Na Juliána dnes jeho okolie spomína ako na statočného chalana s veľkou chuťou žiť. Hoci bol vážne chorý, pomáhal mame organizovať chod domácnosti. "Všetko zvládol. Bolestivé operácie, ťažké chemoterapie, po ktorých mu bolo veľmi zle. Všetky rozhovory s lekármi si vybavoval sám. Veľa si o svojej chorobe naštudoval, chcel byť lekárom. A bol by býval z neho dobrý lekár,“ hovorí jeho mama Oľga.

Julián mal Ewingov sarkóm – zhubný nádor kosti. Ochorel ako trinásťročný. "Nádor bol pomerne malý a spočiatku nemal ani žiadne metastázy. Jeho ochorenie však na liečbu nereagovalo. Objavilo sa na kľúčnej kosti, na hlave a neskôr aj na krčnej chrbtici. Vtedy mu začali odchádzať aj ruky,“ hovorí mama. Oľga tvrdí, že bez Plamienka – neziskovej organizácie, ktorá sa stará o nevyliečiteľne choré deti, by domácu starostlivosť o syna v posledných týždňoch určite nezvládli. „Všetko nám poskytli bez akýchkoľvek poplatkov. Kyslíkový prístroj, antidekubitný matrac. Obväzy, lieky. Hoci boli na predpis, aj doplatky boli vysoké a pre nás by boli príliš drahé. Lekári a sestry z Plamienka boli stále na telefóne. Julián mal veľké bolesti. Hľadali sme spolu riešenie. Ak to bolo nutné, sadli v Bratislave do auta a prišli 200 kilometrov. Aj v noci! Posledné tri týždne Juli len ležal, ku koncu už nemohol pohnúť ani rukami. Bolo ho treba polohovať a hoci mal tridsať kíl, veľmi ťažko sa s ním hýbalo. Bola som s ním stále, spala som pri ňom a hoci mi pomáhala dcéra, mama, sestra i celá rodina, všetci sme mali čo robiť,“ hovorí Oľga.

Najväčší dar, ktorý však jej syn od Plamienka dostal, bol čas. Čas s mamou. „Nevedela som si predstaviť, ako by som sa mohla o Juliho starať doma. Celé štyri roky som to riešila dovolenkami, s veľkou pomocou mojej mamy. Fungovali sme bez oddychu. Bola som rozvedená, otec sa o deti nezaujímal, musela som predsa zarábať, z čoho by sme platili účty? Z Plamienka mi však ponúkli, že mi budú počas toho posledného obdobia, keď bol Juli v ich starostlivosti, uhrádzať časť môjho platu. Mohla som zostať doma so svojím synom,“ hovorí Oľga. Juliánovu reakciu, keď mu oznámila, že budú tráviť čas už len spolu, si zapamätá navždy. „On takmer nikdy neplakal. Ale vtedy sa mu oči zaplnili slzami a spýtal sa – naozaj môžeš zostať so mnou, mami? To bol môj sen.“ Spoločné týždne si užívali najviac, ako to len bolo možné. „Neplakala som. Nie pred ním. Vedeli sme obaja, že sú to naše posledné spoločné týždne. Keď sa cítil lepšie, skôr sme sa smiali. Boli sme šťastní, že nemusíme byť v nemocnici, ďaleko od všetkých blízkych," spomína Oľga s láskou. Je veľmi vďačná darcom Plamienka, ktorí pravidelne prispievajú na starostlivosť o nevyliečiteľne choré deti v rodinách, hoci aj malými sumami. Spoločne strávený posledný čas má totiž svoju cenu. Je to cena liekov, obväzov, matracov, benzínu, prístrojov, telefonátov a mnohých ďalších položiek v starostlivosti o rodinu pred smrťou dieťaťa i po nej. No pre rodičov i deti, ktoré odchádzajú, má ten čas nevyčísliteľnú hodnotu.

Darcovstvo obohacuje všetkých. Darujte aj Vy nevyliečiteľne chorým deťom čas doma.