Zohral pri tom rozhodovaní o predaji vašich podielov nejakú úlohu aj boj o Markízu z roku 1998, známy ako kauza Gamatex?

Primárne určite nie, ale reťaz udalostí zásadne ovplyvnil na niekoľko rokov. Kauzu v roku 1998 spôsobila moja vtedajšia spoločníčka (Sylvia Volzová, poznatok redakcie), ktorá mala veľmi blízke kontakty s bosom podsvetia Petrom Čongrádym. Bol to on, s ktorým sa dohodla, že podpíše všetko, čo bude Kočner potrebovať a čo Markízu zničí. Uznala teda fiktívny dlh Markízy voči spoločnosti ESPÉ ŠTÚDIO s.r.o., ktorý na jeseň 1997 odkúpil práve Kočnerov Gamatex, podpísala notársku zápisnicu ako exekučný titul a súhlasila i zo samotnou exekúciou našej spoločnosti. Akonáhle si totiž uvedomila, že do kresla generálneho riaditeľa sa nedostane a že televízia sa - vďaka zmluvám, ktoré sama podpísala - jej zničujúceho vplyvu už nadobro zbavila, znenávidela úspech Markízy natoľko, že sa ju rozhodla za každú cenu zlikvidovať. Presne v duchu hesla „keď nemôžem Markízu ovládať ja, nebudete ju mať ani vy“. Slovenskému podsvetiu tak dvere do Markízy roztvorila dokorán, pričom naozaj len málo chýbalo, aby ju taký Peter Steinhubel (alias Žaluď) úplne neovládol, podobne ako o rok neskôr VTV.

V priam existenčnom ohrození sa tak ocitla nielen televízna licencia Markízy, ale aj jej majetok, zamestnanci, ja osobne i moja rodina. Takmer dva roky sme sa snažili a bojovali o záchranu všetkého, čo sme v Záhorskej Bystrici vybudovali prakticky na zelenej lúke, až to všetko napokon vyriešila dohoda, ktorej súčasťou boli aj dnes toľko spomínané, televízne zmenky.

Pavol Rusko (47) a Viera Rusková (45)
Zdroj: Archív

K nim sa dnes ešte určite dostaneme, ale vráťme sa ale na chvíľu k politickým turbulenciám v roku 2005. Vy ste predsa vtedy boli súčasťou vládnej koalície, prečo z nej akurát Vás chceli vypudiť?

Lebo odkedy som sa na jeseň 2003 stal ministrom hospodárstva a darilo sa nám získavať pre Slovensko takých investorov, ako Kia, Visteon, Continental, Johnson control a podobne, začala naša Aliancia nového občana (ANO) preferenčne rásť. Približne rok pred voľbami sme sa už doťahovali na SDKU a s „Markízou za chrbtom“, ako to vtedy niektorí naši roztomilí koaliční kamaráti vnímali, by sme boli pre ostatné pravicové strany príliš veľká konkurencia. V podstate im však neprekážalo samotné ANO, dokonca sa im ako výťah do vládnych kresiel určite aj páčilo, ale chceli ho mať „bez Ruska“. V roku 2005 sa preto zrodila dopredu pripravená, priam na kľúč objednaná a perfektne zrealizovaná kauza, počas ktorej takmer všetci našim poslanciz ANO odišli. Vytvorili „skupinu užitočných idiotov“, ktorá podporila Dzurindovu vládu a Malchárka vo funkcii ministra hospodárstva. Všetko nezištne, z lásky k blížnemu, Dzurindovi, KDH a Pente, ktorá s tým, samozrejme, nemala nič spoločné! Len tak mimochodom, práve tento krok vdýchol život kauze Gorila a do dejín slovenskej politiky sa zapísal ako „kauza kupovania poslancov“.

Nuž a je celkom pochopiteľné, že situácia z jesene 2005, keď som sa odrazu z predsedu vládnej strany, podpredsedu vlády a ministra hospodárstva stal politickým štvancom prakticky bez poslancov, ktorému ide po krku celá vládna zostava, sa naplno premietla aj v prístupe licenčnej rady k otázke predĺženia licencie pre markízu, ktorá sa, žiaľ, stávala práve v tom čase aktuálnou.

Pokračovanie na ďalšej strane.