Staršia dcéra prezidentského kandidáta Andreja Kisku Natália, ktorá stála počas prvej volebnej noci pri svojom otcovi, sa dlho na Slovensku nezdržala. Na druhý deň sedela v lietadle smerujúcom do Anglicka, kde si už pomaly rok buduje kariéru. Vrátila sa však aj na druhé kolo.

Padlo vám dobre, keď ste opäť anonymne splynuli s prostredím?
Priznám sa, že svojím spôsobom áno, pretože na našu rodinu sa na Slovensku v tomto období vyvíja naozaj veľký tlak. Ale hlavne tu pracujem pre počítačovú konzultačnú firmu ako manažérka, takže som sa musela vrátiť do zamestnania.

Ako ste sa ocitli v Londýne?
Ešte ako študentka financií a manažmentu na vysokej škole v Spojených štátoch som pracovala pre firmu, ktorá má pobočku v Londýne, a bola som v Anglicku aj na stáži. Prechod bol teda prirodzený.

Život v anglickom hlavnom meste je zrejme nákladný. Ste sebestačná?
Život je tu naozaj veľmi drahý. Najväčšou položkou v rozpočte je bývanie, ale byt v centre mesta sme si s kolegyňou prenajali preto, aby sme nemuseli dlho cestovať metrom do práce. Dnes som už, na rozdiel od študentských čias, finančne nezávislá. Škola bola drahá, pomohol mi s ňou tatino aj mamina, ale keď som mala pracovné stáže, živobytie som si platila sama.

Boli ste počas štúdií poslušná dcéra alebo rebelka?
V detstve sme s bratom lyžovali, a tak sme dostali pomerne prísnu výchovu nielen od rodičov, ale aj od trénerov, preto viem byť disciplinovaná. Som však tvrdohlavá a idem si za svojím. Rodičia mi už pár rokov nemôžu hovoriť, čo mám robiť, a tak sa učím na vlastných chybách. Vždy som však mala veľmi dobré známky a moje štúdium nikdy nešlo na úkor chodenia von. Ale nemôžem povedať, že som každý večer sedela doma.

Máte dnes popri práci čas na randenie?
Moja práca ma veľmi baví. Kým som mladá a mám ešte energiu robiť celú noc, snažím sa dostať profesijne čo najďalej. Ale to neznamená, že nemám čas na nič iné. Chodím plávať, do posilňovne a s kamarátmi sa snažíme vidieť všetky výstavy v múzeách aj chodiť na koncerty. Stále sa tu niečo deje. Teraz však sledujem hlavne dianie na Slovensku a snažím sa povzbudzovať otca. Randenie nie je momentálne moja priorita.

Je naozaj čo sledovať. Čo je pre vás horšie?Osobná spomienka na výbuchy bômb na bostonskom maratóne, od ktorých uplynie čoskoro rok, alebo prezidentská kampaň, ktorá sa zďaleka nevedie v rukavičkách?
Na paniku a krv v Bostone nezabudnem, vynorí sa mi to napríklad vtedy, keď zahrmí. Zľaknem sa. To, čo bolo v Bostone, sa týkalo iba mňa, kampaň sa dotýka celej rodiny. Porovnať sa to, samozrejme, nedá, ale v oboch situáciách je veľa napätia.

Slovákom ste sa predstavili ako elegantne oblečená a upravená dáma. Je to váš bežný štýl?
Do práce sa musím obliekať elegantne, pretože sa stretávam s klientmi, ale vo voľnom čase určite nie. Neuvidíte ma vo vysokých podpätkoch aj preto, že som strašne vysoká, meriam stoosemdesiat centimetrov. Nosím nízke topánky, mám rada džínsy a čierne veci.

Bol to váš nápad podporiť otca verejne? Médiá si všimli paralelu medzi vami a dcérou českého prezidenta Miloša Zemana, ktorá s ním absolvovala celú kampaň.
Ja som taká aktívna nemohla byť aj preto, že tu momentálne nebývam. Ale keď ma asi pred dvoma mesiacmi oslovil, či by som pri ňom stála, hneď som súhlasila.

Kateřina Zemanová prirovnala svojho otca ku Googlu, ktorý je schopný odpovedať jej na akúkoľvek otázku. Aký prívlastok máte pre otca vy?
Pre mňa je kamarát. Vždy sa za mňa postaví, snaží sa mi pomôcť a v každej situácii vie nájsť niečo dobré. Keď si myslím, že je koniec sveta, povie mi: Na materiálne veci sa môžeš vykašľať, ide sa ďalej, rodina a kamaráti sú dôležití.

Zjavne máte skvelý vzťah, ale nebolo to tak vždy. Vo svojej knihe Cesta manažéra z pekla sa Andrej Kiska priznal, že po rozvode s vašou mamou ste sa s ním odmietali stretávať. Ako dnes vidíte toto obdobie?
Mala som jedenásť rokov, brat pätnásť. Bola som malá a na rozvod som sa nepozerala ako na rozchod dvoch dospelých ľudí, ale na vec namierenú proti deťom. Chápala som to tak, že tatino opustil mňa, a nie, že rodičia sa rozišli. Keď sme sa s maminou presťahovali z Popradu do Bratislavy, snažil sa so mnou kontaktovať, ale odmietala som. Po dvoch rokoch som si povedala, že by som ho mala vypočuť. Prišli sme na to, že sme rovnakí, máme si čo povedať a je nám super. Chodíme dokonca aj sami dvaja na dovolenky.

Ako vychádzate so súčasnou manželkou svojho otca? Vídate sa s ich deťmi Veronikou (9) a Viktorom (5)?
Hlbšie do súkromia už zasahovať nebudem, prepáčte.

Pôsobíte ako skúsený diplomat. Dospeli ste skoro aj vďaka škole, ktorú ste dostali od života?
Možno áno. Mamina sa nám odmalička snažila vštepovať vety typu: stoj si za svojím, ostaň sama sebou, buď individualita. To, aká som, je výsledok výchovy maminy aj tatina, možno aj skúsenosti s rozvodom, ale aj toho, že sme už ako malí s bratom boli v USA na výmennom pobyte. Takisto sme každé leto cestovali po svete, aby sme sa naučili cudzí jazyk. Dnes sme obaja samostatní a sebestační ľudia, ktorí sa nespoliehajú na otcove peniaze. Tatino nám vždy vravel, aké je dôležité vedieť si vybudovať vlastné zázemie, naberať skúsenosti a nečakať na to, že nám niekto posunie hotovú zabehanú firmu.

Aký cudzí jazyk okrem angličtiny ešte ovládate?
Hovorím aj po nemecky a rozumiem po francúzsky.

Vráťme sa k Londýnu. Čo vám tam najväčšmi chýba okrem najbližšej rodiny?
Prvýkrát po siedmich rokoch bývam v meste, kde mám aj rodinu. Žijú tu totiž bratranci s rodinami, takže som rada. Určite mi chýba naše jedlo. Ale hlavne som bližšie k domovu. Cesta na Slovensko mi trvá hodinu a nie deväť hodín cez oceán, ako keď som žila v USA.

Vedia vaši kolegovia v práci, čo sa vo vašom živote teraz deje?
Vedia. Počas volebnej noci si urobili slovenskú párty s našimi vlajkami, tatinovými letákmi a so slovenským jedlom a alkoholom. Pritom žiaden z nich nie je Slovák. Veľmi mu držia palce, aj keď ho nemôžu voliť.