O ÚSPEŠNEJ KARIÉRE
Máta vás ešte občas prehra z finále Wimbledonu 1993, keď ste v treťom sete viedli 4:1 a napokon Steffi Grafovej podľahli 6:7 (6), 6:1, 4:6?
Vôbec nie! Mnohí nepochopili, že ten turnaj bol v mojej kariére dôležitým momentom, ale v pozitívnom zmysle. Deň po finále som si pripadala ako víťazka, mala som z toho dobrý pocit, aj ľudia ma začali vnímať inak. Zaujímavé je, že ľudia si túto moju prehru pamätajú viac než zisk titulu z roku 1998. Bolo to už moje druhé grandslamové finále, takže som nebola úplne neskúsená. Lenže Steffi bola hráčkou, ktorej keď ste dali čo i len malinkú šancu, vedela ju využiť.
Finále Wimbledonu 1993 Grafová & Novotná. Vojvodkyňa z Kentu po zápase utešovala plačúcu Janu Novotnú (od 13:10).
Počas kariéry ste toho dosiahli naozaj veľa. Od absolútneho vrcholu vás dvakrát odstavila Martina Hingisová a vo finále Wimbledonu 1997 od trofeje a v semifinále US Open 1998 od postu svetovej jednotky. Čo bolelo viac?
Je dôležité vnímať obdobie, v ktorom som hrala. Končila Martina Navrátilová, na výslnie sa dostávala Steffi Grafová, Monika Selešová, či neskôr Martina Hingisová. Na moje možnosti som dosiahla maximum. Áno, možno som mohla vyhrať ďalší grandslam či stať sa na pár týždňov svetovou jednotkou. Ale so svojou kariérou som veľmi spokojná a rozhodne tu teraz nesedím a nepremýšľam nad tým, prečo som prehrala ten či onen zápas.
Vymenovali ste niekoľko hviezd, v ére ktorých ste hrávali. Ako vnímate súčasný ženský tenis?
Za posledných 10 rokov sa veľmi zmenil. Je viac fyzický, tenistky hrajú menej variabilne, zápasy sú viac-menej podobné. Keď sa dnes vylosuje pavúk na grandslame, nemáte žiadne garancie, že tá-ktorá hráčka sa dostane aspoň do semifinále. Každý veľký turnaj vyhráva niekto iný.
Chýbajú osobnosti?
Určite. Keď sa pozriete na špičku, je tam Serena Williamsová a Maria Šarapovová. Tie ostatné nie sú zlé, ale niečo im chýba.
Čo bolo dôvodom toho, že ste najvyššie tenisové méty dosiahli až vo vysokom tenisovom veku?
Vyrastali sme v komunizme, takže sme mali o dosť sťažené podmienky na cestovanie, financie, vybavenie či iné prostriedky. Keď sme zrazu začali cestovať, potrebovali sme si na to trochu navyknúť, dospieť. Neboli sme dostatočne sebavedomí, neovládali jazyk. Aj preto bol ten proces oproti hráčkam zo Západu trochu zdĺhavý.
Profi kariéru ste začali v roku 1987, nikdy ste neuvažovali nad emigráciou?
Nie. Československo som vždy mala veľmi rada, navyše som si nedokázala predstaviť, že opustím svoju rodinu.
O TÍMOVÝCH SÚŤAŽIACH
Boli ste sa pozrieť na pamätnom finále Pohára federácie v roku 1985, keď na pražskej Štvanici nastúpil výber Československa proti Američankám s Martinou Navrátilovou v zostave?
Myslím, že som to pozerala v televízii. Bola som trochu sklamaná, že som sa nedostala do tímu. Bola to ale zaujímavá situácia pre náš tenis.
Česko zažíva zlaté obdobie v tímových súťažiach, vyhráva trofeje v Davisovom pohári i Pohári federácie. Čím to je?
Český tenis má veľkú tradíciu a vždy sme vedeli nájsť či vypestovať si hviezdy ako Tomáš Berdych či Petra Kvitová. Hlavne sme ale dokázali vytvoriť skvelé tímy s dobrou atmosférou, čo sa nie vždy podarí. Navyše, v českej povahe je ešte stále chuť vyhrávať zápasy a zarábať peniaze.
Slovensko naposledy hralo bez troch najlepších tenistiek. Ako vnímate, keď niekto nereprezentuje?
Stane sa. Nikoho by som za to nevinila. Sezóna je veľmi náročná, veľa sa cestuje, teraz do kalendára pribudli mnohé turnaje v Ázii. Hráči majú rôzne priority, niektorí sa chcú sústrediť na vlastnú kariéru.
Prospelo by, keby sa hralo na jednom mieste počas jedného týždňa?
Skúšali sa rôzne veci, ale s týmto ja nesúhlasím. Myslím však, že by sa malo hrať raz za dva roky, aby týmto súťažiam stúpla prestíž. V našich časoch sme hrávali 18 turnajov do roka, dnes tenistky absolvujú aj 26. V takom prípade sa nečudujem, že si niekedy nenájdu čas na Fed Cup.
O TRÉNERSTVE
Žili ste na Floride, prečo ste sa potom vrátili?
Chýbala mi Európa aj Česko, väčší kontakt s rodinou, unavovalo ma cestovanie. Tu sadnem do auta a zájdem, kam chcem. Na Floride je síce krásne, no všade je ďaleko.
Teraz ako trénerka si toho cestovania zrejme znovu „užijete“ dosť.
Uvidíme. V živote som mala vždy všetko naplánované na každý týždeň. Teraz som si povedala, že tomu nechám trochu voľnejší priebeh. Nechcela by som znovu upadnúť do rovnakej rutiny. Ale tenis je práca a cestovanie, to je pravda (smiech).
Odkedy spolupracujete s Barborou Krejčíkovou?
Od konca januára. Našla si ma na internete, bývame neďaleko seba pri Brne. Spýtala sa, či by som mala záujem. Prišla za mnou v čase, keď som nemala žiaden iný projekt. Absolvovali sme pár tréningov a videla som na nej, že je veľký talent. Rozhodla som sa, že to skúsim.
Novotnej zverenkyňa Barbora Krejčíková síce v Trnave vypadla v prvom kole dvojhry i štvorhry, no podľa bývalej tenisovej hviezdy to v budúcnosti môže dotiahnuť ďaleko.
FOTO: MATEJ JANKOVIČ
Kam by to mohla pod vaším vedením dotiahnuť?
Neviem, či zrovna pod mojím vedením, to nie je až tak dôležité...
Dokedy ste si dohodli spoluprácu?
Začali sme vo februári, čo je zatiaľ krátky čas. Barbore som povedala, že hlavné je, aby bola ona spokojná s mojou prácou. Dávame tomu voľný priebeh. Potom si povieme, či to funguje, alebo nie. Ale ak uvidím, že jej nemám ako pomôcť, ja budem tá prvá, ktorá jej navrhne zmenu. Rozhodne to nechcem robiť iba preto, aby som mohla jazdiť po turnajoch či zarábať peniaze. Dôležitý je jej vzostup. Prechod od junioriek k ženám býva ten najťažší. Jazdíte po turnajoch, hráte kvalifikácie, každá chce vyhrať a len niektorým sa to podarí.
Musí mať hráč ten rozdielový prvok v sebe, alebo sa mu dá vplyvom dobrého trénera vštepiť?
Asi oboje. Je plno ľudí, ktorí v sebe niečo majú, ale gro z toho sa dá aj naučiť. A učíte sa hlavne v zápasoch. Na tréningu môžete hrať tie najlepšie údery, ale keď ich neviete predať v zápase, je vám to nanič.
Keď ste so svojou zverenkou na kurte, je to stále vo vás, že jej nechcete darovať ľahkú loptu?
To viete, že hej! Podobne keď sa stretneme na grandslamoch ako legendy a hráme zápasy. Každý nám hovorí, že to je exhibícia, ale v skutočnosti chce každá vyhrať. Napríklad Martina Navrátilová neznáša prehry čo i len na tréningu, keď si hádžeme loptu na kôš. Víťazstvá sú ako droga.
O čo sú dnešné juniorky odlišné od vás, keď ste boli v ich veku?
Sú podstatne vyhranejšie. Na druhej strane im chýba kreativita, ktorú mala naša generácia. Ale nie všetkým, samozrejme.
Prišli ste do Trnavy s nejakým cieľom alebo jednoducho idete na turnaj a uvidíte, ako sa to vyvinie?
To rozhodne nie, tak ja nepracujem. Keď niekam ideme, máme určitý cieľ. Teraz sme sa chceli prebojovať do hlavnej súťaže. To sa napokon podarilo vďaka tomu, že prehrala posledný zápas kvalifikácie a do hlavnej súťaže postúpila ako „lucky loser“. Občas musíte mať šťastie.
Kedy ste boli naposledy na Slovensku, máte tu nejaké väzby?
Keď sme hrali proti vám Fed Cup v Bratislave, už si presne nepamätám rok. (február 2011 – pozn. red.) Inak sem veľmi nechodím a som rada, že som tu. Tenisový areál v Trnave ma veľmi milo prekvapil, je fakt nádherný.
Čím to je, že toľko hviezd z vašej generácie sa stáva trénermi?
Keď ste raz tenistom, odmalička máte nejakú dennú rutinu a ciele, ktoré musíte napĺňať. Máte možnosť vyhrávať, zarábať, je v tom adrenalín. Keď potom skončíte, v bežnom živote je to veľmi ťažké nahradiť. Máte sa dobre, bývate v peknom dome, nemusíte pracovať, ale chýba vám ten správny adrenalín spojený s tým, že chcete niečo dosiahnuť. Keď sa potom objaví takáto príležitosť, nečudujem sa, že mnohí po nej skočia. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Tenis mám veľmi rada a nikdy som ho neprestala hrať. Je to tak zaujímavý šport, ktorý sa navyše stále vyvíja, že sa musíte stále učiť niečo nové.
Trénovali ste aj Marion Bartoliovú. Ako dlho vlastne trvala vaša spolupráca?
Len štyri týždne. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť. Pracovala som pre jednu televíziu na turnaji v katarskej Dauhe a tam sme sa stretli a začali sa rozprávať. Ju od šiestich rokoch trénoval otec a počula som, že sa s ním práve rozišla, tak som sa na to spýtala. Povedala, že áno, pretože chce nájsť niekoho, kto jej pomôže vyhrať Wimbledon. Navrhla som jej, že si spolu zahráme, nech sa trochu prebehnem. Dvakrát sme si zatrénovali a potom za mnou prišla a vraví: „Jana, ja by som chcela, aby si so mnou šla do Indian Wells a potom mi pomohla vyhrať Wimbledon.“ Zmohla som sa len na: „Wau!“ Nič som si neplánovala a z ničoho nič som bola na ceste do Indian Wells. Ale viete, keď je človek tak dlho so svojím otcom... Nie, že by niečo nefungovalo, ale povedala mi, že sa chce k nemu vrátiť.
Zhodou okolností potom ten Wimbledon vyhrala.
Neuveriteľné! Vždy som verila, že sa jej to môže podariť. Mala aj kus šťastia.
Marion Bartoliová a jej víťazstvo na Wimbledone 2013.
Prekvapilo vás, že potom náhle ukončila kariéru?
Na jednej strane áno, ale keď som si dala viacero vecí dokopy, chápala som to. Všetky tie veci, ktoré za ten polrok, odkedy sme sa stretli, spravila, nemali hlavu ani pätu, ale niekedy to tak v živote chodí.
Nestačilo si zobrať na pár mesiacov oddych?
Asi áno, ale zrejme bola natoľko fyzicky aj psychicky unavená, že vedela, že tie veľké výsledky by už aj tak nezopakovala.
O SÚKROMÍ
Prečítam vám váš výrok, odpusťťe mi moju češtinu: „Mám kolem sebe ráda trochu tajemna. Enigma – záhada – je mé nejoblíbenejší slovo. Až si budu myslet, že přišla chvíle někoho představit, udělám to.“ Otázka znie: Nastala už tá chvíľa?
Nie! (smiech) To by bolo príliš jednoduché. Pozerám sa na to tak, že nie vždy by mali ľudia vedieť úplne všetko. To už by potom ten človek nebol ničím zaujímavý. Niečo si vždy musí nechať pre seba. Ten výrok si pamätám a stále sa mi páči. Čo by som chcela, aby o mne ľudia vedeli, je to, že som veľmi šťastná, som rada, že som späť v Českej republike a každý deň žijem naplno a tak, ako ja chcem.
Legendárna tenistka si v Trnave zaspomínala na svoje začiatky.
FOTO: MATEJ JANKOVIČ/Plus JEDEN DEŇ
Ale chápete, že ste hviezda a ľudia sa o vaše súkromie zaujímajú...
A teraz tu s vami sedím a vy si spravíte svoj vlastný názor. To je v poriadku. Ja ale nemám čo viac k tomu povedať.
Prezradíte aspoň, či máte niekoho po svojom boku?
Vždy som mala nablízku ľudí, ktorí ma majú radi a ktorých mám rada ja.
Na záver trochu odľahčene. Počas kariéry ste boli súčasťou tenisovej smotánky. Aké je to pre vás chodiť po malých turnajoch, kde diváci sedia s pivom a prechádzajú sa počas výmen?
Zaujímavé, však? Pre mňa je to taká spomienka na začiatky. Vôbec mi to nevadí, z čoho som sama trochu prekvapená. Asi to svedčí o tom, že to, čo robím, robím rada. Teším sa na každý deň a neriešim, či som v Trnave, alebo v Istanbule, na pekných kurtoch alebo škaredých. Keď som prišla sem, tak som si hovorila, aké by bolo pekné, keby som aj ja mohla začínať na takých krásnych dvorcoch.
