No čo vám poviem, nemal som príliš veľké sebavedomie – vracia sa Michal k prapríčine svojej neskoršej závislosti.
„Bol som tučnejší, už v štrnástich rokoch som vážil stodesať kíl. Neveril som si, myslel som si, že som iný ako ostatní spolužiaci. Oni už randili s prvými babami, o mňa nikto nestál. Jednoducho som nezapadol do kolektívu.“
Začiatok konca
Po strednej škole sa rozhodol študovať ďalej, Vybral si manažment na ekonomickej škole v hlavnom meste.
„No škola ma nebavila, po dvoch ročníkoch som požiadal o odklad, ale už som sa nevrátil.“ V roku 1997 preto nastúpil na jedenapolročnú vojenskú službu.
V povolávacom rozkaze svietilo v kolónke umiestnenie k prieskumákom – bratislavské Vajnory. Potešil sa, že zostane doma, ale radosť trvala len tri mesiace.
„Prevelili nás do Štúrova. V celej rote sme boli len dvaja Slováci, ostatní boli maďarskej národnosti. Nielenže sme im nerozumeli, keď sa medzi sebou zhovárali, ale navyše nás začali šikanovať. A to bol ďalší klinec do rakvy pre moje sebavedomie,“ spomína s kamennou tvárou.
Michal sa vrátil domov, začal robiť v supermarkete v centre Bratislavy a našiel si priateľku. Aj keď toto svoje životné obdobie považoval za najpokojnejšie, opak bol pravda.
No priznal si to až po niekoľkých rokoch. Po práci totiž začal s kolegami chodiť na drink do herne pri supermarkete.
A to bol len krôčik od toho, aby ho blikajúce automaty zvábili vyskúšať šťastenu.
„Tak ako to býva asi u každému začínajúceho hráča, na začiatku sa mi dvakrát dobre zadarilo. Najskôr som hodil do automatu päťsto korún a vyhral som päťtisíc. Druhýkrát dvesto a odniesol som si výhru tisíc korún. A to bolo pre moje ego ako hnacia voda na plyn. Do herne som sa tešil a ani som nevnímal, ako tomu prepadávam,“ sype si popol na hlavu.
Ľahký zárobok ho navnadil a začal hrávať poker nielen na automatoch, ale aj naživo. A to, že sa v ňom točili veľké peniaze, ani nemusí dodávať.
Smrť na koľajniciach
Hazard spôsobil aj odcudzenie s rodičmi. Michal, ktorý s nimi žil do svojej dvadsaťpäťky, sa od nich odsťahoval a začal žiť s priateľkou. Tá jeho vášeň pre hazard spočiatku tolerovala, lebo jej domov nosil dosť peňazí.
„Aby som uživil nás aj svoju vášeň, mal som vtedy tri práce. Ale napokon som to nezvládol a aj tak som si musel začať požičiavať.“
Bol rok 2003 a Michal s priateľkou zistili, že čakajú potomka. „Miška sa narodila 16. februára. Po jej narodení som chcel s automatmi skončiť, ale k psychiatrovi som odmietal ísť. A tak moja závislosť pokračovala,“ opisuje okamihy predtým, ako mu jeho priateľka oznámila, že s ním už nechce žiť.
„Bola to pre mňa krutá rana. Zrazu som nemal nič.“ Niekoľko dní sa len tak potuloval. Bol marec, zima, začali mu už omŕzať nohy. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa rozhodol pre krutý koniec.
„Chcel som spáchať samovraždu. Ľahol som si na koľajnice a čakal, kým pôjde vlak. Ten ma však zachytil len prednou radlicou a odhodil z koľajiska. Zraneného ma odviezli do nemocnice,“ opisuje desivé chvíle.
Bohužiaľ, zo zranených končatín mu lekári zachránili len jednu ruku. Prvé tri dni v nemocnici si vôbec nepamätá.
„Dodnes tvrdím, že niekto nechcel, aby som zomrel. Prvé dva mesiace potom boli najhoršie. Nechcel som žiť a odmietal som spolupracovať s lekármi, preto ma preložili na psychiatrické oddelenie. Chcel som byť tvrdý, ale lekári na psychiatrii boli tvrdší,“ zasmeje sa na tejto situácii s odstupom desiatich rokov.
Po dvoch mesiacoch trápenia prišiel zlom a Michalovi sa túžba skúsiť to znova vrátila. Preložili ho do Kováčovej.
„Tam som začal veľmi rýchlo napredovať. Na protézy, ktoré mi dali, som si rýchlo zvykol. Po troch mesiacoch som už na nich vedel prejsť aj bez bariel či inej opory,“ spomína.
Veľmi mu pomohlo, že v Kováčovej spoznal aj ľudí s ťažšími diagnózami, ako mal on, a videl u nich veľkú vôľu nevzdať sa.
„Aj mňa začali iným pacientom dávať za príklad a to mi veľmi psychicky pomohlo. Z Kováčovej som sa rozhodol ísť priamo do Banskej Bystrice na liečenie hazardného hráčstva. Až tam som pochopil, že hazard je choroba, ktorú sami nezvládnete. Treba sa stretávať s inými ľuďmi, čo majú rovnaký problém, musíte o tom vedieť otvorene hovoriť a hlavne si priznať, že ste chorý,“ vysvetľuje.
Opäť v tom
Domov sa vrátil s dlhom takmer dva milióny korún, no rozhodnutý začať nový život. Pomohlo mu, že si počas liečenia v Kováčovej zvládol urobiť kvôli protézam nanovo vodičák.
Našiel si prácu obchodného zástupcu a rozvozcu autosúčiastok. Navyše, cez internet spoznal priateľku Vladimíru a problém sa urovnal aj s jeho rodičmi. V roku 2007 sa s priateľkou Vladimírou zobrali a žijú spolu v Pezinku.
„Bolo to pre mňa krásnych osem rokov bez gamblerstva, život sa mi otočil doslova o stoosemdesiat stupňov.“
Trápilo ho len to, že sa nevída s dcérkou, ktorá má už desať rokov. Jej matka tomu totiž nie je naklonená. Michal nechcel robiť rozbroje a aj keď mu dcérka chýba, rezignoval. Vrtkavý život mu však v roku 2011 postavil do cesty staronovú prekážku.
„Dostal som recidívu. S odstupom času vidím, že som sa nevedome na ňu pomaly pripravoval skoro rok. Prestal som navštevovať lekárov, nekontaktoval som sa s inými rovnako chorými, ľuďom som začal zatajovať, že som mal problém z hazardom. To boli všetko veľké chyby. Znovu som sa do toho dostal. Kým som sa spamätal, prešiel mesiac. No aj za také krátke obdobie som stihol prehrať jedenásťtisíc eur a prísť o prácu. Mal som šťastie, že manželka pri mne stála. Už to nechcem zažiť, a preto sa budem snažiť urobiť všetko. Už nemám problém otvorene hovoriť o svojich zlyhaniach a priznať si ich. Vyrovnal som sa aj s tým, že mám protézy,“ približuje fakt, že v lete si nemá problém obliecť aj kraťasy a neprekážajú mu ani zvedavé pohľady ľudí.
S manželkou dnes žijú harmonicky, chceli by dieťa, znova si našiel robotu. Už rok rozváža v Bratislave jedlo pre známu pizzeriu.
Robí síce niekoľko dní týždenne po šestnásť hodín, ale nesťažuje sa. Je rád, že mu niekto dal šancu, hoci musí mesačne splácať dlh šesťsto eur.
„Niekedy ma uštipačné reakcie ľudí ešte stále zabolia, ale práve preto chcem o týchto veciach hovoriť. Bol by som šťastný, keby sa ľudia z môjho príbehu poučili a uvedomili si, aký je hazard zradný,“ dodáva na záver.
