Podľa Glasu ide o veľmi smutný, zlý, ale aj nebezpečný, vecne i eticky nesprávny názor, ktorý sa v histórii opakovane objavuje v rámci návrhov takzvaných pragmatických riešení, zdanlivo racionálnych, rýchlych a účinných.

Plynové komory sme tu už mali

Uznávaný odborník na medicínsku etiku pripomenul, že minulé dvadsiate storočie videlo v plynových komorách hrôzostrašné dôkazy o tom, kam až zašiel pôvodný nacistický „program eutanázie“: „Spočiatku sa zameral na likvidovanie ‚života, ktorý nebol hoden žitia‘. Išlo o zdravotne postihnutých, chovancov azylových domov, pacientov psychiatrických liečební a tak ďalej. Cynické dôvody tohto utajovaného programu boli ekonomické a politické: ušetriť zdroje pre rozbiehajúci sa nacistický vojnový stroj!“

Je to neľudské

O názoroch českého odborníka hovorí bez obalu – označil ich za neprijateľné, cynické a neľudské. „Miera cynizmu prejaveného zdravotne ťažko postihnutým ľuďom je ešte umocnená neľudským postojom k matkám, respektíve rodičom týchto detí, ako aj požiadavkami a postojmi k lekárom a zdravotníckym pracovníkom, ktorí by sa mali stať automatickými vykonávateľmi tohto zabíjania,“ poukázal Glasa na desivú pointu Mitlöhnerových nápadov.

Hendikepovaní: Nie sme o nič horší!

Barborka: Sama mám sluchové postihnutie a s pánom Mitlöhnerom nesúhlasím. Všetci tí, ktorí majú telesné, duševné alebo iné postihnutie, si to svoje postihnutie nevybrali a už vonkoncom ho nechceli, ale stalo sa... Naučili sme sa s tým žiť a bojovať o každodenné prežitie. Nie sme o nič horší ani lepší od zdravej populácie, možno viac citliví, empatickejší a so srdcom na dlani...

Lucia: Mám detskú mozgovú obrnu. Mám už 24 rokov. Moja rodina to síce nemá ľahké, ale vedia, že ich veľmi ľúbim. Každé dieťatko má právo na život, preto s tým nesúhlasím!

Dadka: Obluda je on sám! Ako toto môže nejaký človek povedať! Mám tiež postihnutého syna a som na neho veľmi pyšná, čo všetko dokáže.

Mária: Mala som dcéru s Downovým syndrómom. Bolo to krásne dieťa. Mala príznačné znaky svojej odlišnosti. Mala sa dobre, bola aktívna, vždy sa rada hrala. Keď nás opustila vo veku 20 rokov, boli sme – rodičia aj jej sestry – v hlbokom smútku. Bolo krásne, že sme ju mali. Dala nám veľa šťastia...