Rodák z Moštenice (narodený 25. marca 1931) počas svojej aktívnej kariéry získal dvakrát titul majstra sveta (1956, 1966), v roku 1958 aj titul majstra Európy. Z olympijských hier v Tokiu sa domov vrátil so  striebrom, v Mexiku 1968 získal bronz. Československo reprezentoval v  rokoch 1955-1968.

Bol držiteľom mnohých ocenení

Bol držiteľom titulu Majster športu a  Zaslúžilý majster športu, v roku 1966 mu udelili vyznamenanie Za vynikajúcu prácu a v tomto roku ho poctili Radom Ľudovíta Štúra I. triedy. Bohumil Golian bol prvým slovenským vlajkonosičom na olympijských hrách. Stalo sa tak v  roku 1968 v Mexiku, kde sa mu tejto pocty dostalo ako kapitánovi volejbalovej reprezentácie v 37 rokoch. S olympijským hnutím zostal spätý aj na funkcionárskej úrovni, od roku 2001 bol čestným členom Slovenského olympijského výboru. Po skončení kariéry pôsobil na alma mater Fakulte telesnej výchovy a športu UK ako odborný asistent (1970 – 1982), kde získal titul doktora pedagogiky PaedDr. a kandidáta vied CSc. Bol i podpredseda vtedy najvyššej inštitúcie slovenského športu SÚV ČSZTV (1982 – 1988) a riaditeľ vydavateľstva Šport do roku 1990, venoval sa i trénerstvu. Medzinárodný olympijský výbor mu v roku 2006 udelil Medailu Pierra de Coubertin, Slovenský olympijský výbor o rok neskôr Zlaté kruhy SOV. Bol aj členom výboru Slovenskej olympijskej akadémie.

Rodina

Bohumil Golian bol ženatý, mal manželku Martu, dcéru Katarínu a syna Róberta. V novembri mal úraz, pri ktorom si poranil hlavu a desať dní bol v kóme. "Cítime v našom hnutí veľký zármutok, odišla osobnosť. Bol pre súčasných hráčov obrovskou morálnou oporou i vzorom. V septembri pricestoval do  Prahy na majstrovstvá Európy mužov a tešil sa zo skvelých výsledkov nášho výberu," zdôraznil prezident Slovenskej volejbalovej federácie (SVF) Ľubor Halanda.

Hráč a tréner

Ako hráč a tréner pôsobil v rokoch 1969-70 v talianskom Bari, na Slovensku hrával za Sláviu UK Bratislava. V novembri 2010 vo veľkom rozhovore okrem iného zdôraznil: "Ja som sa chcel dostať von skôr, no vtedy to nebolo možné. Vyšlo to, až keď som mal už 37 rokov. Povinnosťou bolo hrať doma. Mňa potom nasmerovali do Bari na Jadrane. Bola to nižšia súťaž, aby som ako absolvent FTVŠ pomáhal rozvíjať volejbal po organizačnej a metodickej stránke. Po dobu 2,5 roka som tam viedol aj žiakov, trénoval basketbalistky a robil kurzy trénerov. Dá sa povedať, že československí hráči dali základy rozvoja volejbalu v Taliansku. V roku 1970 sme sa museli všetci vrátiť domov a  miesto nás tam chodili iní. Taliani odvtedy začali rásť."

Golian tvrdil, že ako nahrávač by si trúfal uplatniť sa aj v dnešnej ére. Ale ostatní hráči by už podľa neho nemali šancu: "Pretože dnes je to založené na fyzickej zdatnosti, na výške. Hra sa zmenila, je oveľa agresívnejšia, je v nej málo taktiky. Lebo ak som ja nemohol smečovať ponad blok, musel som rozmýšľať ako sa presadiť proti dobrému bloku. Vedel som teda, že ho musím uliať, alebo vybiť. No a naučiť sa triafať do lopty tak, aby som trafil malíček blokujúceho hráča, je veľmi ťažké. Dnes sa nad týmto vôbec nerozmýšľa, len zvysoka sa presadiť ranou a buď to vyjde alebo nie." 

Bohumil Golian: Rozlúčka s volejbalovou legendou

Družstvo volejbalistov ČSSR na OH 1964 v Tokiu. B. Golian (druhý sprava v stoji) Zdroj: Národná encyklopédia športu