Talianske Monte Catini či české Karlove Vary. Aj k týmto miestam sa prirovnáva kvalita vody v historických kúpeľoch Korytnica, ktorá leží 24 kilometrov od Ružomberka. Minerálna voda vyviera z hlbín Nízkych Tatier a liečil sa nimi aj cisár František Jozef či Ľudovít Štúr.

Hoci je prameň slávnej vody stále živý, z vychýrených kúpeľov veľa nezostalo. Oficiálne bola korytnická voda prvýkrát ocenená v roku 1873 na svetovej výstave vo Viedni a v roku 1904 bodovala ako jediná európska minerálna voda i na svetovej výstave v americkom Saint Louis. Dokonca sa začala vyvážať aj do Ameriky.

Kúpele dvakrát vyhoreli a často sa menili aj ich majitelia. Skutočný zlom však prichádza až po roku 1989. Podobne ako ostatné kúpele, aj Korytnicu sprivatizovali. V roku 1995 ich získala nová spoločnosť, ktorá však udržala kúpele pri živote len pár rokov.

V roku 2002 kúpele zatvorili svoje brány a vtedy to nevyzeralo na definitívnu bodku. Ako by čakali na zázračný deň otvorenia. V schátraných budovách dodnes nájdete oblečenie zamestnancov, dokumenty, nemocničné prístroje či lekárske správy pohádzané na zemi. V slávnom bare Espresso na barovom pulte ešte stále stoja fľašky sladených nápojov a v ubytovacej časti stále nájdete postele a karty na krátenie dlhej chvíle. Nájdete tu takmer všetko. Jediné, čo kúpeľom chýba, je život.

Z toho pohľadu bolia oči. V údolí pri malej dedinke Leváre v okrese Revúca sa ukrýva bývalý areál malých kúpeľov, ktoré odišli do zabudnutia začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia. Miestni majú na kúpele krásne spomienky, no trhá im srdce z nich. „V Levároch sú dva pramene. Jeden sa volá prameň sv. Antona a slúžil na liečbu reumy. Ten druhý bol v celom okolí známy na liečbu očí,“ hovorí dôchodca Štefan Tóth (83).

Pramene objavil gazda Pavol Csernus na začiatku 19. storočia a neskôr aj kúpele založil. Po jeho smrti ho tam pochovali. „Kúpele boli skromné, mali len jeden dom, v ktorom bolo 12 kúpeľných kabín s cínovými a drevenými vaňami. Ako sedemročný som tam ešte chodil. Vodu zohrievali vonku a potom ju napúšťali do vaní. Keď vidím, aké je to zdevastované, je mi do plaču . Skrachovalo to okolo roku 1980,“ povedal Ladislav Balog (51).

V areáli bolo 17 izieb, krčma, reštaurácia, kolkáreň a vozovňa. Život v kúpeľoch bol pomerne lacný a využívali ich malomeštiaci, cirkev, remeselnícka vrstva, ale hlavne sedliaci z okolia.

Voda sa používala na liečbu pohybových ochorení, málokrvnosti a slabosti. Aj na liečenie reumy, proti nervozite, ďalej pri kožných ochoreniach, rôznych zápaloch, ochoreniach kostí a aj pohlavných chorobách.

Objavenie: 1887 2 000 návštevníkov v sezóne 12 kúpeľných kabín 2 liečebné pramene využívali hostia

Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach sa pôvodne volal Masarykov liečebný dom pre Nemocenskú poisťovňu súkromných úradníkov a zriadencov. Patril medzi vrcholné diela funkcionalistickej architektúry na Slovensku. V čase svojho vzniku bol jednou z najdrahších stavieb v Československu. Šesťposchodový liečebný dom mal maximálnu kapacitu 110 kúpeľných hostí a jeho chod zabezpečovalo 40 zamestnancov. Bol obľúbený nielen u Čechoslovákov, ale najmä u Nemcov a Rakúšanov, ktorí do vychýreného kúpeľného domu dochádzali za procedúrami a liečivou teplickou vodou.

Liečebný dom pripomínajúci parník otvorili prvýkrát 1. júna 1932. Pre svoje kvality bol v roku 1969 zaradený do prvého Súpisu pamiatok na Slovensku. Po rozdelení Československa potreboval Machnáč rozsiahlu rekonštrukciu. Prednosť však dostali kúpeľné domy Pax a Krym, vedľa ktorého sa vybudoval aj nový bazén, a od roku 2001 Machnáč chátral. Niekoľkokrát zmenil majiteľov, mnohí sa pokúšali aj o rekonštrukciu, narazili však na veľký odpor pamiatkarov, a tak dodnes chátra.

Máte vo svojom okolí schátrané kúpele či budovu? Pošlite nám svoj tip na emailovú adresu plus.tip@newsandmedia.sk.

Kedysi boli našou PÝCHOU, dnes ich skrývame: Na ZAPLAKANIE, čo sa deje so slovenskými POKLADMI!