Vyšetrovateľka Helen Graceová spozoruje na opustenej ceste dokrvavenú ženu. Obeť ešte dýcha, z úst sa jej derie nezrozumiteľné slovo, no vzápätí skoná. Na hrudi má strelné poranenie. Vrah útočil z bezprostrednej blízkosti, ale o lúpežné prepadnutie nešlo. Prečo by niekto zabíjal matku so silným sociálnym cítením?

Smrť obľúbenej ženy nedáva zmysel a prípad sa ešte viac zamotá, keď o necelé tri hodiny dôjde k druhej chladnokrvnej vražde, tentoraz v centre mesta. Helen tuší, že čelí nemilosrdnému monštru, ktoré postupuje podľa zvráteného, premysleného plánu. Ako sa mu však dostať pod kožu? Obete sa nepoznali a vraždy na prvý pohľad nesúvisia. Isté je iba jedno: hodiny neúprosne tikajú a ďalšou obeťou môže byť ktokoľvek.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Ľúbi ma, neľúbi ma je diabolské krimi. Strašidelné, výborne vykreslené postavy, nadupané scény, pričom napätie je doslova hmatateľné. Helen Graceová musela začínať odznova po tom, čo sa sama ocitla vo väzení. Musela sa pozrieť sama sebe do očí, povedať si pravdu a pohnúť sa ďalej. Aby dokázala naďalej zachraňovať životy.

M. J. Arlidge je anglický spisovateľ. Jeho kariéru ovplyvnilo pätnásť rokov práce v televízii, kde sa podieľal na tvorbe obľúbených seriálov (Torn, The Little House, Undeniable a Silent Witness).
Skúsenosti z televíznej brandže stoja za jeho knižnými bestsellermi s hlavnou postavou vyšetrovateľky Helen Graceovej.
Doteraz vyšlo 6 kníh v sérii Helen Graceová:
Jeden musí z kola von
Na koho to slovo padne
Pekne spinkaj, bábika
Nelej olej na oheň
Keď čert nespí
Hra na mačku a myš

Začítajte sa do novinky Ľúbi ma, neľúbi ma:

Southampton sa topil v krvi. Vládlo svieže jesenné ráno, na zemi bola stále námraza, no do mesta sa už zakrádalo svetlo vychádzajúceho slnka. Sonia Smallingová uháňala po vedľajšej ceste a pri pohľade na toľkú krásu sa musela usmiať. Takéto rána ju robili šťastnou.
Sonia pracovala v Southamptone už takmer desať rokov, no nepresťahovala sa do mesta, pretože uprednostňovala pokojný život na vidieku. Bývala neďaleko Ashurstu, na kraji New Forestu, a ráno najradšej chodila von so psami. Občas jej robili spoločnosť manžel Thomas a príležitostne aj chlapci, keď sa ich podarilo vytiahnuť z postele. Prechádzka s dvoma írskymi červenými setrami po úzkej lesnej cestičke pri východe slnka by bola úžasná aj dnes, no musela si ju odoprieť. V práci čakali novú skupinu, chcela prísť v predstihu a dôkladne sa pripraviť.
Dochádzanie napriek hustej premávke na tristotridsaťšestke znášala dobre, a keď si zalietala na nejakej dvojke, bola v siedmom nebi. Naladila svoju obľúbenú stanicu, zapla kúrenie na maximum a vychutnávala vysoké otáčky novučičkej audiny. Výnimočne si nevybrala základný model, ale vybielila vkladnú knižku a kúpila športovú verziu. „Chcem si trocha užiť,“ vysvetľovala prekvapenému manželovi.
Cesta bola prázdna, šliapla na plyn. Pneumatiky sa napriek námraze zahryzávali do vozovky. Letmý pohľad na hodinky – sedem päť – prezradil, že do práce príde včaššie ako inokedy. Aspoň jej nebude šéf dýchať na chrbát.
Zdvihla oči a stŕpla. Na ceste rovno pred ňou stála žena, kričala a mávala rukami. Inštinktívne dupla na brzdu, no vytušila, že neskoro – zrazí ju a vina padne na jej hlavu, pretože nedodržala rýchlosť. V okamihu videla celý strašný výjav – hrozný náraz, skrútené telo –, auto však prekvapujúco zastalo niekoľko centimetrov pred stuhnutou ženou.
Sonia sedela ako obarená, srdce jej splašene bilo, v hlave hučalo. Neznáma obišla auto a zabúchala na okno.
„Pomôžte mi!“
Sonia bleskovo odhadla situáciu. Žena mala oblečené vojenské maskáče a trenčkot. Spod prilby jej pri spánku vytekal pramienok krvi.
„Spadli sme z motorky, priateľ sa nehýbe.“
Sonia pozrela dopredu a zažila druhý šok. Na ceste videla zdemolovanú motorku a vedľa nej uprostred vozovky nehybne ležal človek.
Žena plakala a triasla sa. Sonia ukázala, aby odstúpila odo dverí, odopla si bezpečnostný pás a vystúpila. Bola v šoku, no absolvovala záchranársky kurz a cítila povinnosť pomôcť. Skontrolovala, či nejde auto, a podišla k zranenému motocyklistovi. V duchu sa modlila, aby to nebolo niečo vážne. Zažila už kadečo, ale nikdy nevidela niekoho zomierať.
„Počujete ma?“
Kľakla si a opatrne ho prevalila na chrbát. Clona na prilbe bola popraskaná, muž mal zatvorené oči. Nevyzeralo to dobre.
„Žije? Bude v poriadku?“
Sonia si nevšímala vyplašené dievča a nadvihla motocyklistovi hlavu. Bola teplá, čo ju potešilo, no nereagoval. Prekvapilo ju, aká je ťažká.
„Bude to dobré,“ prihovárala sa zranenému. „Počujete ma?“
Nereagoval. Skúsila zdvihnúť clonu, ale sa zasekla.
„Počujete, čo hovorím?“
Stále nič, skúsila to ešte raz a hlasnejšie.
„Pane, počujete ma?“
Znenazdajky otvoril oči a prebodol ju pohľadom.
„Počujem ťa výborne, zlatko.“
Usmial sa a vrazil jej päsťou do tváre.

Milan Buno, literárny publicista

Ľúbi ma, neľúbi ma: https://www.bux.sk

Ilustračné foto.
Ilustračné foto.
Zdroj: IKAR