Predstavte si, že žijete v krajine, v ktorej vás štátna moc potrestá, ak máte iný názor. 
  Nesúhlasíte, a tak chcete žiť inde. Nikomu ste neublížili, nič ste neukradli. No keď sa pokúsite prekročiť hranice, vlastní vás bez milosti a s požehnaním vlády zavraždia. 
  Toto nie je vymyslený príbeh, takto to vyzeralo u nás len pred dvadsiatimi rokmi. Komunisti sa nezastavili pred ničím. Chladnokrvne strieľali aj nevinné deti. Denník Plus jeden deň vám prináša otrasné príbehy ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. Pred komunistami sa im nepodarilo utiecť.

Zverstvá komunistov
 

 VYSTAVENÍ NA VÝSTRAHU: Zastrelených bez úcty a súcitu dotiahli do väzenia, aby odstrašili tých, ktorí chceli utiecť.

 

Zverstvá komunistov

 PAMÄTNÍK: Pod Devínom pripomína zverstvá komunistickej moci.

Komunistické beštie

  Hneď po nastolení komunistickej diktatúry v Československu sa začalo na hraniciach s Rakúskom a so západným Nemeckom s budovaním drôtenej zátarasy. Pozostávala z troch radov. Pre mnohých sa stal osudným ten stredný, v ktorom bolo „napustených“ 2- a 4-tisíc voltov. Pohraničná stráž využívala aj mínové polia, strelné zbrane a psy. 
  Ústav pamäti národa zozbieral údaje o štyridsiatich dvoch usmrtených počas úteku na Západ a svoje zistenia odovzdal prokuratúre. Podľa odhadov mohlo na hraniciach ČSSR so Západom v rokoch 1948 – 1989 zomrieť najmenej 600 ľudí. Medzi nimi boli nielen utečenci – deti, ženy, muži, ale neraz aj náhodní okoloidúci. Česť ich pamiatke. Zastrelených spálili alebo zakopali

Útočiace psy volali supy

Zverstvá komunistov

ZVERSTVÁ, ktoré sa udiali na hraniciach, zdokumentoval Ústav pamäti národa. Šéf sekcie dokumentácie Ľubomír Morbacher tvrdí, že pokus o útek sa skončil často surovou popravou. Čo sa dialo na takzvanej železnej opone?

  Ako sa vyvíjala železná opona? 
– Do roku 1965 sa používala elektrodrôtená zátarasa s vysokým napätím. Odstránenie elektrického prúdu zo zátarasy nesúvisí s humánnymi dôvodmi, ale s vysokými ekonomickými nákladmi a množstvom zranení príslušníkov Pohraničnej stráže. Do roku 1956 bola hranica zamínovaná. Neskôr bola z prvej drôtenej steny vytvorená tzv. signálna stena. Po jej narušení dostala Pohraničná stráž informáciu, že niekto sa pokúšal o útek. 
  Ak sa niekomu podarilo dostať za drôty, bol už na slobode?
 
– Drôtené zátarasy boli vysunuté hlboko do vnútrozemia, aby po podaní signálu mohla Pohraničná stráž uskutočniť operáciu na zadržanie utečencov. 
  Čo musel utečenec prekonať, aby sa dostal na Západ? 
– Bolo to takmer nemožné. Hranica bola takmer nepriedušne uzavretá. Po narušení signálnej steny nastupovali poplachové hliadky, skupina prekrytia, skupina clona, ktorá sa postavila priamo na hranicu. Bola to vlastne rojnica, ktorá sa rozmiestnila priamo na demarkačnú čiaru a tam si počkala na utečencov.
  V čom spočívalo využívanie psov? 
– V 80. rokoch sa využívali samostatne útočiace psy – takzvané supy. Boli to dvojice psích súrodencov, ktoré mali z kynologického hľadiska k sebe najbližšie. Boli umiestňované v kotercoch medzi drôtenou zátarasou a hranicou. Po signáli z prvej signálnej steny boli vypúšťané diaľkovo alebo pohraničníkmi. Počas tohto zákroku neboli vôbec kontrolované. Nebolo vylúčené ani ich prebehnutie na územie cudzieho štátu. 
  Čiže ľudia, ktorí porušili zákon, pretože chceli utiecť, boli namiesto potrestania súdom už vopred odsúdení na smrť? 
– Ak sa niekto pokúsil na zelenej hranici o útek, teda porušil zákon, bol na mieste de facto odsúdený na smrť.

Čakala ich krutá smrť

Hartmut Tautz († 18)

 OKOLO štvrť na jedenásť večer, 8. augusta 1986 narušil signálnu stenu pred hranicou v bratislavskej Petržalke len 18-ročný Hartmut Tautz z komunistickej NDR. V tom čase používala Pohraničná stráž na „boj“ s utečencami špeciálne vycvičené psy. Boli umiestňované v kotercoch pozdĺž hranice. Po narušení zakázaného pásma sa koterce automaticky otvorili a krvilačné psy boli vypustené na „nepriateľa“. S obľubou sa používali psí súrodenci, ktorí dokázali najlepšie spolupracovať. 
  Mladého Nemca delilo od Západu len 22 metrov, keď sa vtom ozvali jeho žalostné výkriky: „Hilfe, hilfe.“ Krvilačné šelmy Roby a Rišo, vycvičené za jediným účelom, splnili svoju úlohu. Vojakom, ktorí k nemu dobehli, sa naskytol hororový pohľad. Našli zohaveného a oskalpovaného muža, ktorý žil, no stonal od bolesti. Ak by mu lekári pomohli, zrejme by prežil. V tú noc však Hartmut zomrel.

 

Zverstvá komunistov

Zverstvá komunistov
 

 H. TAUTZ: Mal len 18 rokov.

     PO ÚTOKU PSOV: Bez lekárskej pomoci neprežil. 

Jozef Remža († ?)

Jozef Remža sa pokúšal prekročiť štátnu hranicu s Rakúskom už druhýkrát. V 50. rokoch sa to skončilo neúspechom. Spoločne so Stanislavom Štrbom ich zadržali na železničnej stanici v Devínskej Novej Vsi a odsúdili na 6 mesiacov väzenia. A to len mapovali situáciu pred útekom, nedostali sa ani k ostnatým drôtom. Túžba po slobode v Remžovi zostala, pobyt za mrežami ho utvrdil v jeho presvedčení. Krátko nato, ako ho z väzenia pustili, sa o to pokúsil 15. augusta 1960 znova. Tentoraz sa chcel do Rakúska dostať pri Petržalke. Cez kukuričný porast utekal s drevenou palicou k drôteným zátarasám. Pohraničná stráž mu však už bola v pätách. Neposlúchal jej výzvy a nereagoval ani na varovné výstrely. Dostal sa až k elektrickým drôtom. Jeho telo ostalo nehybne ležať medzi pohraničnými „plotmi“. Uškvarili ho.

Jozef Galus († 11)

  Krutá smrť čakala na všetkých, vojaci nemali zľutovanie s nikým. Ani malé deti neboli výnimkou. 15. septembra 1952 zbadali pohraničníci osobu, ktorá plávala na doske po rieke Morava. „Na ‚narušiteľa‘ vypálili 142 rán z ľahkého guľometu, 14 rán z pušky a 67 rán zo samopalu,“ vypočítava šéf sekcie dokumentovania ÚPN Ľubomír Morbacher. Hlavu utečenca úplne rozstrieľali. Po istom čase vylovili z vody čiapku s kúskami lebečných kostí, neskôr mŕtve telo. Zistilo sa, že ide o 11-ročného žiaka Jozefa Galusa. Dieťa, už keď vchádzalo do vody, bolo odsúdené na trest smrti. 

 

Zastrelených spálili alebo zakopali

 KŇAZ Anton Srholec sa pokúšal utiecť pred komunistickým režimom začiatkom 50. rokov. Vtedy ešte neexistovala drôtená zátarasa, no aj tak ho chytili. Na pohraničnej stanici v tých dňoch tiekla krv.

Zverstvá komunistov
 
 
KŇAZ ANTON SRHOLEC: Za pokus o útek strávil vo väzení 10 rokov.  

    Prečo ste sa pokúšali začiatkom 50. rokov utiecť na Západ? 
– Chcel som študovať. Preto som sa pokúšal o prechod hraníc, no neúspešne. Bolo nás asi 18 a všetkých pochytali. Čerstvo som zmaturoval a chcel som ísť na teológiu. Zavreli ma, dostal som dvanásť rokov väzenia, desať som si odsedel. Stále sa bojím, že prídu za mnou, že mám ešte dva neodsedené a povedia, že si to musím odkrútiť. (smiech) 
  Kadiaľ ste chceli utiecť? 
– Bolo to pri Malých Levároch a Závode na Záhorí. Cez Moravu sme sa chceli dostať na rakúsku stranu. Išli sme pešo zo Šaštína, cez deň sme spali v lese. 
  Strieľali po vás? 
– Po mne nie, bol som naivný študent a myslel som si, že sa mi nič nemôže stať. Pred hranicou sme sa rozpŕchli, išiel som sólo a tam ma chytili. Po tých druhých však strieľali, lebo boli rozpŕchnutí v teréne. Keď nás zobrali na stanicu, tak padali aj facky. To bol normálny spôsob vyšetrovania. Predo mnou mlátili jedného farára, až mu tiekla krv. Tomu, čo nás prevádzal, navrhli trest smrti, ale nakoniec dostal doživotie. A kňaz, ktorý nás organizoval, dostal 25 rokov. 
  Dostali ste sa až k rieke Morave? 
– Áno. Prišli sme až na breh rieky. Bolo to desiateho apríla 1951, topili sa ľady a bola vysoká voda. Mali sme sa preplaviť v dvoch gumených člnoch. Jeden im v š a k ukradli. 
  Poznali ste ľudí, ktorých na hraniciach zavraždili? 
– Stratili sa mi ľudia, o ktorých som vedel, že idú za hranice a už neexistujú. 
  Pochovali ste niekoho zastreleného? 
– Nie, ani jedného. Nedali by ho pochovať farárovi. Mŕtvych pálili alebo zakopali do zeme. Ľudský život vtedy nemal žiadnu cenu. V Rakúsku je hrob človeka, ktorého zastrelili už za hranicami a rakúska polícia ho potom pochovala.