„Prepadli nás! Prepadli nás!“ kričal niekto do zvukov streľby v sobotu 12. marca 1983 po piatej ráno. Čechoslováci ubytovaní v švédskych domčekoch malého mestečka Alto Catumbela sem prišli budovať továreň na výrobu papiera. Išlo im o život, pretože ich bránila len asi 30-členná, zle vyzbrojená a slabo vycvičená domobrana. Proti nej stálo vyše 2-tisíc ozbrojencov UNITA (Národná únia za úplnú nezávislosť Angoly), bojujúcich proti vládnucemu ľavicovému Ľudovému hnutiu za oslobodenie Angoly (MPLA). Vojaci sústredili zajatých Čechoslovákov za mesto.

Takmer ich zabil chlór

Vtom sa ozvala silná detonácia. Z chemickej fabriky v meste stúpal dym.

„Fero, veď tam sú zásobníky s chlórom,“ uvedomil si jeho kolega a kamarát Michal Szente, tiež Prievidžan. Františkovi nebolo viac treba. Vedel, že chlór použili už v prvej svetovej vojne ako bojovú látku. Keby vyhodili do povetria zásobníky a potrubia, zahynie všetko živé až do vzdialenosti 50 kilometrov. Chlapi sa rozbehli za plukovníkom Chendovanom, ktorý vzbúrencom velil. Ten okamžite pochopil nebezpečenstvo. „Zastavte akciu!“ vydal rozkaz.

Strastiplný pochod

Čechoslováci sa od plukovníka Chendovana dozvedeli, že sú nepriateľmi Angoly, a preto ich pošlú domov. Najskôr ich však čakal strastiplný pochod cez pralesy, údolia a močiare do hlavného mesta rebelov Jipa, vzdialeného asi 1 300 kilometrov. Týždenne zvládli väčšinou pešo od 50 do 190 kilometrov. Do cieľa sa dostali po troch mesiacoch, 4. júna. Jeden z unesených mužov, Jaroslav Navrátil z Bratislavy, neprežil. Nezvládal pochod, a tak ho domorodci niesli na nosidlách, z ktorých im spadol. Zrejme sa pri tom zranil tak vážne, že na druhý deň zomrel. Ako dodal František, vojaci UNITA sa k nim chovali slušne a snažili sa im čo najviac pomáhať pri pochode i pobyte v ich táboroch. „Milujem Angolu, jej krásu. Je to raj na zemi. A milujem jej dobrých ľudí,“ vyznáva sa František, ktorý nezanevrel na zem, kde prežil najťažšie chvíle svojho života. Dokonca sa tam v roku 2005 vrátil a bol tam aj vlani so synmi a vnučkou. DR

Uniesli aj jeho ženu

František Zlocha, vtedy 39-ročný, sa dostal do Angoly v roku 1977, kam bol vyslaný ako odborník z Nováckych chemických závodov. O rok neskôr priletela za ním manželka Vierka (40) a synovia Róbert (18) a Mirko (14). Chlapci sa však vrátili na Slovensko ešte pred únosom.

Prečo boli v Angole

Po tom, ako Angola získala v roku 1975 nezávislosť od Portugalska, začala zúriť občianska vojna. Krajine vládlo ľavicové Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA), podporované vtedajšími socialistickými krajinami na čele so Sovietskym zväzom. Proti nemu bojovala Národná únia za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA) s podporou juhu Afriky, západných krajín i USA. Československo ako krajina socialistického bloku vyslalo do Angoly inžinierov, technikov a elektrikárov, aby pomohli vybudovať zničenú najväčšiu angolskú fabriku na výrobu papiera v meste Alto Catumbela uprostred pralesa. V tíme Čechoslovákov boli aj zdravotníci. Vládnuca strana MPLA a organizácia UNITA podpísali mierovú dohodu v roku 1991.

Dráma unesených

Dráma šesťdesiatich unesených československých občanov v Angole v rokoch 1983 a 1984 sa stala námetom pre film dvakrát. Prvýkrát už v roku 1984 nakrútil režisér slovenského pôvodu Vladimír Kavčiak televízny film s názvom Angolský denník lékařky. Hlavnú úlohu v ňom vtedy hrala Jana Brejchová a filmom žilo celé Československo. Druhýkrát sa k únosu vrátil v roku 2009 režisér Ján Mančuška 57-minútovou dokumentárnou snímkou Zajatí v Angole. Vybral sa do Angoly s jedným z unesených – Lubomírom Sazečkom. V mestečku Alto Catumbela hľadali pamätníkov prepadnutia a prešli aj časť zajateckej trasy a pátrali po únoscoch. Film tiež približuje napínavé vyjednávanie o prepustení zajatcov.