Podobným odkazom začína sériový vrah každú svoju perverznú hru. Jednu obeť nechá vyhladovať, inú utopí v atramente, ďalšiu zaživa zabetónuje...

Čas smrti je nadpriemerný triler rakúskeho autora, ktorého u nás príliš nepoznáme. Štýl Andreasa Grubera si zamilujete a budete sa tešiť na každú ďalšiu kapitolu.

Mníchovská kriminálna komisárka Sabine Nemezová bezradne pátra po vysvetleniach a motíve otrasných zločinov. Až po boku svojrázneho holandského kolegu zistí, že vrahovi slúži ako predloha stará rozprávková knižka pre deti. A tá ukrýva ešte veľa nápadov, ako spôsobovať bolesť, zabíjať a unášať...

Spolu sledujú stopy vraha až do Viedne, kde sa práve páchateľ zahráva s psychoterapeutkou Helen Bergerovou. Tentoraz si nevybral ľahkú korisť. Helen obráti celú hru proti nemu, no tesne pred odhalením jeho identity zmizne zabijak bez stopy. Vypátrať vraha však nebude vôbec jednoduché.

Píšem znalecký posudok k obom vraždám a volám ho Štyridsaťosemhodinová hádanka.
Vrah stavia voči sebe dve najbližšie osoby:
Ak v priebehu štyridsiatich ôsmich hodín prídete na to, prečo som uniesol tú či onú osobu, prežije. Ak nie, umrie.“

Zdroj:

Andreas Gruber je rakúsky spisovateľ, ktorý za svoje knihy získal viacero prestížnych ocenení. Čas smrti je jeho prvá kniha v slovenčine, ale po prečítaní začnete pátrať po tom, kedy vyjdú ďalšie.

Jedna z najlepších detektívok za posledné obdobie – dynamická, pútavá, skvele napísaná a neuveriteľne gradujúce napätie. Výborné dialógy a najmä postavy.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Začítajte sa do trileru Čas smrti:

Výťah klesal s tichým bzukotom do hĺbky. Dvere sa otvorili a kabínu zalialo tlmené neónové svetlo.

Carmen utekala krížom cez prázdnu podzemnú garáž. Bože, ako nenávidela ten sivý betón a sterilné osvetlenie! Zakaždým, keď sa jej v pondelok ráno o piatej skončila nočná služba, bolo druhé podzemné podlažie ponorené do zlovestného ticha. Autá sa krčili ako číhajúce prízraky v tieňoch stĺpov a do svetla vykukovali iba ich kapoty. Široko-ďaleko nebolo živej duše. V pivnici Ústavu patológie Viedenskej univerzity sa občas ponevierali všelijakí čudáci. Carmen sa v duchu pýtala sama seba, prečo by niekto prepadával štyridsaťsedemročnú ženu. Uvažovala, či sa jej šance na pocit bezpečia s vekom zvyšujú, alebo naopak.
Zachvela sa a v bielej rovnošate zdravotnej sestry pridala do kroku. Auto mala už tri roky zaparkované na tom istom mieste s číslom U2-P58. V sekcii vyhradenej pre ženy. Lampy, ktoré tu zvyčajne aspoň blikajú, medzitým prestali svietiť úplne, a vrece s odpadkami po maliaroch opäť zakrývalo výhľad bezpečnostnej kamery. Renovačné práce mali byť hotové ešte pred Vianocami a už bol takmer koniec marca. Vari nemocnici dochádzali finančné prostriedky?
Carmen dobehla k svojmu VW Golfu a na ovládači stisla tlačidlo centrálneho uzamykania. Žlté smerovky sa prebrali k životu. V rovnakej sekunde si kútikom oka všimla tieň vysokej postavy. Ktosi rýchlo vystúpil spoza stĺpa. Skôr než sa Carmen otočila a zdvihla ruku na obranu, pocítila pichnutie na krku.
Keď znovu otvorila oči, obklopovala ju nepreniknuteľná tma. Nebola vo svojej spálni, ani u seba v byte. Nepočula tikanie hodín, necítila vôňu čerstvo opratej posteľnej bielizne. Chýbalo aj červené svetielko na videorekordéri. Namiesto toho okolo nej páchlo vlhkosťou, drevom a cementom.
Žeby stavenisko?
Inštinktívne vycítila, že neleží, ale vzpriamene stojí. Netušila, ako na to prišla. Možno vďaka slzám, ktoré jej stekali po lícach. Chcela si ich podvedome zotrieť z tváre, no ruky mala ako z olova a nedokázala nimi pohnúť. Okamžite sa jej zmocnila panika.
Čo sa to so mnou stalo?
Chcela sa pohnúť, otočiť hlavu nabok, no bola úplne stuhnutá. Nohy si vôbec necítila a nebola schopná hýbať ani veľkým palcom. Akoby ich ani nemala.
„Haló!“ zachrčala.
Jej hlas sa odrazil od stien. Znel ako ozvena v hrobke, no tlmená. Bolo to zvláštne. Prehlušovalo ju dokonca aj bublanie krvi v jej žilách. Spomenula si na dovolenku v Chorvátsku, kde si ako malé dievča priložila k uchu mušľu a počúvala šumenie mora.
Privrela oči. Aký podivuhodný zápach! Kamenný a zemitý puch mal v sebe náznak kadidla. Šialené!
Jazykom si prešla po perách. Pocítila drapľavý prach. Prehltla ho. Chutil kyslasto. Vzápätí ju naplo na vracanie. Začala vypľúvať žlč a tá jej stekala po brade.
Čo sa to, preboha, stalo?
Nebola schopná poriadne si odpľuť, ani otočiť či skloniť hlavu. Tvár jej zvieralo čosi tvrdé a ostré. Aj dýchať bolo pre ňu namáhavé, akoby jej hrudník zvieral železný korzet.
„Haló!“
Dočerta! Dúfala, že je to iba zlý sen. Často takto utešovala svoje deti, keď sa im v noci prisnilo čosi nepríjemné. Spi ďalej, zlatko, bol to iba zlý sen! Mamička je pri tebe. Dnes už bývajú samy.
Toto sa však dialo naozaj. Pachuť v ústach bola priveľmi skutočná, aj škrabanie v hrdle. Bodavá bolesť v lebečnej klenbe bola ostrá a silnela každým pokusom o pohyb.