Ako si spomínate na úspech Markízy. Vybudovali ste z nej najúspešnejšiu televíziu. Aké to bolo pre vás obdobie?

Markíza bol najúspešnejší mediálny projekt na Slovensku v celej jeho doterajšej histórii – a je ním dodnes. Človek síce kráča stále dopredu, ale nedá sa ísť vždy len hore. Ak ste na Evereste, každý ďalší krok je krokom dole. Myslím si, že Markíza bola taký spoločný Everest pre všetkých, ktorí sa o jej zrod pričinili: osobnostný, profesionálny i ľudský. Pre mňa osobne to bolo najkrajšie obdobie v živote – aj keď ma neraz stálo 16 – 18 hodín každodennej práce a neumožnilo mi uchovať si v pamäti spomienky na to, ako moje deti rastú. Keďže v tom čase pracovala v Markíze aj Vierka, (vtedajšia exmanželka, poznámka redakcie) Palka s Líviou často vychovávala opatrovateľka a – vďaka pomerom, v ktorých sme žili, zabávali ochrankári. Jej úspech ovplyvnila v začiatkoch aj mimoriadne šťastná ruka pri výbere ľudí – na rozdiel od politiky, kde to bola skôr personálna apokalypsa.

Robili by ste dnes niečo inak?

Určite áno, ale asi je dobré, že ľudia nemajú možnosť cestovať do minulosti a naprávať svoje chyby – viete koľko nových by popri tom zase urobili? Markíza vyťažila z malého trhu svoje maximum a okrem slušných ekonomických výsledkov sa rozhodujúcou mierou pričinila aj o zmenu pomerov na Slovensku. Nedovolila aby sa na ňom udomácnila „demokracia mečiarovského typu“ ktorá by nás nadlho – ak nie natrvalo – vylúčila s európskeho integračného procesu a medzinárodnej akceptácie.

Jej príbeh je plný paradoxov, súbojov, napätia, šokujúcich zvratov, radosti i trpkých sklamaní. Napokon, čoskoro sa o tom budete môcť presvedčiť – kniha o Markíze (teda jej prvý diel) je už pod názvom Markíza, politika a mafia v príslušnom vydavateľstve a svetlo sveta uzrie v druhej polovici októbra.

Keď to bol taký úspešný projekt, prečo ste sa nakoniec rozhodol predať všetky podiely čo ste v nej mal?

Z Markízy sa najskôr všetci smiali a potom nám ju chceli všetci zobrať. Licencia, ktorú sme dostali v roku 1995 bola na 12 rokov a po vytlačení našej strany z vládnej koalície a jej nahradením klubom „nezvislých poslancov“ okolo Lintnera a Malchárka v roku 2005 bolo jasné, že nemilosť, do ktorej som po mojom odchode z vlády upadol sa premietne aj do tzv. licenčnej rady. Tá totiž o predĺžení našej licencie rozhodovala a nominanti SDKU, KDH a SMK v nej mali prevahu. Spolu s vtedajšou manželkou Vierkou sme boli vopred informovaní, že ak náš podiel v Markíze nepredáme, licencia predĺžená nebude. Pokiaľ sme teda nechceli, aby nám zostali len bezcenné budovy a televízne štúdiá, museli sme konať...

Pokračovanie na ďalšej strane.

Zohral pri tom rozhodovaní o predaji vašich podielov nejakú úlohu aj boj o Markízu z roku 1998, známy ako kauza Gamatex?

Primárne určite nie, ale reťaz udalostí zásadne ovplyvnil na niekoľko rokov. Kauzu v roku 1998 spôsobila moja vtedajšia spoločníčka (Sylvia Volzová, poznatok redakcie), ktorá mala veľmi blízke kontakty s bosom podsvetia Petrom Čongrádym. Bol to on, s ktorým sa dohodla, že podpíše všetko, čo bude Kočner potrebovať a čo Markízu zničí. Uznala teda fiktívny dlh Markízy voči spoločnosti ESPÉ ŠTÚDIO s.r.o., ktorý na jeseň 1997 odkúpil práve Kočnerov Gamatex, podpísala notársku zápisnicu ako exekučný titul a súhlasila i zo samotnou exekúciou našej spoločnosti. Akonáhle si totiž uvedomila, že do kresla generálneho riaditeľa sa nedostane a že televízia sa - vďaka zmluvám, ktoré sama podpísala - jej zničujúceho vplyvu už nadobro zbavila, znenávidela úspech Markízy natoľko, že sa ju rozhodla za každú cenu zlikvidovať. Presne v duchu hesla „keď nemôžem Markízu ovládať ja, nebudete ju mať ani vy“. Slovenskému podsvetiu tak dvere do Markízy roztvorila dokorán, pričom naozaj len málo chýbalo, aby ju taký Peter Steinhubel (alias Žaluď) úplne neovládol, podobne ako o rok neskôr VTV.

V priam existenčnom ohrození sa tak ocitla nielen televízna licencia Markízy, ale aj jej majetok, zamestnanci, ja osobne i moja rodina. Takmer dva roky sme sa snažili a bojovali o záchranu všetkého, čo sme v Záhorskej Bystrici vybudovali prakticky na zelenej lúke, až to všetko napokon vyriešila dohoda, ktorej súčasťou boli aj dnes toľko spomínané, televízne zmenky.

K nim sa dnes ešte určite dostaneme, ale vráťme sa ale na chvíľu k politickým turbulenciám v roku 2005. Vy ste predsa vtedy boli súčasťou vládnej koalície, prečo z nej akurát Vás chceli vypudiť?

Lebo odkedy som sa na jeseň 2003 stal ministrom hospodárstva a darilo sa nám získavať pre Slovensko takých investorov, ako Kia, Visteon, Continental, Johnson control a podobne, začala naša Aliancia nového občana (ANO) preferenčne rásť. Približne rok pred voľbami sme sa už doťahovali na SDKU a s „Markízou za chrbtom“, ako to vtedy niektorí naši roztomilí koaliční kamaráti vnímali, by sme boli pre ostatné pravicové strany príliš veľká konkurencia. V podstate im však neprekážalo samotné ANO, dokonca sa im ako výťah do vládnych kresiel určite aj páčilo, ale chceli ho mať „bez Ruska“. V roku 2005 sa preto zrodila dopredu pripravená, priam na kľúč objednaná a perfektne zrealizovaná kauza, počas ktorej takmer všetci našim poslanciz ANO odišli. Vytvorili „skupinu užitočných idiotov“, ktorá podporila Dzurindovu vládu a Malchárka vo funkcii ministra hospodárstva. Všetko nezištne, z lásky k blížnemu, Dzurindovi, KDH a Pente, ktorá s tým, samozrejme, nemala nič spoločné! Len tak mimochodom, práve tento krok vdýchol život kauze Gorila a do dejín slovenskej politiky sa zapísal ako „kauza kupovania poslancov“.

Nuž a je celkom pochopiteľné, že situácia z jesene 2005, keď som sa odrazu z predsedu vládnej strany, podpredsedu vlády a ministra hospodárstva stal politickým štvancom prakticky bez poslancov, ktorému ide po krku celá vládna zostava, sa naplno premietla aj v prístupe licenčnej rady k otázke predĺženia licencie pre markízu, ktorá sa, žiaľ, stávala práve v tom čase aktuálnou.

Máte to dokázané, že by vám nebola licencia udelená?

Nuž, neviem či dokázané, ale pred tým, ako som opustil vládu, pôsobil som tri roky vo vysokých politických i štátnych funkciách a informačné zdroje, ktorými som mal vtedy k dispozícii, mali svoju kvalitu a v žiadnom prípade som ich nemohol brať na ľahkú váhu. Naopak, 100% som im dôveroval...

Dobre, Markízu ste teda predali, ale peniaze z nej ste si príliš dlho neužívali. Ešte v roku 2006 ste manželovi Anity Paríškovej Dávidovi Dočekalovi požičali 3,5 milióna dolárov, čo bolo v tej dobre približne 120 miliónov korún. Ten vám ich ale údajne nevrátil, čo Vám spôsobilo veľké finančné problémy. Viete k tomu povedať niečo bližšie?

To je pomerne dlhý príbeh o mojej hlúposti, nezodpovednosti a priam nekonečnej naivite – ale pokúsim sa byť stručný. Dočekal bol pri mne viac ako dva roky, veľmi mi pomáhal najmä v časoch, keď sme sa po odchode z vlády ocitli v opozícii a rozhodli sme sa ísť v roku 2006 opäť do volieb. Teda, presnejšie povedané, tváril sa, že mi pomáha. Po predaji Markízy som totiž práve na základe osobných skúseností nadobudol presvedčenie, že peniaze, ktoré sme za Markízu dostali, budú oveľa bezpečnejšie uložené niekde v zahraničí, než na účte v slovenskej banke. Prijal som preto Dočekalovu ponuku, ktorý mi našiel vo Švajčiarsku fond, do ktorého som prostredníctvom jednej anglickej banky investoval takmer všetko, čo sme za Markízu dostali.

Vtedy som však mal plnú hlavu prichádzajúcich volieb 2006 a Dočekalovým slovám a uisteniam, ako všetko klape, som veril viac ako sebe samému. Na to, že fatálne zneužil svoje splnomocnenie a peniaze, ktoré som mu požičal, neinvestoval spätne do fondu v mojom mene, ale poslal si ich do Nemecka priamo na svoj súkromný účet, som prišiel až po roku. Keď som ich chcel späť vyhlásil, že to bol z mojej strany dar a zo Slovenska ušiel.

Vari najviac ma mrzelo, že na súde v jeho prospech vtedy svedčila aj Aneta – dodnes si myslím, že kvôli jeho modrým očiam to veru nebolo. Vtedy, keď sme sa na tej pôžičke dohodli, nechal som zmluvu, ktorú sme medzi sebou podpísali, uloženú doma vo svojej pracovni.. Keď ma začala niekedy na jar 2007 trápiť platnička a nemohol som chodiť, Dávid s Anetou sa o mňa týždeň u nás doma starali. Pamätám si, že počas toho obdobia zaviedol Dočekal úmyselne reč aj na spomínanú zmluvu, pričom sme si v nej pozerali nejaké termíny. Tak sa dozvedel, kde je a keď som ju potom, ako ušiel zo Slovenska s tvrdením: „ ...tos mi dal“ opäť hľadal, bola už preč.

Takže zmluvu ste nemali, ale súdy ste aj tak vyhrali. Ako to je možné?

Lebo ani on nemal zmluvu, že som mu to daroval. Logicky, keďže nikdy sme takú nepodpisovali a sfalšovať sa ju zrejme bál. Nepreukázal teda, že peniaze získal zákonným spôsobom, súd to kvalifikoval ako neodôvodnené obohatenie a nariadil mu peniaze vrátiť.. Samozrejme, doteraz tak neurobil a z rozsudku sa pokojne rehoce.

Niekde v tomto období ste sa už pomaly začali dostávať do finančných problémov. Čo pokračovalo ďalej? V roku 2014 sa Kočner dostal k vašej vile, ktorú kúpil od banky, keďže ste ju nevládali splácať. Nechal vás však v nej bývať. Keď ste boli nepriatelia, prečo tak urobil?

Nuž, poďme po poriadku. Dočekal mi síce priamo ukradol asi 4 mil. euro, ale v konečnom dôsledku mi vo fonde spôsobil škodu viac ako 10 miliónov. Navyše som sa aj zadĺžil, keď som sa splácaním úrokov snažil celú investíciu aspoň udržať na dohodnutú dobu 10 rokov, čo sa mi napokon nepodarilo. Do záruky som vtedy dal aj našu vilu v Záhorskej Bystrici, avšak keď sa celé investičné portfólio zosypalo ako domček z karát, nebolo šanca úver splatiť. Kočner ho od banky kúpil a tak sa dostal k nášmu domu... Na druhej strane, keď som to vtedy zistil, bol som presvedčený, že to urobil len preto, aby ma z vily, v ktorej som ešte stále býval, mohol pred novinármi vyhodiť na ulicu.

Tak prečo potom k žiadnemu konfliktu nedošlo? Prečo bol k Vám odrazu taký dobrý a ohľaduplný?

To je skôr otázka pre neho. Ale je fakt, že sme si pri riešení situácie okolo toho domu povedali veci, ktoré boli pre obe strany novinkou. Ukázalo sa, že niektorí ľudia zámerne využívali nielen našu nevraživosť, takmer až nenávisť, ale aj to, že sa nerozprávame a zámerne nás štvali proti sebe. V mene svojich výhod, záujmov a prospechu.

Zvláštne veci sa v roku 2015 stali aj vo vašej charitatívnej nadácii Maják nádeje pre týrané ženy, ktorej bola spoluvlastníkom aj Mestská časť Bratislava - Staré Mesto. Maják nádeje sa vďaka vášmu údajne neoprávnenému podpisu zadĺžil u Kočnera celkovo za 600 tisíc eur. Kočner potom cez svoje spoločnosti Inkasný servis a Správa a inkaso podstúpil pohľadávku inej spoločnosti. Nebolo aj toto nejaké prihranie mu ďalších peňazí? Tam išla nejaká mestská budova do dražby…

To je úplný nezmysel. Maják nádeje bola nezisková organizácia, ktorú okolo roku 2000 založila Nadácia Markíza spolu s Mestskou časťou Staré mesto Bratislava, s cieľom zabezpečiť bývanie pre týrané matky a deti. Mestská časť poskytla starú, rozpadajúcu sa budovu, do opravy ktorej investovala nadácia ( teda z veľkej časti ja sám) viac ako 15 miliónov korún. Budova fungovala 15 rokov, ale postupne už svojmu účelu nevyhovovala. Bola nepraktická, postupne vlhla a rozširovala sa v nej vnútorná pleseň. Chýbalo jej detské ihrisko, záhrada či priestory pre trávenie voľného času našich klientiek. Bolo nám jasné, že ak chceme, aby sme mohli v Majáku fungovať i naďalej, budeme musieť do jeho opráv a stavebných úprav investovať minimálne 50 – 60 tisíc eur, čo bol pomerne ťažký rébus. Oveľa schodnejšie nám pripadalo využiť ponuku, ktorú sme dostali od jednej zahraničnej firmy a celú budovu im za 700 000 eur predať. Samozrejme, s výhľadom, že sa za tie peniaze postaví úplne nový Maják nádeje so záhradou, detským ihriskom, ale napríklad aj s dielňou či skleníkmi pre ubytované klientky. Čo bolo na tejto predstave zlé?.

Na prvý pohľad nič. Na čom to teda potom stroskotalo?

Požiadali sme teda Staré mesto, aby predaj odsúhlasilo, ale to nechcelo o ničom takom ani len počuť. Dodnes vlastne neviem prečo... Bez jeho súhlasu sa však budova predávať nemohla, a tak som hľadal možnosti, ako by sme sa predsa len mohli k novým priestorom dostať. Poburovalo ma, ak museli naše klientky s deťmi neraz spávať v nevhodných priestoroch, často štipľavých od plesne a my sme sa hádali o budovu ako blázni. Vedel som, že ak otázku priestorov urýchlene nevyriešime, hygiena nám budovu pri najbližšej kontrole zavrie a naše klientky sa môžu ocitnúť doslova na ulici. Rozhodol som sa preto priať Kočnerovu ponuku a priestory vymeniť. My sme mali dostať byty v jeho novostavbe a on budovu na Karpatskej, s ktorou už mal svoje plány. Uzavreli sme Výmennú zmluvu, v ktorej som si v obave, aby si to Kočner napokon nerozmyslel, vymienil vysokú pokutu. Celý náš zámer napokon zmarilo rozhodnutie súdu, lebo Staré mesto podalo bez nášho vedomia návrh na likvidáciu Majáka nádeje s tým, že si (podľa mňa „na telefón“) vybavilo tzv. neodkladné opatrenie, ktorým nám súd zakázal s budovou Majáka akýmkoľvek spôsobom nakladať. Ďalej to už bolo rýchle: keďže rozhodnutie súdu sme rešpektovať museli, nehnuteľnosť sme na výzvu zameniť nedokázali a nahnevaný Kočner si uplatnil zmluvnú pokutu, vďaka ktorej sa budova ocitla v dražbe.

Potom prišiel jún 2016 a zmenky. Najskôr vila, potom Maják za ním zmenky. Nemôže to súvisieť práve s vašou zlou finančnou situáciou?

Nie nie, to by sme miešali hrušky s jablkami a možno ešte aj so slivkami. Finančné problémy súvisia len s tou vilou, ktorá sa dostala od banky ku Kočnerovi. Ostatné je úplne iný príbeh.

Na televíznych obrazovkách ste sa na nejakom plese objavili vo vrúcnom objatí…

To nebol ples, ale premiéra jedného muzikálu v Prahe. Ja som tam zastupoval majiteľa licencie pre Českú republiku a Slovensko, on tam bol ako jeden z tisíc tristo hostí. Prišiel evidentne v dobrej nálade, a keď som ho s manželkou privítal, z recesie vyvolal to objatie so slovami: „nech ich všetkých šľak trafí“. Nuž, dúfam, že netrafil nikoho, ale šokovaní zostali mnohí. Na rozdiel od tých, čo sa s ním dlhé roky kávičkovali, obedovali a večerali, ktorí chodili na jeho oslavy alebo ho pozývali na tie svoje, a dnes sa tvária, že ho ani nepoznajú, ja som dovtedy s ním vždy len bojoval. Možno preto ten údiv, keď nás zrazu videli bez zloby a nenávisti. Nemyslím si, že ľudia, ktorí v jednej chvíli upustia od vzájomnej nenávisti, tým konajú a šíria zlo...

No dobre, ale čo tie zmenky, ktoré podľa vás pochádzajú ešte z čias, kedy ste s Kočnerom bojovali o Markízu. Tam to predsa bolo najmä o nevraživosti medzi vami, nie?

A viete, že ani nie? Oveľa citlivejšie som, napríklad, vnímal zradu a zákernosť konania u Volzovej, ako útok od Kočnera či Čongrádyho. Oni dvaja sa predsa nikdy na mojich kamarátov nehrali, nesľubovali spoluprácu, korektnosť či dokonca dôveru. Od samého začiatku mi išli premyslene a otvorene po krku, pričom využívali každú možnosť, aby dosiahli to, čo si zaumienili. Žiadne vymyslené rečičky o priateľstve, spolupráci či pomoci - človek aspoň vedel, na čom je! Volzová však bola moja obchodná partnerka, spolumajiteľka firmy, osoba, s ktorou sme si mali byť vždy nápomocní! Preto ak som nejakú nevraživosť po prepuknutí kauzy Gamatex pociťoval, tak určite tisíc krát väčšiu voči Volzovej, než voči Kočnerovi. Zradila ma ona – on to len využil na takmer dokonalý prepad.

Dobre, ako však vnímate, že z toho „takmer dokonalého prepadu“ sa po rokoch stala kauza, ktorú dnes rieši Špecializovaný trestný súd v Pezinku, ako závažný trestný čin falšovania zmeniek a cenných papierov. Nemáte strach, ako to celé dopadne?

Nevinní ľudia by strach mať nemali, aj keď pri pohľade na prípravné konania v oboch mojich trestných veciach, teda nielen v kauze televíznych zmeniek, ale aj v prípade údajnej objednávky vraždy S. Volzovej mi zimomriavky naskakujú. Nie však zo strachu, ale z poznania, ako protizákonne, tendenčne a jednostranne sa dnes môže viesť vyšetrovanie v prípravnom konaní, počas ktorého môže vyšetrovateľ či prokurátor všetko a vy nič. Teda, akurát tak držať hubu a krok. Oni si vyberajú svedkov, oni hodnotia dôkazy, oni posudzujú, akú otázku môžete pri výsluchu svedkom položiť či na akú musíte odpovedať. Povinnosť, že musia posudzovať a zaisťovať nielen dôkazy, svedčiace vo Váš neprospech, ale aj tie, ktoré vašu vinu popierajú a teda hovoria vo váš prospech, je iluzórna hlúposť na papieri, z ktorej sa môžu obaja beztrestne vysmievať každý deň. Vaše námietky, o ktorých sami rozhodujú, končia vždy v koši a návrhy na ďalšie doplnenie dokazovania sú im na smiech. Celý čas si Vás pohadzujú ako ping – pongovú loptičku a svoje zákonné povinnosti s prehľadom ignorujú. S dobrým pocitom sa Vám rehocú do ksichtu, lebo môžu...

Ja som sa Vás ale pôvodne pýtal na súdne pojednávanie o zmenkách v Pezinku...

Prepáčte, ja som na tú hroznú nespravodlivosť, nekorektnosť a schválnosti z prípravného konania taký napálený, že mi to stále chodí po rozume. Pokiaľ ide o súd v Pezinku, máme za sebou prvých šesť pojednávacích dní, počas ktorých dokazovala obžaloba tri základné tvrdenia: že o zmenkách nikto nevedel, že neboli v účtovníctve, a že ich podpísanie nemalo žiadny zmysel, lebo licencia Markízy nebola v tom čase vôbec ohrozená. Dovolím si tvrdiť, že vo svetle faktov, ktoré odzneli, sa všetky tieto tvrdenia ocitli v prachu. Tu sa práve ukázala mizerná legislatíva prípravného konania, ktorá umožňuje obžalobe určovať už na začiatku charakter a poradie vykonávaných dôkazov a premyslene tým manipulovať mienku senátu i verejnosti. Pokiaľ totiž v príprave odmietne vyšetrovateľ všetky návrhy na dokazovanie zo strany obhajoby (čo sa v oboch mojich prípadoch, iste len náhodou, aj stalo), počúvajú sudcovia, médiá i všetci prítomní v prvých dňoch len to, čo im servíruje pán prokurátor. Ak sa navyše, naplno ponorí do tendenčných vôd, a pre obhajobu svojej verzie potrebuje vytvoriť pocit že „nikto o tom nevedel“, tak mu naozaj nič nebráni pozvať pred súd hoci aj sto svedkov, o ktorých vie, že „nič nevedia“. Nuž a to je práve to, o čom potrebuje manipulatívne presvedčiť sudcov i verejnosť v prípade zmenky: že neexistujú, lebo „... o nich nikto nevedel“.

Zmenky sa ale neobjavovali ani v účtovníctve Gamatexu. Oni sa objavili až v roku 2016 v účtovníctve Inkasného servisu…

Existuje spoľahlivé vysvetlenie, prečo sme tú dohodu tak dlho držali tajnosti, prečo sme k nej nerobili tlačovku, ako aj dôvody, prečo o konečnom vyriešení celej kauzy vedel len úzky okruh ľudí. Iste však uznáte, že by bolo veľmi zvláštne a asi aj netaktické, aby som to oznamoval súdu cez médiá. V pravý čas pri výpovedi príslušného svedka to teda objasním. Ale pokiaľ argumentujeme tým, že ak niečo nebolo v účtovníctve, tak to neexistovalo, rád by som na vyvrátenie tejto somariny upriamil pozornosť na dlh, ktorý svojho času uznala Volzová voči Gamatexu. Myslíte si, že bol zachytený v účtovníctve? Alebo že by ste v ňom našli spomenutú exekúciu Markízy, ktorá celú kauzu vlastne odštartovala? Figu drevenú, ani jedno ani druhé podľa účtovníctva nikdy neexistovalo! Je to vari dôkaz, že celá „kauza Markíza“ vlastne nikdy nebola? To asi nie...

A poviete to takto aj súdu?

Povieme a nielen to. Vydržte, všetko má svoj postup a čas.

Vypovedať bude ešte aj znalkyňa z účtovníctva, ktorá podľa Lipšica v prípravnom konaní poukazovala, že zmenky mali byť zaznamenané v účtovníctve a neboli. Mali byť teda v účtovníctve, alebo nie? Podľa vás...

To je práve to, čo som hovoril. V účtovníctve Markízy totiž chýbalo množstvo vecí – a tento alarmujúci bordel neodhalil ani audit, ktorý sa robil pri zlučovaní oboch spoločností po predĺžení licencie po našom odchode s Markízy. Museli to robiť naozaj hviezdy, lebo nezaregistrovali ani takú „maličkosť“, že v roku 1998 prišla Markíza exekúciou o celý svoj podnik. – A teda aj o zmluvy, na základe ktorých vysielala (nemyslím tým licenciu). Všetky právoplatne prešli na Gamatex – ale nemám pocit, že by ich niekedy Gamatex Markíze vrátil. Je to dôkaz, že neexistovali? Určite nie, veď na ich základe sa začala výroba i vysielanie celého televízneho programu v hodnote cca 1.5 miliardy korún ročne. Len sa to spočiatku akosi pozabudlo fakturovať a dávať do účtovníctva - tiež to tam chýba. Žeby preto, lebo to neexistovalo?

Podľa právneho zástupcu Markízy Daniela Lipšica bolo veľmi dôležité to, že Grujbárová na otázku, či by podpis zmeniek za 500 miliónov korún a dvoch bianko zmeniek neohrozil licenciu Markízy, lebo by bola ohrozená jej finančná stabilita, povedala, že áno. Čiže, ak by boli zmenky v roku 2000 podpísané, tak by nezachraňovali Markízu, ale by ju ohrozovali…

Lipšic tára a klame. Účelovo si vyberá hrozienka, ktoré potom interpretuje podľa svojej potreby a pritom televízii rozumie ako hus pivu. Po prvé, vyplatenie zmeniek bolo, okrem iného, podmienené predĺžením licencie a hneď keď sa to stalo, ocenil vnútorný audit Markízu ako držiteľa tejto licencie na 9.8 miliardy korún. Poviete mi, ako môže takmer desať miliardovú firmu existenčne ohrozovať garancia vo výške 500 miliónov?

No a pokiaľ ide o pani Grujbárovej, tak listinné dôkazy, ktoré sme počas jej výpovde predložili jednoznačne dokazujú, že ak by sme sa s Gamatexom na tých zmenkách nedohodli a celú vec nevyriešili medzi sebou, bola licenčná rada pripravená rozhodnúť tak, že Markíza by o licenciu prišla!

Ak to mal Kočner všetko pekne pripravené, prečo Vám to potom nakoniec predal?

Lebo táto cesta obsahovala predsa len príliš veľa neznámych a nesmieme zabúdať, že v pozadí stále číhala vládna moc, ktorá sa tešila na zánik licencie a nové výberové konanie. Som presvedčený, že Kočner to vedel a zrejme sa ani jemu príliš nechcelo ťahať tigra za chvost a bojovať so štátom. V tom čase však bol presvedčený, že tak, ako vyšiel ťah s pokrivenými paragrafmi a získaním licencie prostredníctvom exekúcie Steinhublovi pri VTV, vyjde aj jemu pri Markíze. Mimochodom, tento „ licenčný vynález skazy“ definitíve zrušil až Najvyšší súd koncom roku 2000, keď takúto interpretáciu zákona zakázal a radu obvinil, že pripustila „protizákonné kupčenie s licenciami“. V júni 2000 však bolo ešte všetko inak. Kočner bol presvedčený, že má všetky tromfy v rukách a stanovisko požehnané ešte aj Ministerstvom spravodlivosti, a teda aj samotným Lipšicom (je nepredstaviteľné, aby ako šéf ministrovej kancelárie o takom dôležitom dokumente nevedel) mu cestu k licencii doslova pozametalo. Nemyslíte si, že by musel byť absolútny blázon a šialenec, keby sa v tejto situácii všetkého zriekol a odovzdal nám celú Markízu za smiešnych 80 miliónov korún???

A čo Peter Tóth? Ten vraj v prípravnom konaní tiež povedal, že sa Kočner pred ním preriekol. Potvrdil to aj vo svojom článku, ktorý počas pojednávania zverejnil na svojom webe datel.sk. Naďalej trval na tom, že Marianovi Kočnerovi a Pavlovi Ruskovi pomohol vyrobiť antidatované zmenky Jozef Dučák starší.

Áno, čítal som tie nezmysli. Vraj mal zabezpečiť Kočnerovi starý papier. Úžasné tvrdenie, ktoré z nás robí totálnych psychopatov. Podľa neho sme mali zmenky „vyrobiť“ na papier o ktorom nám niekto tvrdil, že pochádza „z obdobia okolo roku 2000“ áno? Bez toho, aby sme mali, takpovediac tisíc som mal veriť človeku, ktorého som v živote nevidel a o ktorom som ani nevedel, že existuje? Veď akú som mohol mať záruku, že ten papier nekúpil pred týždňom v papiernictve a že niekto práve na mňa nechystá nejakú búdu? Vy poznáte, koľko má rokov papier, na ktorý sa podpisujete? Ja teda nie! Naozaj si niekto myslí, že by som bez rozmyslu riskoval dlhoročné väzenie? Ak by mal pár rokov, kriminalistická expertíza by to predsa bez akýchkoľvek pochybností zistila a ani desať Marekov Parov by mi nepomohlo!!! Proces by trval dva dni... To sú tvrdenia na úrovni Černáka, ako si niekto príde za bieleho dňa do jeho kancelárie plnej kamier a mikrofónov objednávať pred svedkami vraždu. Ďalší naočkovaný spolupracujúci svedok, ktorý klame a rozpráva, čo si niekto vyžiada. Zamysleli ste sa niekedy aj nad tým, koľko ich odrazu je (nielen v mojich kauzách), čo všetko je na ich výpovediach založené a koľko nezmyslov, nelogických hlúpostí a klamstiev už natárali alebo natárať mohli?

Vráťme sa ešte na chvíľu teda k zmenkám. Podľa záverov znaleckého posudku pochádzajú vaše podpisy z obdobia po roku 2013. Čo vy na to?

Zostal som stáť v nemom úžase. Vyhradený čas i priestor pre znalcov na program súdneho pojednávania ešte len prídu, a tak nebudem prezrádzať naše zistenia, dôkazy či obhajobu, ktoré máme pripravené. Môžem prezradiť len toľko, že miera manipulácie, neodbornosti a neraz úporné vytváranie predpokladov na dosiahnutie vopred dohodnutých záverov ma v niektorých posudkoch doslova šokovala.

Poďme teraz do súčastnosti. Bývate vo Five Star Resisdence, máte drahé auto, váš právnik asi nepatrí k najlacnejším. Odkiaľ na to teraz beriete peniaze. Pozrel som si vás v obchodnom registri a na finstate a vaša jediná firma má nulový obrat...

Henrietka vlastní pomerne úspešnú modelingovú agentúru, ktorú spolu „pipleme“ už viac ako osem rokov. Spolupracuje s veľkým počtom partnerských agentúr po celom svete, na malý slovenský trh, našťastie, odkázaný nie sme. Okrem toho maľuje krásne obrazy a vo voľnom čase vyrába drevené, ručne maľované šperky. Pred rokom sa jej pekne rozbehol aj ich predaj, takže to spolu nejak zvládame.

Vy teda nevnímate ako problém, že existuje prepojenie nitrianskych ľudí, pričom Kočner za jedným z nich, za Bodorom často chodil. Veď práve Bodor je rodina s bývalým policajným prezidentom Gašparom. Ten má za suseda Pavla Vorobjova, ktorý vraj lustroval novinárov (obaja sú z inej prímestskej časti Nitry ako Bodor). Sused Bodora je Jahnátek, od ktorého Bodorových firma Bonul dostávala zákazky. Kočnerovi údajne pomáhal pri lustrovaní novinárov cez Bodora Gašpar a následne Vorobjov... Nie je to zlé?

Máte pravdu, je. Ale ubezpečujem Vás, že to ani zďaleka nebolo to najhoršie, čo sa v oblasti lobingu, vybavovania či ovplyvňovania na Slovensku pravidelne dialo. Sme malá krajina, každý každého pozná a „dôkazy o zlých kontaktoch“ sa dajú zozbierať takmer na každého. Toto je situácia, ktorú niekto zámerne a úmyselne nastavil, pričom ju výdatne živí najmä cez médiá. Odvracia tak pozornosť od tých, ktorí tu z pozadia skutočne ťahali a stále ťahajú tie správne nitky, Kočner mal určite vplyv i moc, ale v porovnaní s inými menami či skupinami, bol len diétny párok. Uvravený, velikášsky a chvastajúci sa dobrodruh, ktorý rád riskoval a skúšal svoje sily.

V žiadnom prípade však nepatril medzi skutočne „silné veličiny“ Slovenska, ktorých mobily skrývajú úplne iné tajomstvá, než také, aké sme si doteraz mohli z Threemy prečítať. Skutoční oligarchovia Slovenska už dávno svoj rodný list zmenili – niekedy bojujú za Smer, inokedy proti nemu: vždy však za seba, či aj proti sebe. Jedno dnes ale majú všetci spoločné: sú náramne spokojní, že pozornosť celého „slovenského sveta“ je upriamená úplne opačným smerom, ako sedia on.

Ruskov svet: Prečo ma Kočner nechal bývať v dome? Neviem! A čo odkazuje Lipšicovi?

Súvisiace články

Chronológia priateľstva Mariana Kočnera s Pavlom Ruskom. Z detailov vás ZAMRAZÍ!

Čaputovú a Pellegriniho spojil Fico. Čo má však prezidentka spoločné s Kočnerom?

Na Kočnera SA TO VALÍ z každej strany. Rajtár podal na neho, Kočnera a Bödöra TRESTNÉ OZNÁMENIE

OTESTUJTE SA: Viete ako Kočner v aplikácii Threema prezýval politikov a ich nominantov?