Pár chabých pokusov a chudobného pol boda - taká je bilancia účinkovania žien v prestížnom seriáli formuly 1 za celých 67 rokov existencie seriálu majstrovstiev sveta. Napriek enormnej snahe viacerých odvážnych dievčat. V týchto dňoch sa o slovo hlási ďalšia dáma, ale ani ona to zjavne nebude mať jednoduché.

Stopnuté preteky

Prečo len pol boda? Pretože Talianka Lella Lombardiová, ktorá sa oň počas Veľkej ceny Španielska v roku 1975 zaslúžila, stihla - rovnako ako ostatní - odjazdiť len tri štvrtiny pretekov. Následne súťaž v Barcelone zastavila tragédia. Monopost Nemca Rolfa Stommelena vyletel z trate a v dave zabil päť prizerajúcich sa divákov. Preteky stopli, jazdci na bodovaných miestach dostali len polovičnú porciu bodov. Lombardiová bola v tom čase na šiestom, poslednom bodovanom mieste. Z ôsmich áut, ktoré boli v tom čase ešte na trati. „Nevyzerá to dobre. Nevidím nikoho, kto by mohol túto našu smutnú štatistiku zmeniť,“ povzdychla si bývalá talianska pilotka v novembri 2015 v rozhovore pre BBC. To už bolo jasné, že aj ďalšia z nasledovníčok, Britka Susie Wolffová, boj presadiť sa za volantom F1 v mužskom športe vzdala.

Možno však ženám za volantom najrýchlejších vozidiel svitá na lepšie časy. Stajňa Sauber minulý mesiac oznámila, že angažovala na pozíciu vývojovej jazdkyne 23-ročnú krásku z Bogoty Tatianu Calderónovú. „Som o krok bližšie k veľkému snu - zajazdiť si v pretekoch F1,“ citovali svetové médiá slová nadšenej Kolumbijčanky, ktorá popri tejto práci bude v aktuálnej sezóne jazdiť formulu 3. Čaká aj ju sklamanie? Alebo sa jej podarí preraziť? „Chcem čo najskôr nasať čo najviac informácií, aby som mohla dúfať ďalej,“ verí si Calderónová.

Nikdy vás nebudeme brať vážne

Ak by bol ešte pri moci dlhoročný šéf pretekov Bernie Ecclestone, asi by aj Tatiana snívala márne. Hoci britský magnát najskôr tvrdil, že účasť nežného pohlavia by pretekom určite prospela, neskôr zmenil rétoriku. „Ženy nie sú dostatočne silné na tento druh športu, vo svete F1 ich nikdy nebudú brať vážne,“ vyhlásil pár týždňov po tom, čo to zabalila aj spomínaná Wolffová. Seriál F1 však v januári tohto roku zmenil vlastníka, pod Američanom Chasom Careym má Kolumbijčanka asi predsa len o čosi väčšie šance pretlačiť sa na štart v nejakom tíme.

Ecclestone však svojimi rečami ženy za volantom poriadne naštval. „Čo je na tom ťažké? Stláčať gombíky v monoposte,“ búrili sa niektoré pretekárky na sociálnych sieťach. Aj Wolffová však vie, že také jednoduché to nie je. Ambicióznej Škótke - za slobodna sa volala Stoddartová - ani manželstvo s technickým riaditeľom Mercedesu Totom Wolffom nepomohlo, aby sa postavila na štart aspoň jednej Veľkej ceny. Dcéra bývalého motocyklového pretekára to skúšala v britskom Silverstone v roku 2014 ako jazdkyňa Williamsu, kde bol Wolff v tom čase akcionár.

Odjazdila však len štyri piatkové tréningové kolá. Do súťaže ani kvalifikácie sa neprebojovala. Oproti víťazovi kvalifikácie Nemcovi Nicovi Rosbergovi vtedy stratila 9 sekúnd. Namiesto slávy bola bližšie k posmechu. „Nefungoval nám poriadne motor. Mali sme problémy s olejom,“ bránila sa vtedy 32-ročná Susie.

Zanovitá bojovníčka

Wolffová, ktorá dnes aj s manželom býva vo švajčiarskom Ermatingene, to skúsila aj na najbližších pretekoch v Nemecku, no potom rezignovala. Vlani v decembri oznámila, že čaká prvé dieťa. Ešte predtým si však prevzala Rad britského impéria za to, čo v motoristickom športe dokázala. Veď po formule 3 sa dostala až do automobilovej série DTM, kde odjazdila sedem sezón. V F1 už toľko šťastia nemala. Potom sa venovala iniciatíve Odváž sa byť iná, ktorej primárnou snahou bolo zlepšiť zapojenie žien v motošporte.

„Dostať sa do F1 je extrémne náročné bez ohľadu na pohlavie. Na štartovom rošte je len 22 miest a každý mladý jazdec sníva, že sa tam raz dostane. Ak máte tisíc mladých chlapcov medzi osem až desať rokov a medzi nimi desať až dvadsať dievčat, je jasné, že bude veľmi ťažké, aby sa jedna z nich dostala na vrchol,“ povedala začiatkom vlaňajšieho roka Wolffová pre BBC krátko po tom, čo kariéru definitívne ukončila.

Len sušič na vlasy

História do dnešného dňa eviduje päť žien, ktoré boli súčasťou víkendových Veľkých cien F1. Tou prvou bola v roku 1958 Neapolčanka Maria Teresa de Filippisová na Maserati. V Monaku sa na štart kvalifikácie postavilo 31 monopostov. Právo štartu v hlavnej súťaži získalo prvých 16, no Maria Teresa medzi nimi nebola. Chýbalo jej 5,6 sekundy. Ani rady suveréna tých čias Argentínčana Juana Manuela Fangia jej nepomohli. „Hovoril mi, nechoď tak rýchlo. Zbytočne riskuješ a v konečnom dôsledku strácaš čas,“ priznala neskôr.

V tom istom roku na Veľkej cene Belgicka však kvalifikácia nebola, a tak sa de Filippisová dočkala prvého štartu. Aj keď dostala od favoritov dve kolá, napokon skončila desiata, čo bol počas jej piatich pokusov najlepší výsledok. Vo francúzskom Reim-Gueux však v júli štartovať nemohla. Zakázal jej to riaditeľ pretekov. „Jediná helma, ktorú si žena môže dať na hlavu, je sušič na vlasy v kaderníctve, keď jej robia hlavu,“ odkázal jej. De Filippisová žila až do vlaňajšieho januára. Zomrela vo veku 89 rokov.

Strasti mäsiarovej dcéry

Trvalo dlhých 15 rokov, kým sa o čosi podobné pokúsila ďalšia odvážlivkyňa. Bola ňou opäť Talianka - už spomínaná Lombardiová. Mäsiarova dcéra pričuchla k benzínu, keď v Taliansku na Riviére pomáhala rodine voziť do predajne čerstvé mäso. Tigrica z Turína, ako jej hovorili, stihla odjazdiť 17 Veľkých cien. Aj vďaka tomu, že v roku 1975 stretla multimilionára Gucciho Zannonu, ktorý jej kúpil monopost March 741. Na ňom absolvovala väčšinu pretekov.

Onen historický polbod jej už nikto nevezme. A keby mala trochu viac šťastia, bolo by ich viac. V tréningu dokázala zdolávať aj také esá ako Wilson Fittipaldi či Graham Hill. Jazdenie milovala nadovšetko. „Radšej budem jazdiť a mať nehodu, ako by som sa mala zamilovať. Tak veľmi mám tento šport rada,“ zvykla hovoriť.

Po roku 1976 ešte skúšala jazdiť na automobiloch, zákerná rakovina ju však z ciest vyhnala. V marci 1992 jej definitívne podľahla.

Pomenovali po nej zákrutu

Hneď po nej to chcela vyskúšať Angličanka Divina Galicaová, bývalá zjazdárka a slalomárka, ktorá súťažila na štvoro zimných olympijských hrách. V japonskom Sappore 1972 sa dokonca dostala medzi desiatku najlepších. Keď ju raz pozvali ako celebritu na automobilové preteky, netušili, že Divina sa do tohto športu zamiluje.

Štyri roky po Sappore už sedela za volantom Fordu Cosworth. Ani v jednom z troch štartov na Veľkých cenách sa však nekvalifikovala do hlavnej súťaže. Jazdila ďalej, no po F1 už nepoškuľovala. A neskôr si v USA, kam sa presťahovala, otvorila jazdeckú školu. Živila sa ako inštruktorka.

Aj Juhoafričanka Desiré Wilsonová sa môže pýšiť prvenstvom. Ako jediná vie, ako chutí motoristický triumf nad mužmi. Nie však v F1, ale v dnes už neexistujúcej sérii britských pretekov Aurora F1, kde Desiré triumfovala v roku 1980. Na známom okruhu Brands Hatch. Na znak úcty po nej na okruhu neskôr pomenovali jednu zo zákrut. Desiré to skúšala aj v najprestížnejšom seriáli F1, na rovnakom okruhu, no keď neuspela, rezignovala.

70 dní v drevenej klietke

Odvtedy sa aspoň do kvalifikácie dostala už len Talianka Giovanna Amatiová na Brabhame. V troje pretekoch v roku 1992. „Odmala som milovala rýchlosť. Bola to vášeň. Už keď som mala deväť, jazdila som na všetkom, čo malo kolesá. Aj na traktore doma v záhrade,“ spomínala v rozhovore pre BBC.

A jedného dňa jej zavolal sám šéf F1 Bernie Ecclestone. „Ponúkol mi miesto na štarte, no až v januári. Keďže v marci sa začínal nový ročník, mala som dva mesiace času, aby som zohnala potrebný balík peňazí. Otec už nežil, no jeho starý kamarát mi pomohol. Bol to Gulio Andreotti (bývalý taliansky predseda vlády). Dostala som termín 5.45 ráno a do rána som oka nezažmúrila, no Gulio mi pomohol. Rozpočet som naplnila,“ spomínala Giovanna.

Zvládla len tri kvalifikácie na Veľkých cenách. Bez jediného bodu, no aj tak si aspoň trochu vyliečila traumu z detstva. Amatiovú, dcéru uznávaného filmového producenta, ako šesťnásťročnú uniesol marseillský gang vedený Jeanom Danielom Nietom a držal ju v drevenej klietke 70 dní. Otec napokon požadované výkupné takmer milión dolárov zaplatil.

Nieta neskôr zadržali a dostal 18 rokov. V roku 1989 však ušiel a dokázal sa skrývať až do roku 2010. Dnes je za mrežami opäť, no Amatiovej sa na minulosť radšej nepýtajte. „Noviny popísali kopu hlúpostí. Vraj som sa do únoscu zamilovala. To je absolútna lož. Jediné, po čom som túžila, bolo byť znovu s rodinou,“ spovedala sa pre BBC bývalá talianska pretekárka, ktorú po tretích pretekoch roku 1992 vystriedal za volantom Damon Hill.

Bez oka aj chuti

Aj tak však dopadla lepšie ako o desať rokov neskôr španielska testovacia pilotka Maria de Villotová. V marci 2012, keď sa dostala tímu Marussia, to s ňou vyzeralo nádejne, no osud madridskej blondínke toho veľa nedoprial. V júli si počas testov v Anglicku vypichla oko, keď s monopostom na letisku v Duxforde narazila do odstaveného kamióna. Po údere hlavy navyše stratila chuť, prestala cítiť vône a trpela depresiami, z ktorých sa už nikdy nevymanila. V októbri 2013 ju v sevillskom hoteli postihol smrteľný infarkt. Mala len 33 rokov.

Calderónová je v súčasnosti na rovnakej pozícii ako bola Villotová, no zatiaľ nestráca vieru v konečný úspech. „Budem sa posúvať krok za krokom. Uvidím, kam sa dostanem,“ nevzdáva sa.