Jakub Kubala

V článku sa dočítate

Vaša misia v roku 1999 dopadla úspešne, no pri dobývaní vesmíru úspech nebýva pravidlom. Tragicky sa skončilo prvé Apollo, neskôr raketoplány Challenger či Columbia. Nedávno vybuchla Muskova raketa Starship. Je let do vesmíru nebezpečný „šport“?

Už samotný štart vesmírneho telesa je vo svojej podstate riadený výbuch, takže áno, je to náročné. Štart nášho Sojuzu trval presne 526 sekúnd a za ten krátky čas pod nami zhorelo vyše 300 ton vysoko reaktívneho paliva. Predstavte si teda, aká obrovská sila pôsobí na raketoplán.

Aký je to pocit, keď vám doslova pod zadkom horia tony paliva?

Štart je síce v automatickom režime, no každý člen posádky má svoju zónu zodpovednosti. Vašou povinnosťou je nepretržite monitorovať dianie na palube tak, aby ste boli v zlomku sekundy schopní zasiahnuť v prípade zlyhania automatických systémov. V praxi teda nemáte veľa priestoru premýšľať nad obavami či špekulovať, čo sa pod vami deje.

Približne po 90 kilometroch začnete vnímať ústup modrej oblohy a vesmír okolo vás začína temnieť. Registrujete zaoblenie zeme, no musíte ostať maximálne sústredení, keďže vás čaká ďalších 120 kilometrov stúpania. Po spomínaných 526 sekundách nastáva pocit bezváhového stavu a vy náhle prestávate cítiť silu, ktorá vás dovtedy zatláčala do sedadla.

Neraz ste v rozhovoroch spomínali, že vo vesmíre sú najťažšie prvé dni. Prečo?

Stav beztiaže vo vašom tele vyvoláva drastické zmeny. Do hlavy sa vám odrazu navalí veľké množstvo tekutín, čo vyvolá silné bolesti a máte pocit, že vám hlava každú chvíľu praskne. Pominutím gravitácie sa tekutiny vďaka pružnosti vašich vlastných svalov vytlačia hore. Túto zmenu môžete na kozmonautoch doslova vidieť. Často mávajú opuchnuté tváre či dokonca zmenené hlasy.

Nepríjemný stav zväčša pretrváva dva až štyri dni, kým sa prebytočná tekutina nedostane von z organizmu. Nepríjemné je aj rozhodenie tzv. vestibulárneho systému, čo je orgán uložený v strednom uchu. Váš mozog spočiatku prijíma mnoho zmätočných signálov. V jednom okamihu máte pocit, že ste dole hlavou, následne na bruchu, na chrbte, padáte, stúpate… Často sa pridružia problémy s orientáciou až zvracanie. Prvé dni si toho veľa vytrpíte.

Ako ste trávili čas v kozme? Čo bolo vašou hlavnou misiou?

Misia „Štefaník“ mala niekoľko cieľov. Prvým bola diplomatická misia, tá z nás urobila 29. krajinu, ktorá vyslala svojho človeka do vesmíru. Ďalším cieľom bol vedecký program. Na mojej osobe skúmali správanie spomínaného vestibulárneho systému a vykonával som aj tzv. endo test spojený s veľkým odberom krvi.

Cieľom bolo zistiť, aké veľké záťaže a stresy je schopný vydržať ľudský organizmus v najťažšej fáze letu. Okrem prirodzených ťažkostí tak môj organizmus vystavovali aj umelému stresu. V jeden deň som si pichol inzulín, ktorý mi výrazne znížil hladinu cukru v krvi. A na druhý deň som vypil množstvo glukózy, ktorá hladinu cukru drasticky zvýšila. Do toho fyzická záťaž v podobe cyklotrenažéra a cielený psychický stres. Napríklad som musel od čísla 3 949 odpočítavať číslo 17, čo možno neznie náročne, no je nutné si uvedomiť, že sa to dialo v období, keď sa moje telo ešte len pokúšalo adaptovať na bezváhový stav. Mal som obrovské bolesti hlavy a vyrovnával sa s rozhodeným vestibulárnym systémom. Do toho vysoký hluk, kolísajúca hladina cukru, cvičenie…

Ďalšou úlohou bol relatívne jednoduchý fyzikálny experiment, v rámci ktorého sme merali častice kozmického žiarenia. A tiež sme zisťovali, ako kozmický let vplýva na prepelice pár dní pred a po vyliahnutí. Do budúcnosti sa totiž počíta s tým, že práve prepelice by mohli byť chované na palubách orbitálnych komplexov. To môže poslúžiť napríklad počas letu na Mars.

Na podobné otázky ste určite odpovedali stokrát, no ako je to vo vesmíre so spánkom, s jedlom či toaletou?

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/spravy/z-domova/ludia-nie-su-tak-exkluzivni-aby-boli-jedinymi-vesmire-kozmonaut-bella-rozhovor-2/2">ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE</a>

Váš biologický rytmus je totálne rozhodený, keďže nezažívate klasické striedanie dňa a noci. Oblet stanice Mir okolo zeme trval približne 90 minút, čo znamená, že deň a noc sa na jej palube vystriedali 16-krát za 24 hodín. Človek sa riadil výhradne hodinkami, v našom prípade podľa moskovského času.

Čo sa týka hygieny, tá sa riešila vlhčenými utierkami rôznych veľkostí. Na holenie sa používali elektrické strojčeky. A toaleta bola určená zvlášť na veľkú a malú potrebu. To, o čo sa na Zemi stará gravitácia, v tomto prípade nahrádzal malý ventilátor s miernym sacím efektom. A na malú potrebu bola určená hadica s lievikom. Na palube Miru zároveň fungoval systém regenerácie vody z uriny, čo znamená, že moč bol očistený a následne použitý ako technická voda na umývanie alebo výrobu kyslíka.

Čo jedlo, mali ste možnosť ochutnať spomínané prepelice?

Tie sme museli vziať domov na výskum. No Rusi boli v tom čase schopní vyrobiť okolo sto druhov rôznych jedál pre kozmonautov. V podstate mali k dispozícii všetky druhy mäsa, množstvo zeleniny aj spracované ovocie.

Šlo o tradičné jedlo či rôzne kaše?

Polievky boli dehydrované, do vrecúška sa natlačila horúca voda a bolo ich možné vypiť pomocou slamky. Práve s vodou sa totiž v bezváhovom stave pracuje veľmi zle. My kozmonauti sme pred letom ochutnali rôzne jedlá, ktoré sme obodovali podľa vlastnej chuti. 

Tím špecialistov potom každému na mieru vytvoril jedálniček z toho, čo mu najviac chutilo. Týždeň nás sledovali, či nám zvolená kombinácia nespôsobuje tráviace ťažkosti alebo alergie. A na samom konci si kozmonaut ešte mohol stravu vyladiť. Napríklad sa rozhodnúť, aké prílohy chce k mäsu - ryžu, zemiaky a podobne...

Ako sa dá v stave beztiaže konzumovať ryža, nerozletí sa po kabíne?

Je na šťave, takže sú to skôr ryžové hrudky držiace pohromade. Jedlo si vytlačíte do úst z vrecúška, aj keď konkrétne ryžové hrudky by ste pokojne mohli rozostaviť voľne v priestore okolo seba a pomaly ich „zobať“. Pravda, nikto nesmie pustiť ventilátor...

S vodou je to ťažšie?

V bezváhovom stave je možné vypustiť bublinu vody a ona sa voľne vznáša priestorom, takže ju môžete nasať. Také fóry sa však robia len pri natáčaní propagačných videí. Napríklad chlieb máte vopred nakrájaný na kocky, ktoré si len vložíte do úst. Krájať chlieb v stave beztiaže by totiž pre omrvinky bolo problematické. Mäso je väčšinou v konzervách.

Aký bol pre vás návrat na Zem? Modul Sojuz klesal rýchlosťou približne 10 metrov za sekundu...

Pád to bol pomerne svižný a dalo by sa povedať, že náraz o zem bolo cítiť. Tlmili ho kreslá vyrobené na mieru, k dispozícii sme mali aj tzv. motory mäkkého pristátia. Čo sú v podstate pyropatróny umiestnené v spodnej časti modulu, ktoré vybuchnú 90 centimetrov nad povrchom zeme. 

Teória je taká, že výbuch vytvorí vzduchový vankúš a ten stlmí náraz, čo výborne funguje v ideálnych podmienkach. My sme však pristávali v zime a na zemi bolo vyše metra snehu. Výbuch odfúkol sneh a s nami to treslo o zamrznutú zem.

Ak to nie je tajomstvo, koľko ste si misiou zarobili?

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/spravy/z-domova/ludia-nie-su-tak-exkluzivni-aby-boli-jedinymi-vesmire-kozmonaut-bella-rozhovor-2/3">ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE</a>

Boli sme vyslaní ako „diplomatickí pracovníci“, takže som mal klasický diplomatický plat a k tomu prídavok za kozmický výskum. Po pristátí som dostal aj odmenu od ministra. Bolo to 100-tisíc vtedajších korún, v čistom asi 70-tisíc. Potom som fungoval ako vojak za klasický tabuľkový plat, popri ktorom som mal približne rok stopercentné osobné ohodnotenie. Celkovú sumu vám teda spočítať neviem. Dnes mám klasický výsluhový dôchodok, ako každý iný dôstojník (v roku 2021 vymenovala prezidentka Ivana Bellu do hodnosti generála, pozn. red.).

Pýtať sa kozmonauta, či videl mimozemšťanov, je klišé, no spozorovali ste počas tých ôsmich dní vo vesmíre niečo zvláštne, čo by bolo problematické vysvetliť?

Program bol mimoriadne intenzívny a ja som nemal veľa času kochať sa okolím. Z okna som sa díval možno len chvíľu pred spánkom alebo počas obeda. Osobne som nič zvláštne nevidel, no je pravda, že niektorí kozmonauti sa s javmi, ktoré si nevedeli vysvetliť, stretli.

Svetielka či telesá, ktoré nevedeli identifikovať. Vidieť objekt, ktorý nepoznáte, však ešte neznamená, že okolo vás lietajú mimozemšťania.

Zastavme sa na chvíľu pri týchto filozofických úvahách. Veríte na mimozemský život?

Osobne si myslím, že ľudia nie sú takí exkluzívni, aby mali nárok byť jedinými živými bytosťami v celom vesmíre. Napokon takých slnečných sústav, aká je naša, sú v galaxii miliardy. A vo vesmíre sú zas miliardy galaxií. Niekde vo vesmíre teda život určite existuje a je len otázka, v akej forme.

Vesmíru načúvame a vysielame doň signály už desaťročia, no jedinou odpoveďou je hrobové ticho. Opýtam sa teda ako svojho času fyzik Enrico Fermi. "Kde sú všetci?"

Tažko povedať... Možno niektoré signály zatiaľ iba nevieme prečítať. Je to čisto filozofická otázka, no možno môžeme byť radi, že sa zatiaľ nikto neobjavil.

Na palube sond Voyager 1 a 2, vypustených v sedemdesiatych rokoch, sú tzv. zlaté platne, ktorých súčasťou je mapka znázorňujúca polohu Zeme v galaxii. Dobrý nápad?

Myslím si, že áno. Veď pravdepodobnosť, že tieto malé objekty niekto v obrovskom medzihviezdnom priestore objaví a ešte aj odchytí a dostane sa k ich obsahu, je mizivá. Ich náklad je viac-menej symbolický. Do vesmíru sme proste vyslali signál, že sme tu.

Mali by sme sa vôbec snažiť nadviazať kontakt? Dnes už nebohý vedec Stephen Hawking upozorňoval, že by to mohlo dopadnúť podobne, ako keď sa Indiáni zrazili s európskou civilizáciou...

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/spravy/z-domova/ludia-nie-su-tak-exkluzivni-aby-boli-jedinymi-vesmire-kozmonaut-bella-rozhovor-2/4">ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE</a>

Odpoveď na takú otázku nepoznám. Ako som už naznačil, na jednej strane áno, možno môžeme byť radi, že nás nikto nekontaktoval. Na druhej strane záleží aj na tom, kto by to bol. Možno by nás naučili žiť trochu inak. Viac si vážiť jeden druhého a viac si vážiť našu Zem. Je to otvorená otázka a možno sa tak raz naozaj stane.

Teoretický fyzik a popularizátor vedy Michio Kaku pred niekoľkými rokmi vyhlásil, že na mimozemský signál narazíme ešte v tomto storočí. Zdá sa vám to ako reálna predstava?

Vylúčiť sa to nedá. Napokon technológie mapujúce vesmír sa neustále rozširujú a zdokonaľujú, takže pravdepodobnosť sa logicky zvyšuje.&nbsp;&nbsp;

Vráťme sa k vašej misii. Boli ste jedným z posledných členov posádky ruskej vesmírnej stanice Mir. Čím sa vlastne líšil od ISS a prečo bolo nutné, jeho fungovanie ukončiť?

ISS je výrazne modernejšia a na jej výstavbe sa podieľalo 28 krajín. Pre ilustráciu Mir mal cca 150 ton a&nbsp; ak sa nemýlim, ISS váži cez 400 ton a jej plocha vrátane slnečných kolektorov je porovnateľná s futbalovým ihriskom.&nbsp;

My sme boli poslednou medzinárodnou posádkou, po nás leteli už len dvaja ruskí kozmonauti, ktorí Mir pripravili na zánik. Misiu museli ukončiť čiastočne z technických dôvodov: Napokon, pôvodne mal slúžiť štyri či päť rokov a keď som štartoval ja, stanica mala 15 rokov. Po technickej stránke by napriek tomu možno ešte pár rokov vydržala.

No Rusko prechádzalo ekonomickou krízou a len prevádzka stanice stála okolo 270 miliónov dolárov ročne. Navyše rovnakou čiastkou sa Rusi podieľali na budovaní medzinárodnej stanice ISS. Racionálne sa tak rozhodli, že podieľať sa na výstavbe novej stanice má väčšiu perspektívu, než udržiavať v chode starý Mir.&nbsp;

Poslednýkrát kráčal človek po Mesiaci v roku 1972. A zrejme aj preto, sa na internete v rôznej intenzite objavujú konšpirácie, že sa tak nikdy nestalo. Prečo tá polstoročná pauza?

V tom čase súperil socializmus s kapitalizmom. Rusi boli prví vo vesmíre a Američania hľadali métu, ktorou by ich pokorili. Keď ju dosiahli, vytratil sa dôvod v nákladnom programe pokračovať. Čo sa týka konšpirácií, už len to, že Rusi zrušili svoj mesačný program, považujem za najlepší dôkaz, že Američanom sa to podarilo.

 Ak by Rusko malo čo i len najmenšie pochybnosti, určite by v programe pokračovalo, aby dokázalo, že Amerika klame. V súčasnosti sa už o Mesiaci uvažuje inak. Ponúka nám ideálne podmienky na ďalšie dobývanie vesmíru, keďže najväčšie energetické straty zaznamenávame pri štarte zo Zeme.

V jednom z dávnejších rozhovorov ste povedali, že osídľovanie iných planét bude kľúčové pre prežitie ľudstva, keďže naša Zem nebude obývateľná donekonečna. Je to reálna predstava? Napokon, Mars obývateľný nie je a najbližšou exoplanétou, možno podobnou Zemi, je Proxima b vzdialená 4,2 svetelného roka. My sa však ani len nepribližujeme k technológii schopnej podobnú vzdialenosť prekonať.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/spravy/z-domova/ludia-nie-su-tak-exkluzivni-aby-boli-jedinymi-vesmire-kozmonaut-bella-rozhovor-2/5">ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE</a>

Zatiaľ nie, no raz možno technológie pokročia. Sú dokonca aj štúdie, podľa ktorých by možno raz bolo možné urobiť obývateľným Mars. Podľa nich by malo ísť o nasadenie rôznych baktérií a mikrób, ktoré by začali vyrábať kyslík, z toho by vznikla atmosféra… Samozrejme, dnes je to sci-fi a niečo podobné by mohlo trvať tisíce, možno milióny rokov, no som presvedčený, že ľudstvo by sa malo aspoň snažiť naučiť sa pohybovať vo vesmírnom priestore.

Najväčšími výzvami pre súčasnú generáciu sú opätovné pristátie na Mesiaci a možno aj cesta na Mars. To prvé nám sľubujú už v roku 2025. Je to reálne?

Áno, technológie potrebné na pristátie na Mesiaci máme k dispozícii. Čo sa týka Marsu, tu som skeptickejší, vidím to skôr na desaťročia. Pri poslednom štarte Muskovho Starshipu sme videli, že ešte je na čom pracovať. No napriek deštrukcii Muskovej rakety za úspech považujem už fakt, že sa ten 5 000-tonový kolos odlepil od zeme. Inžinieri už budú vedieť, na čom pracovať, kde sú chyby – a ďalší let bude oveľa bezpečnejší.

Spomínate Muska, čo hovoríte na komerčné lety do vesmíru?

Postupne sa stanú bežnou súčasťou nášho života, tak ako sa ňou pred desiatkami rokov stalo lietanie. Lety do vesmíru budú lacnejšie a dostupnejšie aj pre širšie masy. Viem si predstaviť, že v budúcnosti by sme mohli vesmír využívať na efektívnejšiu prepravu. Pri kozmických technológiách trvá oblet Zeme približne hodinu a pol. Technológia však ešte musí pokročiť, zatiaľ sú lety do vesmíru veľmi drahé.

Ivan Bella (59) je bývalý slovenský stíhací pilot a prvý občan Slovenskej republiky, ktorý letel do kozmu. Bolo to v roku 1999 a stal sa 385. človekom vo vesmíre.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/gal/spravy/z-domova/ludia-nie-su-tak-exkluzivni-aby-boli-jedinymi-vesmire-kozmonaut-bella-rozhovor-2">VIAC FOTOGRAFII Z MISIE IVANA BELLU NÁJDETE V GALÉRII</a>

Kozmonaut BELLA: Ľudia nie sú tak EXKLUZÍVNI, aby boli JEDINÝMI vo VESMÍRE (ROZHOVOR)