Plus 7 dní

Ľubomír Feldek, básnik, spisovateľ, dramatik, Bratislava

Ráno sme sa zobudili a vojaci boli v bratislavských uliciach. Boli sme na námestí, keď Rusi strieľali do hodín, to boli hodiny U milosrdných bratov. Napísal som vtedy báseň Hodiny u milosrdných bratov, ktorá vyšla potom aj v Slovenských pohľadoch. Najsilnejšie spomienky mám z nasledujúcich mesiacov, keď sme začiatkom roka 1969 oslavovali hokejové víťazstvo nad Ruskom.

Bol som na Liptove a v noci nás zobudili, že sme obsadení ruskými vojskami. Zhodou okolností moja 13-ročná sestra bola v neďalekom pionierskom tábore, tak som išiel autom pre ňu, oproti išli tanky. Bol to veľký šok a pamätám si, že v tom hoteli, kde sme bývali, manželka riaditeľa urobila, to čo sa robilo vždy keď nastala kritická situácia: zhromažďovala potraviny a schovávala ich do pivnice. Potom som sa vrátil do Bratislavy, tu to žilo, manifestovalo sa, demonštrovalo. Ale to trvalo tak týždeň-dva, potom bolo po všetkom.

Magda Vášáryová, herečka, Bratislava

Bol to najväčší šok môjho života. Mala som dvadsať rokov, otvorený svet predo mnou a všetko sa nakoniec skončilo. A ja som zostala bez možnosti cestovať, bez možnosti študovať, vyhodili ma z vysokej školy, moje firmy išli do trezorov, a tým vlastne na niekoľko rokov skončili všetky moje sny.

Asi hodinu pred polnocou 20. 8. 1968 som schádzal pešo z Červeného kríža. Pred prezidentským palácom, vtedy Domom pionierov, som zbadal, ako sa od Hlavnej stanice po vtedajšej ulici Obrancov mieru (dnes Štefánikova) rútia tanky a obrnené vozidlá s bielymi hviezdami. To bolo označenie vojsk Varšavskej zmluvy. Zišiel som na Námestie SNP a tam to už začínalo hustnúť. Keď som prišiel k Starému mostu, tam to vyzeralo ako ozajstná invázia - valili sa celé kolóny, z ktorých vojaci vyhadzovali letáky, na ktorých bolo, že v ČSSR bola kontrarevolúcia a prišli nás pred ňou ochrániť.

Ľudia vybiehali v pyžamách, vytvárali sa zhluky, bolo to dosť zdrvujúce. Zabehol som do vtedajšej redakcie Smeny, kde som zobudil spiaceho redaktora nočného vydania, zapli sme rádio a tam už tú tragickú správu, že sme obsadení, vysielali. Počúvať, že Československo bolo obsadené piatimi armádami, bol nepredstaviteľný a hrozný pocit. Hlúčiky ľudí pribúdali. Vyšší dôstojník pred Umelkou svietil baterkou do mapy a pýtal sa „Skažite, kde zdes Dostojevkavo ploščaď?”. Bol už prakticky tam, ale my sme ho poslali čo najďalej opačne, na Vajanského nábrežie.

Jaroslav Šurkala (79), bývalý redaktor, Prešov

Bol som pri prvom prešovskom proteste proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý sa uskutočnil na konci Budovateľskej ulice. Potom som dostal ponuku viesť vysielanie Ukrajinského rádia v Prešove. To však obsadili ruské vojská a preto sme sa stiahli do pivničných priestorov bytovky na Sídlisku III. Bola tam kábelova hlava, teda schádzali sa tam všetky káble prechádzajúce Prešovom. Aj kábel Varšavskej zmluvy, ktorý bol výsostne chránený.

Na tento sa Palo Martanovič vďaka dlhoročným skúsenostiam hravo napojil, čím sme získali čisté bezporuchové pripojenie do Banskej Bystrice, teda do celoštátneho vysielania Slobodný legálny vysielač Východné Slovensko 2. Päť dní sme informovali celú republiku o dianí na východných hraniciach. Keď sa moja účasť na vysielaní prevalila, stal som sa „nepriateľom socializmu” a už so nemohol byť redaktorom.

Vzali mi pas, prenasledovala ma Štátna bezpečnosť. Väčšinu fotiek a filmov mi zhabali. Problémy mala aj manželka, ktorá pracovala na hygienickej stanici. Pracoval som potom ako fotograf na voľnej nohe pre Fond výtvarných umení. Po revolúcii som založil lokálny denník Prešovský Večerník.

František Hába (71), kapitán vo výslužbe, Trnava

V osudný deň som slúžil na štátnej hranici s Rakúskom. Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy sa neveľká časť sovietskych vojakov s bojovou technikou usadila v hraničnom pásme. Veliteľ našej jednotky ma vyslal za ich veliteľom so žiadosťou, aby toto miesto opustili. Žiaľ, žiadna reč s nimi nebola možná - pre ich neoblomné stanovisko. A tak sme ich museli na tom mieste rešpektovať niekoľko týždňov.

Serafína Ostrihoňová (64), exprimátorka Zlatých Moraviec

Keď k nám vojská prišli, mala som iba 15 rokov, no bola som nešťastná z toho, čo sa stalo. Šli sme autom s mojím prvým fešákom Milankom, ktorý sa napokon stal mojím manželom, do Tesárskych Mlynian, odkiaľ pochádzam. Vojaci techniku ťahali na autách. Ľudia z okolia Zlatých Moraviec im poprevracali značky vedľa ciest, aby nevedeli, kam majú ísť. Zostali teda stáť na hlavnej križovatke a rozhodovali sa, kadiaľ ďalej. Po rusky som im povedala, aby išli domov. Mali sme dosť ostrú debatu, ale vôbec sa neurazili, ba niektorí skoro plakali. Ich veliteľ mi hovoril, že to dostali rozkazom, takže ako vojaci museli poslúchnuť, inak by ich to mohlo stáť život.

V noci z 20. na 21. augusta 1968 som svojím podpisom odobril vydanie Východoslovenských novín a pobral sa domov. V Košiciach som nasadol do vlaku, uťahaný ako kôň, takže som zaspal. Zobudil som sa v Hencovciach vo Vranovskom okrese. Cesta bola zaplnená, tanky, delá, poľné kuchyne, nákladiakov kopa, bolo to niečo strašné. Povedali mi, že prišli Rusi - vraj ochrániť Slovákov pred kapitalizmom.

Myslel som si: Pánabeka, čo sa to mohlo udiať v republike, nič také som nedostal, aby sme to dali do novín. Vystúpil so v Humennom, kde sa ľudia zhlukovali a na námestí bolo plno tankov. Ľudia sa pýtali tých sovietskych vojakov ‚Načo ste prišli? Čo tu robíte? Tu nemáte čo robiť, my sme vás nevolali!‘ Ticho boli, absolútne boli ticho. Ráno som si v novinovom stánku všimol, že Východoslovenské noviny nevyzerajú tak, ako som ich v noci odobril. Na prvej strane bolo Vyhlásenie predsedníctva ÚV KSČ k situácii v štáte.

Volal som šéfredaktorovi a ten mi povedal, že to prišlo po linke KSČ. Potom nám do redakcie nasadili ruských cenzorov. Myslím, že to bolo 30. augusta, čo prvýkrát nepustili články a vytlačili sa noviny s bielymi miestami. Slobodne sa mohlo písať, ale potom ľudia za to pykali. Kritizovali ma zverejnenie negatívnych ohlasov na inváziu vojsk, vyhodili ma zo strany.

Marián Babuša (74), Považská Bystrica - Dolný Milochov

Augustový vpád okupačných vojskma vytiahol z postele od priateľky, neskôr manželky. Cestoval som za ňou niekoľkokrát do týždňa viac ako 30 kilometrov do obce Petrovice v dnešnom Bytčianskom okrese. Vtedy ešte budúca svokra prišla do izby ‚vstávajte, je vojna, prišli Rusi‘. Šiel som na motorke na čerpaciu stanicu, kde sa už od skorého rána tvorili rady na benzín. Od Bytče smerom sa Považskú Bystricu sa už tiahla obrovská kolóna ruskej bojovej techniky.

Pred Považskou Bystricou som predbehol ruské obojživelné vozidlo a zaradil som sa pred ďalšie vojenské vozidlo. To zabrzdilo, zabrzdil som aj ja, no ruský obojživelník narazil do mojej motorky a ja som skončil najskôr v priekope a potom na poli. Vozidlo ani nezastavilo, myslím, že vodič ani nevedel, že do mňa narazil.

Okupácia ma aj s kamarátom z Čiech zastihla v Žiline, keď som sa vracal stopom domov. Bolo to surreálny sen. Dorazil som do Humenného krátko po polnoci, keď už bolo vyhlásené stanné právo. Keď som kráčal z hlavnej stanice k rodičom, chytila ma ruská hliadka – dvaja vojaci a jeden dôstojník, ktorý na mňa reval po rusky, že čo tu robím, a ja na to, čo tu robíte vy?! Všade okolo stáli tanky, nákladné autá, delá a na každom z nich boli namaľované biele pásy.

Bol to horor a šok! Druhý deň som na ulici namaľoval kruh, kde sme prosili okoloidúcich, aby prispeli na nákup farieb, štetcov a hlavne sovietskych vlajok. Deťom som rozdal vlajky a zápalky a tie potom chodili pomedzi tanky a pálili tie červené vlajky. Lietal som po námestí a maľoval protiokupačné heslá. Zrazu sa ku mne vyrútil tank s namierenou hlavňou, ktorý sa otáčal, aby na mňa mohol pustiť naftové výfuky. Chvíľu som pred ním stál a v tom mladom zúfalstve som sa cítil nesmrteľný.

Hľadala ma Štátna bezpečnosť (ŠtB) a ruský Výbor štátnej bezpečnosti (KGB), ale unikol som im do Rakúska, na pas Milana Kňažka. V Bratislave som pred budovou Slovenského národného divadla na Hviezdoslavovom námestí verejne spálil na protest svoj občiansky preukaz. Niekto ma zobral navštíviť mladého herca vracajúceho sa z Paríža, ktorý mal dva pasy a jeden mi daroval. Tak som sa dostal do Viedne.

Ondrej Valik (63), Ďurkov, Košice - okolie

Otáčali sme dopravné značky, aby sme zmiatli vojakov. Viem, že starší chlapci, možno 18- 19-roční, takto nasmerovali prechádzajúci ruský konvoj do úzkej uličky. Celá ulica od námestia až hore k lesu, možno aj kilometer, bola zaplnená množstvom tankov a ťažkých vozidiel. Pre armádu to bolo veľmi zložité, pretože otočiť a vycúvať v úzkom priestore bol problém a vojaci, najmä velitelia, boli z toho značne nervózni.

Príslušníci sovietskej armády sa pri prejazde obcou zjavne neriadili mapou a spoľahli sa na značku, ktorá ich poslala na opačnú stranu. Keď pri lese spoznali, že sa nechali oklamať, vypukol chaos a hnev. Ľudia, sledujúci prejazd vojska, sa preto radšej z ulíc vytratili. Vojakov to zdržalo azda pol dňa, kým sa pootáčali.

Peter Jurčovič, Bratislava, meteorológ

V tom čase som sa chystal na strednú školu. V bratislavských Krasňanoch, kde som vyrastal, sa nič zvláštne nedialo, aj preto sme to výnimočne neprežívali. Do centra mesta sme nechodili. Čo si však pamätám, dva týždne predtým sme cestovali s rodičmi na dovolenku do Bulharska a išli sme v noci cez Maďarsko. Po ceste sme stretávali rozsiahle vojenské kolóny so zapnutými svetlami, ale vtedy sme si mysleli, že ide o vojenské cvičenie.

Katarína Nádaská (51), Stará Ľubovňa, etnologička

Keďže som mala iba rok, august prežívam cez spomienky rodičov. Leto trávili v Starej Ľubovni. O polnoci sa s hrmotom priblížili ruské tanky. Spočiatku si všetci mysleli, že idú kombajny, keďže sa končila žatva. Na druhý deň však vypukla panika, strach, plač. Ľudia si mysleli, že sa opäť začala vojna. Mama bežala do obchodu, kde už bolo takmer všetko vykúpené. Doniesla mi aspoň pančucháče, asi na sedemročné dieťa, keďže iné nemali. Dlho som ich nosila a vždy mi pripomínali tie ťaživé dni.

Slavo Kalný (89), publicista, Bratislava

V mysli mi utkvel dojímavý, lyrický, ale ,,prahobyčajný“ zážitok. Po ulici chodil staručký človiečik, zbieral odpadky a smetiarsky vozíček mal ozdobený československou aj sovietskou vlajkou. Keď však vstúpili vojská, všimol som si, že na vozíčku mal už len našu vlajku, sovietska zmizla, i keď paradoxne, naďalej zametal aj pod ruskými tankami.

V Trnave sa 21. augusta 1968 mal hrať prvý zápas finále Stredoeurópskeho pohára medzi domácim Spartakom a Červenou hviezdou Belehrad. Tisícky fanúšikov sa chystali na zápas. „My všetci, deti aj dospelí, sme sa na naň veľmi tešili. Lenže z futbalu nebolo nič, hráči Červenej hviezdy sa zbalili a odišli,“ spomína Trnavčan Richard Schmidt.

„Zápas, ktorý sa v ten deň nehral, mi pripomína bulletin s dátumom 21. august 1968 s podpismi hráčov. Vtedy som, ešte ako chlapec, zbieral autogramy známych futbalistov a deň pred neodohraným zápasom som získal mimoriadne cenný úlovok.&nbsp;V hoteli Karpaty, kde boli ubytovaní hráči Červenej hviezdy, som odchytil skutočnú futbalovú hviezdu Dragana Džajiča,“ dodáva.&nbsp;

Aj mestskému poslancovi v Trnave Jozefovi Kloknerovi sa okupácia Československa spája s týmto futbalovým zápasom. Vtedy nebýval v Trnave, lístky mu kúpil brat Tóno. „Aj napriek chaosu sme v stredu poobede išli do Trnavy a nádejali sme sa, že zápas bude. Samozrejme nebol, všade v Trnave boli vojská a tanky, najmä pri pošte. Finálový zápas sa nekonal a bol odložený na neskoršie,“ zaspomínal si.

Napokon Spartak Trnava a Červená hviezda Belehrad odohrali zápas v polovici októbra. Spartak vyhral 1:0, v odvete v Belehrade ale prehral 4:1 a Stredoeurópsky pohár nezískal. Náhoda zariadila, že po päťdesiatich rokoch prišla Červená hviezda do Trnavy opäť - v polovici augusta tu hrala zápas Ligy majstrov.

OSUDY AUGUSTA 1968: Takto sme prežívali búrlivé udalosti