezeň alebo údenú šunku,” hovorí s tým, že práve toto sa stalo tradíciou pre tunajšie dediny. Keď sa v 70. rokoch presťahovali do Banskej Štiavnice, v nej už prevládala tradícia baníckych jedál. “Aj tu mali svoje miesto opekance, ale napríklad také, aké sme my na dedine predtým nikdy nerobievali. Pripravovali sa s bryndzou a slaninou. V baníckych rodinách sa jedla tiež kapustnica a ryba,” hovorí Ľudmila Blašková.

<a rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/regiony/vino-peria-paleno-slaninkou-co-nesmelo-chybat-sviatocnom-stole-stiavnici-okoli/2" target="_blank">Čo Banskoštiavničania v minulosti pili počas Silvestra, si prečítajte na ďalšej strane:</a>

V súčasnosti pri oslavách príchodu nového roka nemôže v domácnostiach chýbať typický zvuk otvárania fľaše šampanského a jeho nenahraditeľné bublinky. Pred rokmi však tomu tak nebolo. V oblasti pod Sitnom i v Banskej Štiavnici sa pilo tzv. hriatô alebo pálenô, ktoré si ľudia dali vypáliť z rôznych druhov ovocia.

“Pálilo sa aj doma, postupom času sa dostávala do popredia tradícia páleníc a palenô sa dalo vypáliť aj na Počúvadle i na Prenčove. Dal sa skaramelizovať cukor, ktorý sa zalial vodou a pálenkou. Kto chcel, robil to aj so slaninkou. Upražila sa a navrch sa dalo trochu škvariek, masti, ľudia to pili aj ako medicínu,” vysvetľuje. Okrem tohto nápoja však ľudia pili aj víno a mimoriadna bola v tomto práve Klastava. Rodilo sa tu totiž tzv. víno z Peria.

“Ľudia sa báli, či to nie je perie husacie alebo kačacie. Aj keď sme robili zabíjačky u nás, vždy sme totiž napísali, že bude víno z Peria. Hostia boli prekvapení, že čo to je. Vysvetľovali sme, že oblasť na Klastave, kde sa pestovalo hrozno, sa nazývala Perie. Preto ten názov,” dodáva s úsmevom.

Ako sa k tradíciám vyjadrila známa etnologička, si prečítajte na ďalšej strane:

Mnohé novoročné tradície sa spájajú práve s jedlom. Vo všeobecnosti už v minulosti ľudia jedli to, čo nejakým spôsobom symbolizovalo hojnosť. Ako prezradila etnologička Katarína Popelková pre Denník N, týkalo sa to napríklad šošovice pre jej mnohosť či podobu s mincami.

“Zvykli sa robiť aj dlhé rezance obsypané orechmi, ktoré predstavovali bohaté klasy. Jedlo sa aj bravčové mäso, ktoré bolo symbolom bohatstva, tučnoty a zdravia. Zajac, vták či ryba boli, naopak, nevhodné, lebo symbolizovali šťastie a bohatstvo, ktoré uletí, ujde či odpláva,” povedala Popelková, podľa ktorej takéto povery nemusíme programovo zachovávať, ani im veriť. Dôležité je, robiť to tak, ako to každý cíti a rituálom sviatkov venujeme energiu preto, že nás robia spokojnými.

“Čo sa týka povier, doma sa ich stále pridržiavame, myslím si, že takto ich dodnes vníma veľa rodín a prenáša sa to z generácie na generáciu. Určitá poverčivosť jednoducho v nás zostala. Človek musí niekedy žiť aj v určitých ilúziách,” uzavrela Ľudmila Blašková.