Autorom nového politicko-špionážneho románu Piešťanská spojka je Peter Adamecký. Pri písaní si zvolil originálnu metódu: pútavý politicko-špionážny príbeh je síce fikciou, vychádza však zo slovenských reálií.

Na jeho stránkach stretneme premiéra, podnikateľov či predstaviteľov tajných služieb. A nemôžme sa vyhnúť pocitu, že ich tak trochu poznáme. 

Autor románu Peter Adamecký pôsobil v štátnej sfére a dnes sa ako podnikateľ venuje bezpečnostnej problematike. Keď odišiel zo štátnej správy, pomýšľal najskôr na literatúru faktu. Napísal súbor textov, ktoré popisovali rôzne reálne kauzy na Slovensku v tej dobe. Nebol však s ich podobou spokojný.

Vyplní sa dej knihy?

„Navyše, keby sa v týchto textoch objavili reálne mená, tak by som v nasledujúcich rokoch pravdepodobne čelil viacerým občianskoprávnym žalobám. vysvetľuje Peter Adamecký.

„Napokon som sa rozhodol pre román, ktorý je čistou fikciou. „Prišlo mi tiež zaujímavé nielen popisovať realitu a dávať jej nejaký vlastný výklad, ale tvoriť postavy, ich charaktery a vymýšľať ich príbehy. Naozaj ma to bavilo.“

Autor v každom prípade dobre pozná prostredie, o ktorom píše. V knihe sa vyskytuje premiér, tajná služba, ministri... A tak si čitatelia budú istotne s veľkou chuťou dosadzovať do postáv reálnych ľudí a domýšľať, o koho v skutočnosti ide.

„Niektoré veci z románu sa možno v pozmenenej podobe naozaj stali,“ hovorí autor knihy. „Iné sa neudiali, ale nie je vylúčené, že sa ešte môžu udiať. Fikcia sa niekedy môže stať realitou. Dokonca vydavateľ keď si to priebežne čítal, hovoril, že dúfa, že sa jej dej skutočne nevyplní.“

Viazaný mlčanlivosťou

Na otázku, či ako bezpečnostný expert naozaj bol pri popisovaných udalostiach, Adamecký odpovedá trochu záhadnejšie: „Ak by som aj úplnou náhodou bol, určite by som o tom nikomu nemohol hovoriť. V súvislosti so svojou minulou prácou som viazaný mlčanlivosťou a taktiež som držiteľom platného osvedčenia pre oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň Prísne Tajné, o ktoré by som nerád prišiel. Preto ide o román, kde sú postavy vymyslené a akákoľvek podobnosť je čisto náhodná.“

Aj keď nejde o literatúru faktu, o pomeroch na Slovensku vypovedá Piešťanská spojka dôveryhodne. Krstiť sa bude symbolicky 17. novembra na pravé poludnie na bratislavskom veľtrhu Bibliotéka.

Rozhovor s Petrom Adameckým:

Aj keď o politike ani o biznise si nerobíme ilúzie, pre čitateľa bude určite do istej miery šokujúce poznanie, že sa v zákulisí vo veľkom vydiera, odpočúva, špehuje. Akoby to bol celkom iný svet než ten, ktorý vidíme na povrchu.

Taká je, bohužiaľ, realita už od Starého Ríma. Už vtedy ľuďom išlo o majetok, o moc, odpočúvalo sa, intrigovalo, zabíjalo, kupovali sa hlasy, inscenovali sa vymyslené procesy proti odporcom... Podstata toho, čomu sa hovorí politika, sa nezmenila tisíce rokov.

Človek by očakával, že sa spoločnosť predsa len civilizuje.

Áno, len sa vyvinuli sofistikovanejšie metódy. Nedávno som čítal práve výborný historický román o Cicerovi, pričom jeho rozprávačom je fiktívna postava, jeho otrok, no všetky ostatné postavy sú už reálne.

Pobavil ma moment, keď sa Cicero stal jedným z konzulov a prišlo ho privítať všetkých jeho tridsať úradníkov, ktorí mali z centra dohliadať na spravovanie ríše. Rozčúlil sa, načo ich má tak veľa. Zoberme si, na akom území sa už vtedy, v prvom storočí pred Kristom, rozprestierala Rímska ríša a jemu sa tridsať úradníkov zdalo priveľa.

Ak si to porovnáme s dneškom, nie som si istý, či vývoj smeruje vo všetkom k lepšiemu (smiech).

Ľudia majú často pocit, že sú sledovaní, odpočúvaní... Tým skôr, že sa potom z médií dozvedajú o kauzách, ako napríklad odpočúvanie popredných európskych politikov. Naozaj sa máme báť o svoje súkromie? Naozaj sa využíva odpočúvanie v politike, aj v obchodnom styku tak často?

Určite áno. Treba predovšetkým oddeľovať, či odpočúva štát, ktorému táto možnosť vyplýva zo zákona a musí o nej rozhodnúť súd, alebo ide o odpočúvanie súkromné, čo je však už v rozpore so zákonom.

Každý si tiež musí zhodnotiť svoju reálnu pozíciu. Väčšinou nie je dôvod odpočúvať normálneho človeka, ktorý nepatrí medzi elitu v politike či v biznise, alebo ktorý nie je podozrivý z páchania závažnej trestnej činnosti, terorizmu a podobne.

Hoci, samotné odpočúvanie inak vlastne nie je vôbec drahé a technicky náročné. Cena všetkých technológií postupne klesá. Tak zlacneli aj odpočúvacie zariadenia a to, čo stálo kedysi stotisíc korún, dostanete dnes za dvesto eur. Paradoxne, nie je protizákonné takúto techniku predávať, je však protizákonné ju aktívne využívať.

Keď teda nainštalujem plošticu zo žiarlivosti manželke alebo konkurentovi v biznise, je to trestné?

Áno, je to zásah do súkromia a odpočúvaná osoba môže na vás podať trestné oznámenie. Nestačí však nájsť odpočúvacie zariadenie. Treba dokázať, že ste ho nainštalovali vy, čo nie je jednoduché.

Nespomínam si na prípad, že by bol niekto za takýto čin odsúdený. Zoberme si tiež príklady rôznych kompromitujúcich nahrávok, ktoré sa anonymne objavujú na internete a nik už nedokáže ich skutočný pôvod.

Dobre, dnes povedzme nie som zaujímavá osoba a žijem ako radový občan. Ale o pár rokov môžem mať ambície vstúpiť do politiky a objaví sa nahrávka, ktorá ma kompromituje. Napríklad odhaľuje, že mám tajnú milenku. Môže sa to stať?

Môže, ale človek, ktorý by takýto záznam získal, by musel mať veľkú intuíciu. Navyše sa dá ľahko spochybniť autentickosť takejto nahrávky. A milenka? V našom priestore sa to berie skôr ako bonus.

Ak už dnes chce niekto niekoho kompromitovať, môže si vybrať aj efektívnejšiu metódu, napríklad mu poslať do počítača detskú pornografiu a bez vedomia majiteľa ju dokonca distribuovať.

Dá sa to urobiť tak, aby to majiteľ počítača ani len netušil. A z takéhoto obvinenia je ťažké sa vysekať. Aj keď dotyčného neodsúdia, podozrenie ostane.

Poďme späť k príjemnejším témam a k vašej knihe. Komu je určená?

Všetkým, ktorých stále baví čítať knihy a aj v dnešnej dobe sú ochotní za ne obetovať pár eur.

Neprinesie váš román ľuďom dezilúziu, že žijeme v zlom a skazenom svete?

Svet je taký, akí sú ľudia, ktorí v ňom žijú. Nesnažím sa ho napraviť ani zmeniť na svoj obraz, beriem realitu takú, aká je. Pri písaní som sa bavil a budem rád, ak sa budú baviť aj čitatelia. Ak bude mať pozitívny ohlas, napíšem aj pokračovanie, pretože príbeh sa zatiaľ neuzavrel.

Ukážka z románu

„Nemôžete ma vyraziť.“ Víťazoslávne sa pozrel na riaditeľa Služby.

„Nie? A povedz nám prečo?“

„Celú akciu som robil pre CIA.“

Všetci v miestnosti na neho vytreštili oči.

„Áno, som ich človek. Teraz mi volal Tom Ongetti. Poznáte ho, viete kto to je. Ten ma riadi, ten mi povedal, aby som to získal.“ Kraus sa začal usmievať. „Američania sú naši spojenci, nie Rusi. S tými by si sa nemal veľmi bratríčkovať, pán riaditeľ,“ pozrel pohoršene na Boryho a nahlas sa zasmial. „Sme spolu v NATO, pomáhame im, keď treba aj keď netreba. Nepomáhame Rusom v Čečensku, ale Američanom v Afganistane, alebo sa mýlim? Všetko im poviem a oni ma podržia. Oni by mali dostať tamto,“ ukázal na trezor, „a nie nejakí Rusi.“