Maroš Šefčovič:

Plusy: Je skúsený diplomat s dobrými kontaktmi či už na predstaviteľov Európskej komisie, európskych poslancov, alebo na vrcholných predstaviteľov jednotlivých členských štátov Európskej únie. V zahraničnej politike je preto dobre zorientovaný, jednoznačne stojí za prozápadnou orientáciou Slovenska, vyznáva hodnoty Európskej únie, má kladný vzťah k NATO. Na stretnutiach politických špičiek by bol vhodným reprezentantom Slovenska, dobre zorientovaným v tom, čo Slovensko na zahraničnopolitickej scéne potrebuje. Na druhej strane treba povedať, že jeho najväčšie plusy sú pre neho ako kandidáta Smeru zároveň najväčšími mínusmi, lebo kandidát z prozápadnou orientáciou nie je vytúženou voľbou pre voličov a sympatizantov antisystémových, resp. extrémistických subjektov.

Mínusy: Napriek tomu, že sa vyhlasuje za nezávislého kandidáta, v realite ide o nominanta postupne upadajúcej strany Smer-SD. Od úpadku Smeru sa potom odvíjajú aj reálne šance Maroša Šefčoviča. Veľké mínus si Maroš Šefčovič pripísal ešte v momente, keď nebolo zjavné, koho Smer postaví. A síce, cez smeráckeho prezidenta sa mal Robert Fico dostať na Ústavný súd do Košíc. V predvolebných debatách Maroš Šefčovič nikdy nepovedal, že Roberta Fica nevymenuje za sudcu či nebodaj predsedu Ústavného súdu, úprimnej odpovedi sa vždy vyhol formuláciou, že táto otázka už nie je aktuálna. Ale ona práveže aktuálna stále je, ale v Smere sa stále čaká na to, koho si národ zvolí za hlavu štátu. Veľkým mínusom Maroša Šefčoviča je skutočnosť, že v kampani nemôže byť sám sebou, musí počúvať marketingových „expertov“ Smeru, pričom marketing Smeru bol vždy založený na negatívnej komunikácii, na negatívnom vymedzení sa proti niekomu, proti nepriateľovi. Či už proti Rómom, Maďarom, novinárom a najnovšie aj migrantom. Napríklad aj tým migrantom, proti ktorým Európska únia, reprezentovaná o. i. Marošom Šefčovičom, zastáva úplne opačný názor ako väčšina slovenských politikov. Maroš Šefčovič sa vďaka infantilným radám z prostredia Smeru v priebehu niekoľkých dní zmenil zo skúseného diplomata na prostoduchého oportunistu, z človeka svojho času prijatého do komunistickej strany a študujúceho na prestížnej sovietskej škole na presvedčeného katolíka, ktorého mieru oportunizmu nevedia odhaliť ani potentáti z najvyšších priečok v hierarchii katolíckej cirkvi. V roku 30. výročia od nežnej revolúcie by sa určite patrilo mať na čele štátu osobnosť, ktorá v minulosti nijakým spôsobom nebola spájaná s komunistami.