Krátko po tom, ako doštudoval, skončil socializmus a časy transformácie na trhovú ekonomiku neboli pre Ivana Čobeja, vtedy čerstvého absolventa produktového dizajnu, vôbec jednoduché. Aj keď pracoval na budovaní portfólia a mal veľké zákazky, začiatkom 90. rokov sa podľa jeho slov v dizajnérskom odbore nedalo uživiť. “Priemysel sa vytrácal, do podnikov sa prijímali neschopní a nezodpovední manažéri. Veľké firmy doslova mizli zo dňa na deň,” spomína hlavný dizajnér a spoluzakladateľ firmy Brik na svoje začiatky.

Potom sa však rozbehol sled udalostí, na konci ktorých je dnes fungujúca továreň na dizajnový nábytok s vyše sto zamestnancami. "Ozvali sa nám vtedy nejakí ľudia, že by potrebovali navrhnúť a zariadiť kaviareň. Tak sme teda vzali zákazku na interiér, lebo aj keď máte ideály a ambície, život je len jeden a deti chcú ísť k moru,” spomína Ivan Čobej so smiechom. Našli stolára, ktorý mal v garáži stroj, dali mu vyrobiť stoly, pult a ďalšie potrebné veci.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto.
Brik

Tretia zákazka už bola od veľvyslanectva v Bonne. “Prišiel za nami kamarát architekt, že by to potreboval zrealizovať. Nemali sme ani pílu,” hovorí. Aby vedeli zákazku dokončiť, potrebovali vtedajších 700 000 Sk. Jediná šanca bola požičať si. “Kto by dnes založil rodičovský dom a povedal mame, že ak nezaplatia, nebude mať kde bývať?” uvažuje.

Rýchlo teda nakúpili pár strojov a prenajali si budovu zrušenej základnej školy v Kunešove, neďaleko od Kremnice. Vtedy už fungovali ako Brik a zamestnávali štyroch ľudí. Netušili, že o štyri roky ich už pre Brik bude pracovať takmer sto.

Tri roky potom, ako v Briku odpílili prvú dosku, firma postavila novú fabriku. "Na oceľovú konštrukciu bolo treba asi 7 miliónov korún, no na účte sme mali len 20 tisíc. Najvýhodnejší úver, aký sme v tých časoch vedeli zohnať, bol so splatnosťou tri roky a úrokom 27%,” spomína Čobej.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto.
Brik

Podľa jeho slov sa do všetkého doslova vrhali a tvorili v priebehu dní. Keď si uvedomili, že na trhu bol v roku 1995 nedostatok kvalitných stoličiek, hneď chceli vyrábať aj tie. Dali profesorovi z drevárskej fakulty vypracovať štúdiu, ako stoličky robiť, aby sa to oplatilo. Jej výsledok bol ‘Preboha, nerobte to!’ Ohýbané stoličky vychádzali draho, rezané zase nemali mať potrebnú trvácnosť. “Tak som vzal ceruzku, nejaké som nakreslil a doteraz ich vyrábame,” dodava Čobej.

Podobným spôsobom sa pustili aj do výroby sedačiek. Od zrodenia myšlienky po výrobu prešlo pár dní. “Kolega z Kremnice dostal tip na pani na dôchodku, ktorá sa vraj vyznala vo výrobe. Sadol do auta a šiel za ňou. Ubytovali sme ju v Kunešove. Povedala, koľko čoho máme nakúpiť a ako šiť, a tak to funguje doteraz,“ vysvetľuje.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto.
Brik

Môže sa zdať, že to všetko išlo až príliš jednoducho, no zďaleka to tak nebolo. Umravňujúcim faktorom boli podľa Ivana Čobeja úvery. “Naozaj sme nemali nič. Traja spoločníci s nulou,” hovorí. Odhaduje, že počas 25 rokov existencie, sprevádzali firmu úvery až 20 rokov. To, čo mali popožičiavané v niekoľkých bankách potom prefinancovali v Tatra banke a postupne splatili. Úvery šli na stroje aj na kúpu pozemkov a budov.

“No ešte ťažšou vecou na podnikaní je zodpovednosť za ľudí. Ja som bol vždy bohém, výtvarník, čo rád vysedával v kaviarni. No každé ráno, keď sa zobudíte, máte v hlave to, že tých sto ľudí musí ráno zapnúť stroje a musia mať čo robiť. Že robotníci majú deti, a každý banán čo im pribalia na desiatu, je v podstate vďaka odrezanej doske,” uzavrel pán Čobej.

Radi podporujeme zaujímavé nápady a odhodlaných podnikateľov, aby prosperovali. Napredujte v podnikaní aj vy s biznis úvermi od Tatra banky. Je to úveriteľné!