Monika Beňová to povedala narovinu: Muž vás musí oceniť! Netají, že očakáva dary

Po päťdesiatke sa jej totálne zmenil život. S novým partnerom, advokátom Ľubomírom Klčom (37) si založila rodinu a dnes sa tešia z pätnásťmesačnej dcérky Ley a čerstvo aj z vnučky Lary, o ktorú sa postaral jej syn Martin. V rozhovore prezradila, ako vníma sviatok zaľúbených, ale aj poradila, ako sa vyrovnať s krachom vzťahu.

Tento rozhovor robíme do valentínskeho čísla. Uznávate sviatok zamilovaných alebo ste z tých, čo hundrú, že je to americké klišé?

Mne je úplne jedno, či je to americký alebo európsky sviatok. Sviatky sú úžasné. Je to priestor na to, aby sme si spolu posedeli, boli na seba milí, zabudli na zhon, ktorý máme počas bežných dní. My oslavujeme úplne všetko a s radosťou, láskou a nadšením. Keď teraz máme Leu a Larku, láska pre nás neznamená len tú, ktorá je medzi dospelými, ale v prvom rade detskú. Aj deti sú adresátom valentínskych darčekov.

Tie asi obdarúvate drobnosťami vo forme hračiek, vy dospelí si dávate okázalejšie dary?

Áno, Lea sladkosti ešte nejedáva, takže väčšinou je to nejaká drobnosť, milučká hračka, ktorú jej doveziem z letiska. Aj tento rok mi to vychádza tak, že akurát priletím na Valentína z Belgicka. Larka je úplné „miminko“, jej kúpim nejaké dupačky alebo tričko. My dospelí si to medzi sebou väčšinou vybavíme tak, že ženy dostanú kvety a muži nejakú srdiečkovú sladkosť. Ja milujem na letisku v Bruseli kupovať sladkosti od Pierra Marcoliniho, je to výborná čokolatierska spoločnosť. Vyrábajú kolekcie farebných čokoládových srdiečok, každé má inú chuť. Toto rada darujem.

Nie je tajomstvo, že najmä v predošlom manželstve s Fedorom Flašíkom ste nemali núdzu o luxusné dary. Stále si potrpíte na materiálne prekvapenia alebo šťastie z dcérky nevyvážia žiadne diamanty?

Tak hlavne, keď sa vám v päťdesiatke narodí dieťa, všetko vám úplne zmení. Nevycestujete len tak do Prahy alebo Budapešti na valentínsku večeru, ale viete, že si ju odbijete doma. (Smiech.) Áno, dostávala som všelijaké dary… Každá žena má rada krásne dary a ocení ich. Aj keď je mamina a má doma malé bábätko, potešia ju. Ja som od môjho partnera dostala nádherný diamantový prsteň, keď sa Lejka narodila, a každé Vianoce a narodeniny dostávam od neho nádherné šperky. Ženy, to si musíte zachovať, aj keď ste mamy, nepoľavujte v tom. Netreba sa dať zmiasť tým, že máte doma bábätko. Práve naopak. To, že ho máte, vám dáva ešte väčšiu hodnotu aj v očiach muža. A on musí oceniť, že sa staráte o bábätko a vytvárate krásnu domácnosť. Tak­že ja krásne dary očakávam vždy. (Úsmev.)

Prezradíte nejaký, ktorý vám vyrazil dych?

Ten prsteň za dcérku je naozaj nádherný, aj ho nosím každý deň a pomenovali sme ho Lejka. Ale u mňa je to trošku iné tým, že mám 53 rokov a už mám naozaj dosť šperkov na to, aby bolo niečo také, čo by ma úplne dostalo.

Možno skôr nejaké gesto, zážitok… Napríklad únos na romantické miesto.

Boli sme v Toskánsku na krásnej večeri, bývali sme v nádhernej vile kúsok od Florencie. To bolo úžasné. Ale keďže je korona a máme Leu, je to trošku iné. Pre mňa je veľmi milé, keď minulý rok na Valentína doniesol Ľuboš od Miška Konráda (známy šéfkuchár, pozn. red.) domov valentínske menu. Bola to ázijská kačica, krásne naservírovaná, a k tomu priniesol kyticu. Vedeli sme, že teraz je obdobie, keď veci musíme prežívať takto, a že keď príde čas a Lejka bude väčšia, budeme môcť zase niekam vyraziť.

Partner je teda romantický typ, keď vám pripravuje takéto prekvapenia.

Áno, je nesmierne romantický. On robí do poslednej chvíle tajnosti s darčekmi, zatiaľ čo ja som v tomto skôr praktická. Vždy sa spýtam na rovinu, čo by chceli všetci na Vianoce, aby som kúpila to, čo sa im bude naozaj páčiť. Ľuboš je romantik, vždy dostanem niečo, čím ma prekvapí. On sa môže poradiť s Andrejom Kusalíkom (vychytený štylista, pozn. red.). Tieto Vianoce som dostala krásny darček, ktorý som absolútne nečakala. Raz som totiž Andrejovi ukázala niečo, čo sa mi páčilo, a už som na to aj dávno zabudla, no napokon som to mala teraz pod stromčekom...

Vie sa vynájsť, keď oslovil štylistu...

Áno, je to praktický muž, vie osloviť správnych ľudí. (Smiech.)

Váš muž je romantik, ale vie byť aj praktický. Keď potrebujete odísť pracovne do Európskeho parlamentu, nechávate s ním dcérku doma. Ako to prežívate?

Môžem sa naňho stopercentne spoľahnúť. Problém je, že mne je veľmi ľúto, keď som preč. Lea to dokonca prežíva oveľa lepšie ako ja, lebo Ľuboš je taký milujúci otec, že úplne supluje moju neprítomnosť. Našťastie nemusím chodiť preč nadlho, ešte stále sme v takom „poloonline“ režime. Pomáha nám babina, Ľubošova mama, čo je super. Je s ňou cez deň, keď je Ľuboš v robote. No minulý týždeň som mala takú chvíľku, že som až zle spala. Narodila sa totiž Larka a Maťo to chcel osláviť, tak zavolal Ľuboša k sebe a ja som mu stále písala: Prosím ťa, choď už domov za Leou, čo keď babka zaspí? Mala som z toho stres. A on mi potom spokojne o dvanástej v noci zavolal: Zlatko, som doma, Lejka je úplne v pohode, spinká, babina pozerala telku, dobre sa vyspinkaj. Ešte je super, že existuje funkcia Facetime na mobiloch, takže vždy ráno mi zavolajú z postele a vybozkávame sa na diaľku.

Mali ste ako žena vo vašej funkcii dilemu, či mať ešte dieťa, či to budete zvládať popri práci?

Nemala. Použijem na to výborný príklad – súčasná predsedníčka parlamentu Roberta Metsola má štyri deti. Pamätám si, keď mala to najmladšie, ako s ním v kočíku chodila do parlamentu. A to som mala v hlave, že to je fantastické, dá sa to v pohode zvládnuť. Musíte sa tak nastaviť. Dieťa nesmiete brať ako niečo, čo vás limituje, ale ako niečo, čo už bude súčasťou celého vášho života. Tak sa k tomu treba postaviť, nastaviť si to aj v hlave a vytvoriť si celú logistiku. Takže toto nebolo pre mňa určujúce.

Neuznávate teda názor, že žena môže mať buď rodinu, alebo kariéru.

Nie, vôbec si nemyslím, že ženy musia robiť takéto rozhodnutie v živote. Hoci niektoré, keď si to tak nastavia pre seba… Rešpektujem slobodu rozhodovania. Podľa mňa každá žena vie, na čo sa cíti, čo bude pre ňu komfortné a ako to bude zvládať. Myslím si, že sa to dá úplne fantasticky zvládnuť spoločne s partnerom.

Opäť vás zvolili za kvestorku Európskeho parlamentu. Riešite cez túto funkciu aj ženské témy?

Veľmi sa z toho teším a áno, z veľkej časti mám na starosti aj ženskú agendu, pretože som v pracovnej skupine pre rovnosť príležitostí. Mám na starosti boj proti obťažovaniu na pracovisku.

Stalo sa vám niekedy niečo také?

Mne nie, ja som dosť „držka“. Ale je zaujímavé, že na harašment, pod ktorým chápeme aj to, keď poslanci požadujú od svojich zamestnancov aktivity, ktoré nemajú v pracovných zmluvách, teda nielen sexuálne obťažovanie, ale i psychické, sa často vo výbore sťažujú asistentky na poslankyne – ženy. Je to prekvapivý posun oproti minulému obdobiu. Chcem aj cez tento rozhovor apelovať na ženy, aby na svoje podriadené boli priateľské, aby ich nevnímali ako konkurenciu, ale ako niekoho, kým by tiež mohli byť, a snažili sa im skôr pomôcť – viesť ich v zamestnaní, možno im prezradiť niečo z toho, ako sa ony dostali do svojich funkcií, a boli im pozitívnym príkladom, motivovali ich.

Keď ste spomenuli kolegyňu predsedníčku Európskeho parlamentu, máte tam kamarátku, až dôverníčku? Vznikajú tam vôbec dôverné priateľstvá alebo je to veľmi profesionálne prostredie?

Tým, že som tam dlho, už, samozrejme, mám kolegyne, nenazvala by som ich úplne kamarátky, ale také, s ktorými dobre vychádzam. Dáme si kávu, skočíme na obed, popri práci sa bavíme o rodine, o deťoch.

Doma máte takých osvedčených kamarátok iste viac.

No na tie mám veľmi málo času a hlavne korona nás veľmi vzdialila. Viac-menej sme len v telefonickom kontakte.

Častou témou, aj vo filmoch, sú situácie, že sa kamarátky rozkmotria pre chlapov, lásku, vzťahy. Stalo sa vám to niekedy alebo až takto si s kamarátkami nedávate rady, aby ste sa na tom posekali?

Nie, kvôli vzťahom som sa nerozkmotrila s kamarátkami. Ale je pravda, že nie každá žena, a platí to aj pre mužov, má rada, keď jej blízka kamarátka hovorí niektoré veci na rovinu. V parlamente ma volajú mediátor, som totiž človek, ktorý sa vždy snaží hľadať citlivé slová a rovnako viesť argumentáciu. Napriek tomu boli prípady, keď môj názor druhá strana nie celkom prijala. Ale aspoň som mala dobrý pocit z toho, že som sa snažila o vyriešenie situácie, s ktorou sa mi sťažovala. To, že sa to nestretlo s prijatím, neovplyvním, bolo to na jej rozhodnutí. V zásade platí, že kamarátky sú tu na to, aby vás vypočuli a chápali, a ja sa tým v živote riadim. To znamená, že aj ja sa snažím pochopiť a nekarhať. Ak cítim, že kamarátka čaká môj názor, snažím sa ho taktne povedať tak, aby mu porozumela a aby ju to psychicky nezdevastovalo.

Vy si dávate poradiť alebo máte svoju hlavu a nezaujíma vás, kto si čo myslí?

Keďže som vždy v princípe jedna z najstarších v kolektíve (smiech), myslím si, že všetko som už zažila a je máločo, čo mi môže niekto poradiť. Počúvam svoju intuíciu, môj vnútorný hlas. Samozrejme, keď mi niekto povie svoj názor, s ktorým sa celkom nestotožním, neurážam sa, neberiem to dramaticky.

Vyhľadali ste niekedy vešticu? Hľadali ste rady takéhoto typu?

Nie, tomuto neverím. Myslím si, že človek má dať na vlastnú intuíciu. Nemyslím, že vám má radiť niekto, kto vás nepozná, nevie nič o vašom živote. Sám sebe ste si najlepším radcom. Neznamená to, že v živote nepochybíme, stane sa to každému. Ale potom aspoň nehádžeme zodpovednosť na niekoho iného. A to nás aj posilňuje do budúcna, keď sa nemáme na koho vyhovoriť.

Hovorí sa, že od lásky je len krôčik k nenávisti. Zradil vás niekedy niekto vo vzťahu alebo ste museli niečo také fatálne prekonávať?

Myslím si, že vzťah je vždy o dvoch ľuďoch, a keď v ňom niečo nefunguje, je to chyba oboch. Ja som nikdy nemala tendenciu tváriť sa, že som tá, ktorá konala vždy správne, a môj partner bol ten, kto pochybil. Ak niečo nevyjde, nemáme zanevrieť na partnera, pretože sme s ním často prežili veľký kus života, takže nemáme sa nenávidieť. Keď prejde obdobie sklamania a bolesti, máme k sebe nájsť cestu a vedieť sa normálne porozprávať, dať si kávu, keď je záujem na oboch stranách. Ja to tak mám s mojím bývalým manželom. Ale týka sa to všeobecne vzťahov, že tak ako žijete partnerský vzťah, tak sa správate vo všeobecnosti aj k iným ľuďom. To znamená, že nevyhľadávam hádky ani nepestujem v sebe nenávisť. Nebolo by to zdravé ani pre mňa. Beriem to tak, že to, čo vypustíme do vesmíru, sa nám vráti v nejakej podobe. Snažím sa preto nevypúšťať negatívne emócie, ale pochopenie, porozumenie, lásku, dôveru, a verím, že sa mi práve to vráti.

Keď už spomínate dôveru... Pozreli ste sa niekedy chlapovi do mobilu?

Nie, a poviem vám prečo. Čítala som úžasnú knihu, kde rozoberali, že keď sa idete pozrieť mužovi do mailu alebo mobilu, musíte vedieť, či ste pripravená na situáciu, ktorá môže nastať, ak tam nájdete niečo, čo vás raní alebo o čom ste nevedeli, že sa deje. A ako to zvládnete, čo bude po tom ten ďalší váš krok. Rozchod? Takže ja takéto veci nerobím, lebo načo? Keď je niekto s vami, bude s vami preto, že vás má rád. A keď vás nemá rád, nemusí byť s vami. Dnes už nie je taká doba, že partneri musia byť spolu navždy. Keď to nejde, tak to nejde.

Ako ste sa vyrovnávali so sklamaniami v láske? Pestujete zvyk z amerických filmov, keď si zronené ženy sadnú s „kýblom“ zmrzliny pred telku, pozerajú romantické filmy a plačú? Vlastne vy asi na romantické nie ste, raz ste mi povedali, že zbožňujete seriál Dva a pol chlapa. Ste naň ešte namotaná?

Mám veľmi rada filmy o ženách, matkách, o tom, ako žijú, čo robia, napríklad aj komediálny seriál Grace a Frankie. Teraz pozerám The Morning Show s Jennifer Aniston a Reese Witherspoon, vynikajúci seriál, na ten som momentálne zameraná. Ale nikdy som nemala také stavy, že by som rozchod alebo hádku prežívala cez nejakú drámu. Tým, že som dlho v politike, naučila som sa cez tie ťažké obdobia prechádzať skôr racionálne. Ja plačem kvôli môjmu dieťaťu, od šťastia. To mi na slzy úplne stačí.

Plus ste čerstvá babička, dvojnásobné dojatie. Ako si užívate novú rolu?

Babičkovanie si zatiaľ neužívam, pretože Larka prišla z nemocnice len pred pár dňami. Samozrejme, hneď som sa vnútila na návštevu. (Smiech.) Boli sme ju pozrieť s Ľubkom aj s Lejkou. Je veľmi malinká a krásna. Veľmi sa teším, keď už bude v takom veku, že si ju budeme môcť brať k nám a budú sa s Leou spolu hrávať. Určite to bude patriť medzi najkrajšie obdobia môjho života.

Na babku však vôbec nevyzeráte. Necháte vnučku volať vás babka či stará mama?

Nechám to na Maťa a Grétku, ako si to rozdelia. Aj Grétka má maminku, takže nejako budú musieť podeliť medzi nás oslovenia, ktoré si potom Larka osvojí. A je to najmä na tom, ako sa Larka rozhodne, ja budem úplne šťastná akokoľvek, či mi bude hovoriť babi alebo Mimi. A vôbec nemám problém s tým, že som babka. Keď sa mi narodil Maťo, moja mamina mala štyridsať rokov, takže v porovnaní s ňou mám absolútne primeraný vek na to, aby môj syn mal dieťa, a veľmi sa z toho teším.

Medzi vašimi materstvami je vyše tridsať rokov. Nielen veľký vekový rozdiel, ale aj čo sa týka posunu technológií a rôznych vymožeností. Vnímate to?

Jediný rozdiel je v tom, že materstvo v súčasnosti je trošku praktickejšie tým, že sú jednorazové plienky a všetko sa dá kúpiť. Ale v materinskej láske nie je vôbec žiaden rozdiel. Je to rovnaké bez ohľadu na to, kedy to dieťatko máte. Milujete ho presne rovnako.

S odstupom toľkých rokov ste sa pri dcérke necítili opäť ako prvorodička a neprežívali tie strachy, že zrazu neviete, čo si počať?

Nie. Prvýkrát som otehotnela, keď som mala devätnásť, takže si už nepamätám, v akom som bola vnútornom rozpoložení. Ale bola to tiež trošku technická komplikácia, lebo som chodila na univerzitu. Musela som sa s tým vyrovnať. A teraz, keď sa narodila Lejka, som vôbec nemala pocity strachu, ako to zvládnem. Tak som sa tešila a bola s tým vnútorne spojená, že okamžite, ako sa narodila, som vedela, čo mám robiť. Hneď sa to obnovilo. Je to tak skrátka zariadené prírodou. Len dnes majú mladé ženy obavy, lebo je veľmi veľa rôznych informácií a boja sa. Ale keď sa bábätko narodí, verte mi – všetko viete.

A keď nie, naučíte sa za pochodu.

Presne tak. (Úsmev.)