Narovinu - kedy len tak stretnete majiteľa slávnej sošky Oscara? Režisér oscarového filmu zo 60-tych rokov Ostro sledované vlak, Jiří Menzel, poskytol denníku Plus JEDEN DEŇ rozhovor. O filme, o pracovnom aj súkromnom živote píše vo  svojej novej memoárovej knihe Rozmarná léta, ktorú prišiel odpromovať aj na Slovensko.

Okrem toho, že robíte "promo" vašej novej knihy Rozmarná léta, pripravujete niečo nové?

- Nie.

Čo je teda vašou dennou náplňou?

- Za mesiac idem na tri týždne ukázať dcérke Andulke Thajsko. Prial by som si pokračovanie knihy, sľúbil som tiež nejaké fejtóny, mal by som písať scenár… Ale do ničoho sa mi tak nejak nechce.

Vy si to môžete dovoliť, že sa vám do ničoho nechce…

- Hm, a to mám celý život!

Musíte napísať pokračovanie, veď v tejto knižke sľubujete veľa zaujímavých, aj pikantných zážitkov...

- Áno, ale tam píšem, že to všetko napíšem, ak to napíšem! Pretože aj táto knižka nemusela vzniknúť, mňa k tomu vlastne dohnali! Ale vidím, že ste ju čítali!

Je skvelá!

- Ja napíšem aj ďalšiu, chcem urobiť ľuďom radosť. Ani to nemusia brať vážne.

Manželka Oľga (33) je novinárka, zoznámili ste sa pri práci?

- Ona je pôvodne šprintérka, ako dorastenka bola majsterka republiky v šprinte. Robila so mnou rozhovor.

Čím vás zaujala?

- Už neviem… Nie je blbá! A má zmysel pre humor, čo je skvelé! To je vzácne.

To sa vám na ženách páči?

- Určite. Ona síce vyzerá ako manekýnka, ale ona blbá nie je. Na prvý pohľad mi bola odporná!

Prečo?

- Lebo bola "nadělaná", učesaná, príšerne nalíčená. Urobila so mnou rozhovor a potom mi povedala, že nečakala, že budem taký otravný, a že som ju pekne sklamal. Tá úprimnosť sa mi páčila.

Páčia sa jej vaše filmy?

- Povedala vtedy, že áno, čomu ale do dneška neverím. Mám dojem, že ich nevidela. Ale pozval som ju do divadla… Bolo to asi pol alebo trištvrte roku, čo sme sa skutočne dali dohromady.

Počula som, že vás zaujala aj tým, že sa nikdy nezaujímala o sošku vášho Oscara.

- Jej je to úplne jedno. Ona ani túto knihu nečítala!

A možno ju čítala, len o tom neviete!

- Nie! Ona nie, ona nie je žiadna "intouška", to je tiež výhoda. Je normálna zdravá "holka", je to športovkyňa.

Medzi vami je 40-ročný vekový rozdiel. Aké je to žiť s takou mladou ženou?

- Príjemné! Máte sa na čo pozerať, z čoho sa tešiť. A ešte naviac, je to "holka", s ktorou som si užil veľa srandy. Máme rovnaký zmysel pre humor, to je vzácne.

Často sa smejete?

- Áno.

Hlavne, že je čomu…

- Teraz je osou jej života Andulka, ja som vzadu. Andulka, psík a potom až ja.

Osou vášho života je kto alebo čo?

- Táto rodina. Posledných skoro štrnásť rokov je to Olinka a všetko, čo sa okolo nej deje. Viete, to je také krásne! To som chcel celý život a tak som to mal. Nech prežijete, čo prežijete, vždycky tam nie ste sám.

A keď ste tam sám, vravíte si: Škoda, že tam nie je ten druhý. Na všetko sa dívame trošku jej očami. I keď boli peripetie, ale kde nie sú, však? Je to človek, ktorého beriem ako samého seba.

A päťročná Anička? Určite priniesla do vášho života slniečko...

- To je také číslo! Nekonečná energia, je s ňou sranda.

Nedávno ste pustili do éteru informáciu, že máte dospelého nevlastného syna! A Oľga to potvrdila tiež, dokonca mal s vami byť aj na Štedrý deň pri stole. Napokon sa ukázalo, že ste si zo všetkých riadne vystrelili!

- (Smiech) To je pravda!

Koho to bol nápad?

- Môj! Totiž, to prišla televízia pozrieť, ako sa Olinka pripravuje na Vianoce a zrovna sme tam mali môjho kamaráta aj s jeho synmi. Predtým sme takto v Karlových Varoch mystifikovali Halinu Pawlowskú, že to je môj syn. No a keď na mňa nasmerovali kameru, sedel vedľa mňa a ja som povedal, že je to môj syn. On hneď pochopil, o čo ide, pridal sa, jeho chlapci tiež, aj Olinka.

Ako dlho trvalo, kým ste vyšli s pravdou von?

- Nooo, cez víkend, počas Ježiška, a potom medzi sviatkami to prasklo.

Zvyknete takto "srandovať"?

- Áno. Aj bulvár niekedy klame, prečo by som mal mať ohľad? A mal som z toho potešenie. (smiech)

Ale vy ste do bulváru písali svojho času stĺpčeky…

- Lenže to ešte nebol zďaleka ten bulvár, čo je dnes. To boli také moralistické stĺpčeky, ktoré potom vyšli aj knižne. Povedali, že noviny sú to najsprávnejšie miesto, lebo tie "báby", čo čítajú tie "drby", sa aspoň dozvedia niečo normálne.

Bavilo vás písať stĺpčeky?

- Mal som za to peniaze. Ale nebavilo ma to, lebo musel som to odovzdať vždy v piatok. To som sa budil skoro ráno a medzi šiestou a ôsmou hodinou som "vypatlal" stránku a to som poslal do novín. Ja nerád píšem.

Asi radšej tvoríte…

- Ani to nie.

Priznávate, že vás rodičia viedli k tomu, aby ste boli slušný, aby ste nešli do žiadnych konfliktov a riadili sa heslom: Múdrejší vždy ustúpi. Vraj preto ste taký tichý…

- No, vždy mi vyčítajú, že hovorím potichu. Dokonca, keď som točil svoj prvý profesionálny film, tak môj prvý pokyn: Kamera! nebol počuť :) Kameraman mi normálne za to vynadal! A keď začnem hovoriť nahlas, mám pocit, že sa vtieram, že prekážam, že obťažujem. To napríklad Miloš Forman je iný. Ten hovorí takto (zvýši hlas, pozn. red. ) a je mu jedno, že ostatní si zacpávajú uši. Je ho vidieť, je ho počuť. Ja nie. Som vždy nenápadný…

Ste džentlmen?

- Nie! Džentlmen určite nie. Som tiež dobrý "čuně"! Ale rád by som bol… Džentlmen je človek noblesný.

Ale veď vy tak pôsobíte...

- Ale ja som chlapec z periférie a to vo mne zostalo.

Tam džentlmeni nevyrastali?

- Viete, je to iné, keď sa človek narodí na Hanspaulce (vilová oblasť v pražskej štvrti Dejvice, pozn. red.), v bohatej štvrti a iné je, ak sa narodíte na periférii.

Prostredie človeka formuje - nevyužívali ste zážitky a obrazy z tejto periférie vo svojich filmoch?

- Vedome nie. Ak, tak jedine podvedome.

Vo vašich filmoch sa aj nad smutnými momentmi človek musí usmiať. Divák nevie, či má plakať alebo sa smiať…

- Život je krutý a smutný. Je zbytočné to ukazovať ešte vo filme. Preukážme svoju statočnosť tým, že sa zlu dokážeme smiať. Tohoto sa držím.

Ste optimista?

- Skeptik. To je najrozumnejšie.

Prečo?

- Lebo keď ste pesimista, tak si všetko kazíte, keď ste optimista, dožívate sa sklamania. A keď ste skeptik, tak ste príjemné prekvapená, že to nakoniec dopadlo dobre. Aj keď ste hovorili, že to môže dopadnúť zle.

Vychádzalo vám to takto v živote?

- Vždy.

Vždy bol koniec optimistický?

- Nie, ale dopadlo to vždy lepšie, než som hovoril.

Aj v súkromí?

- Áno. Bojím sa na niečo tešiť, pretože potom je z toho sklamanie.

Vo vašej filmovej tvorbe ste asi veľa sklamaní nezažili, alebo áno? Boli vôbec nejaké?

- Vždy. Človek to robí a naraz vidí, že to mohol urobiť lepšie. To máte pri každom filme.

Ale vaše filmy sú úspešné!

- To áno. Ale neznamená to, že nemohli byť ešte lepšie. Viem, že tu niečo chýba, táto epizóda mohla byť ináč… A pri niektorých filmoch to bolí.

V oscarových Ostro sledovaných vlakoch by ste tiež urobili s odstupom času niektoré veci ináč?

- Já neviem, už si na to veľmi nepamätám. Ale Oscar s tým filmom nemá nič spoločné, to sa prosto naň prilepilo. No ten film, ten sa podaril, to je pravda. Ešte sa premieta, a keď sa povie meno Menzel, tak mnoho ľudí, najmä tí starší, ma berú do úvahy. Niekoľkokrát sa mi stalo, že cenu dostal nejaký mladý režisér a v tom poďakovaní povedal, že je rád, že je tu pan Menzel, ktorý bol jeho vzorom. Tak to ma "nafoukne"!

K réžii filmu Ostro sledované vlaky ste sa ale dostali úplnou náhodou.

- Ako slepé kura k zrnu! V jednej poviedke istého anglického autora sa hovorí o chlapíkovi, ktorý sa po prvý raz v živote ocitol na golfovom ihrisku. Dali mu do ruky golfovú palicu a on z prvej rany trafil jamku. Niečo podobné sa stalo mne! Dostal som do ruky rukopis Ostro sledovaných vlakov náhodou a rovnako náhodne sa potom uberali ďalšie osudy filmu až k cene americkej Akadémie. Mňa všetko v živote stretlo náhodou. Aj filmová, aj divadelná, herecká kariéra. Bez toho, aby som to vyhľadával.

Všetko ale asi nemôže byť náhoda…

- Pravda je, že šťastie praje pripraveným. Vedel som veľa o literatúre, o filme, takže to nebolo až také prekvapivé. Ale mohlo to všetko dopadnúť úplne inak. Moje najväčšie šťastie bolo, že ma stretlo nejaké nešťastie. Čítavam v rukopisoch úspešných ľudí, koľko vôle a cieľavedomosti mali, koľko prekážok museli prekonať. Ja k nim nepatrím. Všetko, čo sa mi v živote podarilo, podarilo sa mi ľahko. Asi nado mnou bdeli dobré sudičky.

Veríte na osud?

- Ja hovorím o sudičkách. Nebyť toho, že ma neprijali na divadelnú fakultu, nestal by som sa na filmovej akadémii žiakom Otakara Vávru a nebol by zo mňa filmár. Za herca si ma do filmu vybral Jan Kadár, neskôr ma na javisko priviedol Jiří Krejčík. A keby ma Jaroslav Vostrý nepozval k réžii do Činoherného klubu, asi by som sa k divadlu, mojej skutočnej životnej láske, dostával omnoho ťažšie a možno ani vôbec.

Ktorý film je vášmu srdiečku najbližší? Máte svojho "obľúbenca"?

- Nie. Ja som si toto zakázal.

Prečo?

- Lebo ak ten film nemá úspech, nie je to jeho vina, je to moja vina. A je to moje "dieťa" ako všetky ostatné. Nie je to spravodlivé. Sú filmy, ktoré ma dostali do sveta, a sú filmy, ktoré sú tiež dobré a nie sú také populárne. A sú filmy, ktoré nie sú také dobré a aj tak išli do sveta. Ja to ale nesmiem súdiť. Nechcem to súdiť.

Tešíte sa z knižky Rozmarná léta? Neunavuje vás chodiť s ňou po kníhkupectvách a robiť jej reklamu?

- Som rád, že sa knižka páči. Robíme to dobre. Ja som ješitný "kluk".

Každý muž je ješitný…

- Ženské tiež… Ale ja o tom viem a priznám sa k tomu.

Pôsobíte ako veľký "pohoďák". Vie vás niečo rozčúliť?

- Hlúposť. "Neomalenosť". Proste blbec. Ja mám stále tykadlá, aby som niekoho neurazil, aby som niekomu neublížil. Ale keď príde nejaký hulvát, ktorý si neuvedomuje, že ľudia sú aj citliví, to ma rozčúli.

Kto je vaším najbližším priateľom?

- Moja žena.

Je vám ľúto niečoho, čo ste, povedzme, nestihli v živote?

- Nie, sú také veci, ktoré som nestihol, ale je zbytočné sa tým trápiť. Prosto, niečo sa nestalo, ale stala sa spústa iných vecí. A povedal by som, že až nespravodlivo sa mám lepšie, než si zaslúžim.

Prečo si to myslíte?

- Poznám sa, viem, že som to životom tak preplával… Väčšina ľudí mala ten život ďaleko horší, zložitejší. Mal som v živote - ako sa povie - "z prdele kliku!"