S manželom ste sa podľa medializovaných informácií zoznámili počas štúdií v Moskve. Čím vás upútal? Bola to láska na prvý pohľad?

Povedala by som, že som skôr upútala ja jeho. Môj dobrý kamarát a spolužiak z gymnázia z Nitry chodil už do tejto školy a môj manžel bol zhodou okolností jeho kamarátom. Prišli na náš inštitút, kde sme boli na stáži. Ja som mu zas niesla nejaké pozdravy a darčeky od jeho mamičky, ktorá je tiež z Nitry ako ja. Vtedy sme sa spoznali a celé sa to spustilo. Zistil, že sa volám Helena ako jeho mamina. Bol veľmi priateľský, ale keďže som bola veľmi prísne vychovaná, hovorila som si, že toto je nejaký bratislavský frajer, na toto neskočím. A nakoniec ma pozval do divadla, v Moskve. No, wau. A tak sa to začalo.

Viac ako 10 rokov ste sa venovali tancu. Zatancujete si aj teraz? Aký tanečník je váš manžel? 

Je veľmi dobrý tanečník. Za tie roky sme sa zladili. On má nejaký svoj rytmus a kroky, snažím sa mu teda prispôsobiť. Zo začiatku sme si dupali po nohách, nechcela som s ním tancovať. Rozčuľovalo ma to, ale po rokoch manželského života sme sa pekne zladili. A napríklad aj keď starneme, miluje hudbu, dokonca miluje chodiť na zábavy, diskotéky. Dcéry to nechápu, vždy sa naňho pozrú, či to myslí vážne (smiech).

Počas pôsobenia manžela v Bruseli ste mali na starosti rôzne konzulárne záležitosti. Tiež ste pripravovali spoločenské udalosti. V ktorej z týchto prác ste sa našli? Čo vás bavilo?

Konzulárne veci som robila počas rokov, keď pôsobil ako diplomat v Ottawe a Zimbabwe, v čase, keď sme mali malé deti. Neskôr som podľa tabuliek a pravidiel nemohla pracovať, ale napriek tomu sme sa s väčšinou manželiek vždy snažili niečo organizovať. A keďže sme vtedy mali malé deti, tak sme organizovali akcie ako Mikuláše, dni detí, novoročné koncerty... u nás bol vždy dom plný deň detí. Okrem toho som vždy mala potrebu aj milú povinnosť pracovať v medzinárodných ženských organizáciách, v rôznych európskych kluboch žien. Zameriavali sme sa napríklad na detské domovy, školy pre znevýhodnené deti, aby si mohli kúpiť rôzne pomôcky.

Váš manžel doteraz pôsobil v Bruseli. Nebude pre vás ťažké zrazu zmeniť prostredie, celý život a vrátiť sa späť na Slo-vensko?

Nikdy sme neodišli zo Slovenska. Máme tu rodinu, deti, sestry, mamy. Sme tu často. Stále hovorím, že jednou nohou sme v Bruseli a druhou doma na Slovensku. Veci mám stále v krabiciach, v kufroch. Keby manžel povedal, že odchádzame, nemám problém. Keď rodina funguje, je jedno, kde sme. Dokonca my sme taká medzinárodná rodina, že najstaršia dcéra sa narodila v Nitre, druhá v Zim-babwe a syn v Izraeli. Všetci však máme pevné korene doma, na Slovensku.

Na tlačovke pri oznámení prezidentskej kandidatúry ste stáli po boku manžela. Hovorili ste o tom, že v roli prvej dámy by ste chceli riešiť rôzne charitatívne projekty.

Musím najprv podoknúť, že som nová v slovenskej charitatívnej činnosti, musím sa veľa učiť a určite by som sa v úvode vela stretávala a radila. Napríklad naše krstňa má Downov syndróm, takže by som chcela pomôcť v oblasti integrácie detí so znevýhodnením. Viem, že pani Kováčová, Schusterová a Gašparovičová mali svoje nadácie a určite by som si chcela spraviť rešerš, kde by ma potrebovali najviac.

Ako ste zareagovali, keď vám manžel oznámil, že prijal ponuku a bude kandidovať v prezidentských voľbách?

Ostala som totálne bez slov. Bolo to pomerne narýchlo. V živote sme však prežili veľmi veľa vecí - dobrých aj zlých - a uvedomila som si, že ak má prísť toto, určite ho podporím. On nás tiež podporoval celý život, celú rodinu. Myslela som si, že ako manželka diplomata som zvyknutá na zmeny, ale uvedomujem si, že toto je úplne nová poloha, v diplomacii sa skrývate za slovíčka. Tu ide o absolútny kontakt s ľuďmi, čo im sľúbite, oni si to pamätajú.

Ako zareagovali vaše deti?

Trochu sa obávali medializácie, ale keďže sú všetci dospelí, myslím, že to chápu, otca podporujú. Majú svoje výhrady, veľa o tom diskutujeme. Na druhej strane od nich dostáva veľa inšpirácie, najstaršia dcéra mu bez obalu povie, čo sa jej páči, nepáči, toto by si mal spraviť ako prezident.

Manžel pôsobí sebavedomo. Dokážete mu oponovať a presadiť si svoj názor?

Na domácej pôde určite. Je znamením lev, my sme tri dievčatá v rodine znamenie váhy. Často nám hovorí, že sa už od nás nakazil a váha. Na domácej pôde sa nevie rozhodnúť, či ideme robiť to alebo ono. Tak ho zneistíme, že z toho leva sa stáva myška (úsmev). Samozrejme, keď je v politickom postavení, je rozhodný a keď chce niečo dokázať, aj musí byť. Tým, že on je slnečná povaha, tým, že má v sebe nehynúcu energiu, pozitivizmus a úsmev, ja si myslím, že on vždy aj toho najzarytejšieho nepriateľa tým úsmevom zlomí.

Zvyknete sa aj pohádať?

Možno kvôli majstrovaniu v domácnosti. Zo začiatku som si myslela, že vymeniť vodovodný kohútik alebo žiarovku je čisto mužská záležitosť. Kedže ale manžel často cestuje a je dlho v práci, všetko musím robiť ja. Na sviatky dostávam - čo ma aj najviac poteší - veci ako sadu skrutkovačov, kompresor na fúkanie gúm na bicykloch... Teraz na tieto Vianoce som dostala drobulinké skrutkovače na okuliare, lebo mi z nich vypadávajú šraubíky.

V čom sú podľa vás manželove silné a slabé stránky?

Som zaujatá, ale z toho, čo som s ním prežila, viem, že je čestný, bojovný, pracovitý, dodrží slovo, má cit pre spravodlivosť. Slabosťou môže byť to, že je citlivý, obzvlášť na svoje deti. Oni samé, svojou skúsenosťou, však musia prísť na to, čo je dobré a čo nie.

Máte nejaký obľúbený recept? 

Naša rodina miluje polievky - kapustovú, hríbikovú. Ryby sú u nás manželova doména a musím povedať, že na štedrú večeru kapra pripravuje práve on. Ked sme boli v zahraničí, ja som sa na začiatku vždy snažila nájsť niečo, čo by mi pripomínalo slovenské produkty. Napríklad keď som chcela spraviť halušky, namiesto bryndze som miešela ricottu s kyslom smotanou a podobne. Potom som pochopi-la, že by som mala využívať produkty, ktoré ponúka daná krajina. Spomínam si však, ako som Afrike robila kyslú kapustu. Dali sa tam kúpiť kapustové hlavy, nasekala som ich a natlačila do kýblika ako Eva Máziková vo filme Pacho Hybský zbojník. Všetci boli nadšení, lebo som ňou zásobila celú ambasádu. Teraz sa mi veľmi páči, že dcéry prinášajú niečo nové do receptov. Vždy mi volajú, aké nové koreniny objavili. Hoci naša prvá spoločná kapustnica skončila katastrofou, pretože každá z dievčat tam totiž doplnila to, čo našla na internete. Inak všetci a manžel osobitne miluje oštiepky, korbáčiky, klobásy, ale musím ho brzdit a prechádzame viac na šaláty.

Mohlo by vás zaujímať: