Cintorín vo Veľkej, ktorá je dnes súčasťou Popradu, je rovnaký ako búrlivá minulosť celého podtatranského regiónu.

Niekoľkokrát sa tu vymenil režim, preriedilo sa pôvodné obyvateľstvo, prehnali sa tadiaľto choroby aj vojny.

Preto na pomníkoch s anjelmi nečítame slová len v slovenčine, ale aj v latinčine, maďarčine, nemčine či v ruštine. Nie na všetkých sú však mená. Na viacerých bielych náhrobných kameňoch zo sedemnástich trojhrobov namiesto nich žiari nápis Neznámy vojak.

„Na iných sú síce mená a priezviská, ale niektoré sú skomolené alebo majú nepresný dátum narodenia,“ zohne sa k jednému z hrobov Marcel Maniak, tridsiatnik, ktorý nechce, aby sa okolie vojenských pamätníkov pod Tatrami zmenilo na zónu nezáujmu. Preto sa aspoň na Dušičky pokúša na nich zažať sviečku.

Píšu mu príbuzní

„Mnohí z týchto chlapcov mali sotva dvadsať rokov. Ocitli sa s puškou v ruke v cudzom kraji a v treskúcej zime. Boli nevyspatí, vyčerpaní, hladní, isto sa báli: jednoducho zažili niečo, čo si my nevieme ani len predstaviť. Preto si myslím, že si zaslúžia úctu,“ pokračuje.

Aj kvôli sviatkom, aké práve zažívame, už tretí rok pátra po osudoch vojakov, partizánov a civilistov, ktorí zomreli pri bojoch o Spiš a Liptov. A darí sa mu.

Za krátky čas našiel stratených príbuzných ôsmim Slovákom, Čechom aj Švajčiarom, ktorí o mieste posledného odpočinku svojich predkov netušili sedemdesiat rokov. Mnohí ďalší sú stále evidovaní ako nezvestní...

„Prešiel som všetky cintoríny v okresoch Poprad a Kežmarok a hľadal v nich vojenské hroby. Na obecných úradoch som si robil fotokópie kroník, stretával som sa s poslednými žijúcimi pamätníkmi, pátral som po rodinách s rovnakými priezviskami. Postupne som si skladal mozaiku tragických ľudských príbehov. Zoznam nebohých chlapov, ktorý som postupne spracoval, som zavesil na svoju internetovú stránku,“ vysvetľuje Marcel.

Ako prvý sa s ním cez ňu skontaktoval Stanislav Brei z Českej republiky. O svojom strýkovi Štefanovi Sýkorovi z Lysej pod Makytou vedel len toľko, že na sklonku druhej svetovej vojny padol niekde pod Tatrami.

„Zistil som, že bol rotmajster a bojoval pri Liptovskom Mikuláši.Na rozdiel od Popradu, ktorý Rusi oslobodili bez výstrelu, na Liptove sa front zastavil na deväť týždňov. Raneného Štefana odtiaľto odviezli mimo dosahu nepriateľskej streľby, do poľnej nemocnice v Poprade. Zomrel v nej 12. marca 1945, no jeho hrob vo Veľkej navštívili príbuzní prvý raz až vlani,“ odkrýva detaily Marcel.

Úspech ho nadchol a pustil sa do pátrania po príbuzných Alexandra Holbíka, ktorý zomrel v prvých dňoch Slovenského národného povstania pri Hranovnici. Mladík, ktorého predkov objavil v Michalovej na Horehroní, tam padol ako dvadsaťjedenročný.

„Jeho brat až do vlaňajška nepoznal miesto jeho smrti, aké boli posledné minúty jeho života, ani to, kde má hrob. Zistil som, že zahynul, keď guľometom kryl ústup svojej jednotky. Kým Alexandra zastrelili, jeho raneného kamaráta, o rok staršieho Vojtecha, ešte dorazili bodákom. Pochovali ho v Hranovnici, kam vlani prvý raz prišli aj jeho príbuzní. Aj im trvalo skoro sedemdesiat rokov, kým mu na hrob položili kvety,“ opisuje svoje pocity Marcel.

Prečo sa vlastne mladý zdravotník rozhodol odkrývať minulosť?

Obete vojny

„Teší ma, že bratia a sestry padlých, neraz však aj vnuci či pravnuci, už svoje rozhovory o predkoch nekončia poznámkami, že o nebohých nič netušia. No azda najdôležitejšie pre mňa je, že pri ich pamätnej doske môžu zapáliť sviečku a venovať im tichú spomienku,“ nezakrýva Marcel.

Pri pátraní po ľudských osudoch však nezažíva len opojné chvíle. Naposledy sa roztrpčil minulý týždeň, keď na vojenskom cintoríne v Štôle, kde je skoro tristo hrobov, ktosi ukradol päťdesiattri bronzových menoviek. Mnohí z nebohých pritom zomreli na následky poranení, chorôb alebo útrap, iní boli účastníci transportu, ktorý zbombardovali Nemci.

„Na rozdiel od pekných nemeckých vojnových cintorínov na Slovensku, sú tie naše, aj ten v Štôle, ako od macochy. Pritom Slováci, Česi, Rusi či Nemci, to všetko sú obete vojny. Mnohí ani nevedeli, prečo bojujú, na ďalších si smrť počkala v nezvyčajnej situácii. Emil Mazurek z Tvarožnej zomrel po tom, čo ho pri Kežmarku prezradilo rodičom dievčatko, ktorému chcel odniesť stratenú topánku. Mysleli si, že ju prenasleduje, a čin ohlásili gestapu,“ prezrádza Marcel Maniak jeden z príbehov.

Určite však nie je posledný, na ktorý prišiel. Práve pracuje na záhade pádu zásobovacieho lietadla Li-2, ktoré sa zrútilo v októbri roku 1944 pri Hranovnici, a hľadá ďalšie stopy po rodinách mŕtvych vojakov pod Vysokými Tatrami.

Aby popri hroboch, na Dušičky rozžiarených desiatkami kahancov, neostávali v tme, hanbe a zabudnutí.

Kým zapálite kahanec

Buďte predvídaví: Na cestách a najmä v obciach treba dávať pozor na chodcov, predovšetkým na starších ľudí. „V tmavom oblečení ich dobre nevidieť a niekedy konajú veľmi skratovo. Pri cintorínoch buďte opatrní pri parkovaní. Nenechávajte si v aute cenné veci, doklady, tašky – to všetko je veľké lákadlo pre zlodejov,“ upozorňuje hovorkyňa bansko-bystrických policajtov Petra Vašková.