Blíži sa 30. výročie Nežnej revolúcie. Ako ste vnímali vtedy obdobie, keď ľudia vyšli do ulíc? Mal ste vtedy len 14 rokov…

Vnímal som to očami dospievajúceho chlapca, ktorý končil základnú školu a rozmýšľal, čo bude robiť v budúcnosti. Ako štrnásťročný si už veľmi dobre pamätám náladu, ktorá reagovala na drastický zásah polície. Potom  ju vystriedalo nadšenie a chuť po niečom novom, krásna súdržnosť  ľudí, ktorí sa na námestiach spolu stretávali a v pokoji, mieri a spolupatričnosti sa pozerali dopredu. Utkvelo mi  v pamäti, ako sme sa počas návštevy Devína učiteliek spýtali, načo slúžia tie ostnaté drôty pri Dunaji. Povedali nám, že nám odtiaľ „niečo“ hrozí a aby „to“ k nám nepreniklo, sú tam ostnaté drôty. Keď som neskôr videl v správach, s akým nadšením ľudia tie drôty strihajú, uvedomil som si, že pravda bola úplne opačná. Že tie ostnaté drôty tam boli kvôli tomu, aby sme sa my nikdy nemohli dostať do vyspelej časti Európy.

Čo ste robili v deň revolúcie?

Bol to bežný deň štrnásťročného chlapca. Pamätám si však deň po zásahu, kedy zábery z neho prvýkrát ukazovali v televízii a policajti v  bielych  prilbách dlhými obuškami bili demonštrantov. Pamätám si zábery  tej živej bariéry policajtov so štítmi a ľudí ktorí, im hovorili: „Máme holé ruce.“ To boli najsilnejšie momenty, ktoré som predtým ako chlapec nikdy nevidel. Potom som už vnímal aktivity VPN, Občianskeho fóra a ako sa k tomu vyjadrovali  ľudia na námestiach. Ako Slovák však musím pripomenúť, že už 16. novembra sa odohrala odvážna študentská demonštrácia v Bratislave. Na Slovensku sme teda nečakali so založenými rukami, čo k nám príde z Prahy.

Ako ste vnímali v tej dobe tie veci, čo sa diali neskôr? Nechodilo sa mávať na 1. mája, nestálo sa hodinu v rade na banány…

Po prvej vlne nadšenia bolo zrazu cítiť pocit neistoty. Všetci chceli to najlepšie, ale nevedeli, ako bude krajina fungovať, kto ju bude riadiť a kam ju zavedie. Naša generácia už dospela do  nového sveta. Ale s generáciou našich rodičov a starých rodičov to zatriaslo. Adaptovať sa v novom svete nebolo určite jednoduché, ale museli sa s tým vyrovnať.

Peter Pellegrini počas príchodu na slávnostný koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie v SND.
Peter Pellegrini počas príchodu na slávnostný koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie v SND.
Zdroj: Norbert Skaličan

Ako vidíte s odstupom času rozdiel pred revolúciou a teraz?

Ťažko to porovnávať, lebo ten režim bol nedemokratický. Nemohli sme žiť podľa svojich predstáv. Nezužoval by som to na to, že sa nedalo cestovať, ale celkovo bolo predpísané, ako sa musíte správať. Nebolo možné verejne vyjadriť svoj názor, za to boli mnohí ľudia potrestaní a uväznení. Vtedajšia vládna moc sa nikde nechválila, že vo vtedajšom Československu bolo niekoľko tisíc politických väzňov. Na druhej strane, staršia generácia, vyzdvihuje vtedajší pocit istoty. Každý mal zabezpečené bývanie, prácu a pravidelný príjem. To v nich evokovalo pocit, že aj starobu dožijú v takomto poriadku. Po zmene režimu mnohí o tieto istoty prišli. U mnohých  to vyvoláva prirodzenú nostalgiu. Ale kvalita života a možnosti pre ľudí sú dnes úplne niekde inde. V ekonomickej, sociálnej, pracovnej časti a v rozvoji krajiny a hospodárstva smerujeme tam, po čom ľudia na námestiach volali.  Približujeme sa ku kvalite života na západe. Stále ešte pred nami stojí kopa práce. Stále však chýba aj istota v inštitúcie, ktoré majú ľuďom garantovať spravodlivosť. V tejto oblasti máme ešte čo robiť.