Iveta Bartošová exkluzívne o únose, alkohole a nevydarených koncertoch

Napriek tomu alebo možno práve preto, že Iveta Bartošová má za sebou naozaj rušné obdobie, nebojí sa o ňom hovoriť. Denníku Plus JEDEN DEŇ poskytla speváčka exkluzívny rozhovor.

O svadbe a Josefovi

Nebola svadba trochu urýchleným rozhodnutím?
- To určite nie, pretože s Josefom sa poznáme sedemnásť rokov.

Keď ste sa spoznali, bol ženatý…
- Áno, spočiatku sme boli priatelia, no už v tej dobe sme k sebe cítili zvláštnu úctu. Pätnásť rokov sme spolupracovali, Josef má totiž bezpečnostnú agentúru a strážil môj dom.

Čím vás zaujal?
- Od začiatku som v podvedomí cítila, že mám niekoho, kto ma stráži, že ten človek je mojím pilierom. Už vtedy bol takým tým rytierom, ale samozrejme, z inej stránky. To sme si stále vykali. Po 15 rokoch sa náš vzťah zmenil na veľkú lásku a  dva roky sme sa učili spolu žiť. Hovorím tomu, že sme zložili maturitu spolužitia. Obaja sme museli urobiť kus práce, obrovské kompromisy. Josef nebol zvyknutý žiť s človekom, ktorý je neustále na očiach, pred médiami. Musím priznať, že to nemal so mnou tie dva roky ľahké. Myslím si, že žiadny chlap by to nevydržal a bola to taká skúška naším spoločným životom.

Čo bolo rozhodujúce, aby ste urobili ten krok a druhý raz sa vydali?
- Predovšetkým musím povedať, že som odmietala akýkoľvek vzťah so ženatým mužom. Ale prišlo to. Nedalo sa tomu ubrániť. Napokon, so ženou žili spolu oddelene asi 15 rokov a keď som na vlastné oči videla, aký majú k sebe vzťah, ako sa jeho žena k nemu správa, tak som nemala absolútne žiadne výčitky ísť do toho. Naopak, Josef hovoril, že to čo zažíva so mnou, nikdy nezažil. Že som jeho úžasná ženská.

Udalosti okolo speváčky Ivety Bartošovej mali v poslednom období rýchly spád.
Foto: Matej Kalina/Plus JEDEN DEŇ

Čo je na ňom najkrajšie?
- Je veľmi citlivý, hoci tak nevyzerá. Hlavne je neuveriteľne silný, pohodový a pracovitý, nevydrží nikde chvíľu sedieť. Pre manželstvo je veľmi praktický a v mojej práci ma podporuje.

Pocítili ste pri ňom silnú oporu?
- Konečne som pri ňom prestala mať strach. Pretože ja som neustále žila v nejakom strachu, v nejakých obavách.

V obavách o čo?
- Neviem, to je prosto niečo čo cítiš v žalúdku, v hlave… Stále som sa niekoho a niečoho bála. A vedľa neho sa nebojím. Preto hovorím, že je to môj rytier. Že sa nebojím, že je to človek, vedľa ktorého sa cítim ako krehká a zároveň silná žena. Cítim sa vedľa neho chránená. To potrebuje každá žena.

Na verejnosť ale prenikli informácie, že je násilník a dokonca sa neštítil zdvihnúť ruku na svoju bývalú manželku. Nemali ste obavy, že sa to môže stať aj vám?
- Nie, pretože sa poznáme toľko rokov a vedela som, že násilník absolútne nie je. A hlavne som bola svedkom niekoľkých udalostí, kde som videla, že násilníkom bola jeho bývalá žena, nie on. Sama som bola z toho v šoku. Neustále ho ohovárala, lebo ťažko niesla rozvod, veď stratila muža, ktorý sa o ňu staral, ktorý bol citlivým ochrancom. Ona nemusela robiť vôbec nič. Dokonca robil aj ženské práce. Potom je samozrejmé, že sa mu mstí. Je to logické, bolo to pre ňu ťažké a je to pre ňu ťažké. Ale nejakým spôsobom sa s tým zmierila a teraz si medzi sebou vyrovnávajú spoločný majetok.

Ako žena v zrelom veku asi už viete posúdiť, čo chcete od života a nebojíte sa to povedať...
- Hlavne nemám čo stratiť. Nebojím sa povedať svoje názory a platí to aj vo vzťahu. Veď žijeme spolu dva roky. No nebolo to vždy ľahké, aj my sme si občas vymieňali názory…

V talianskom štýle?
- To nie, boli to normálne výmeny názorov, keď sme si presadzovali každý svoj vlastný priestor a každý ustúpil z nárokov. Takže sme urobili kompromis 50 na 50. A musím povedať, že sme to zvládli veľmi dobre. Teraz spolu žijeme pokojne ako rodiny, naši synovia si spolu rozumejú. Bohužiaľ, otcov už nemáme, no vychádzam dobre s jeho matkou, Josef si rozumie s mojou matkou. Máme krásne rodinné vzťahy, čo viac si môžeme priať?

Vaš spoločný únik na sobáš cez dieru v záhradnom plote v bielych dlhých šatách a teniskách bol trochu bizarný…
- (smiech) Smiali sme sa, aj pre nás to bolo komické. Museli sme sa totiž zmieriť s tým, že hoci sme sobáš tajili, nakoniec to médiá zistili. Boli sme ale takí šťastní, že sme si tú radosť zo svadby nedali vziať.

Bola v komornom štýle…
- Takú sme si priali - maličkú, útulnú. Vtedy som po prvý raz videla Pepu ako malého chlapca, bol taký šťastný, smial sa a bavil sa tým, že sme "prečurali" tých novinárov, ktorí čakali pred domom a my sme utiekli zadným vchodom. Bolo to fakt smiešne, keď som "pelášila" v tých šatoch a teniskách. Fakt som si pripadala ako z filmu Nevesta na úteku, ale nie pred ženíchom.

Po obrade ste ale už bez problémov pózovali fotografom.
- To už by nás totiž nenechali na pokoji. Museli sme ich tak nejak "nakŕmiť".

A zas ste mali na nohách tenisky. Prezuli ste sa aspoň počas obradu do lodičiek?
- Mala som lodičky, no potom sme boli pozvaní do kancelárie k pánovi starostovi, ktorý nás sobášil. Lodičky som si vtedy dala dolu. Vravela som si, dám si tenisky, lebo sa mi to páči… Svadobné šaty a tenisky - bomba! Pripadalo mi to ako dobrý fór urobiť si z toho trochu srandu. Bol to môj nápad a všetkým sa to páčilo. Hlavne mne. (smiech)

Máte predmanželskú zmluvu? Pretože podľa niektorých vás Josef chce vyhlásiť za nesvojprávnu a pripraviť vás o majetok.
- (smiech) Musím sa smiať. Samozrejme, že máme predmanželskú zmluvu, pretože už nie sme malé deti. Pochopiteľne, nebudem o nej hovoriť, ale čokoľvek by sa mi stalo, tak všetok môj majetok vrátane domu prináleží môjmu synovi.

Je Josef mužom vášho života?
- Verím tomu. Inak by som si ho nebrala. Je to ten pravý, ktorého som hľadala.

Viete si predstaviť, že by ste mali spolu dieťa?
- Určite.

Napriek veku?
- Snažíme sa o to dva roky a nejak to nešlo. Dva roky som bola prakticky stále chorá a telo nebolo pripravené na tehotenstvo. Neviem, či v tomto veku môžem mať deti. Ale pokiaľ by dieťa prišlo, tak určite budeme šťastní.

Čo na to hovorí váš syn Artur?
- Ten je v pohode. Samozrejme, pokiaľ by to bolo, chcel by bráška. Ale my by sme chceli dievčatko. No myslím si, že som vo veku, kedy už deti mať nebudem. A sme s tým zmierení.

O synovi Arturovi a Štaidlovi

Čo bolo najkrajším momentom vášho života?
- Práve narodenie Artura. To je to najviac. Pätnásť rokov som ho vychovávala a myslím si, že som z neho vychovala skvelého človeka. Pred dvomi rokmi musel odísť k otcovi (Ladislav Štaidl, pozn.red.). Som na syna pyšná.

Ako vychádzate s Ladislavom Štaidlom?
- Nekomunikujeme spolu. Bohužiaľ ma to veľmi mrzí a nechcem o tom hovoriť. Ale ja by som s ním rada komunikovala, no z jeho strany to tak nejak nejde. Myslím si, že ten odchod, keď som z vážnych dôvodov musela s malým Arturom utiecť, nezvládol dodnes. Stále mi to vyčíta. Pokiaľ je treba riešiť Artura, tak s Láďom komunikuje Josef. Vychádzajú spolu veľmi dobre. Ale chcela by som Láďovi poďakovať, že od Arturových 15 rokov sa oňho skvele stará. Asi to všetko vyšlo tak, ako to malo byť. Ja by som sa totiž posledné dva roky o Artura nemohla vďaka zdravotným problémom na sto percent starať. A hlavne, som rada, že Artur si svojho otca tiež užíva. Ale je pravda, že je radšej so mnou. Hovorieva mi: mami, už aby som mal osemnásť, pretože sa teším, že budem môcť byť s tebou kedykoľvek. Láďa je úžasný v tom, že mi ho dopraje každý víkend. Vtedy si to so synom užívame. Je stále môj "mazlíček" i keď je už veľký chalan.

Ste pyšná mama…
- Artur je mojím oporným bodom, je veľmi vyspelý. Na takého chlapca je už veľmi silná osobnosť a verím, že sa vo svete nestratí.Ovláda jazyky, komponuje, hrá na bicie, na gitaru, spieva… Teraz si robí hotelovú školu a chce študovať vysokú. Viem, že keď mi bude zle, tak sa o mňa postará. Mám prosto vedľa seba dvoch úžasných mužov - Pepu a Artura.

Nemrzí vás, že Artur bol svedkom niektorých nepríjemných vecí, ktoré sa udiali? Už len to, keď si o mame prečítal v novinách tie veci…
- On to nečítal. Nikdy nebol osobne pri tých nepríjemných záležitostiach, pretože keď bolo zle, alebo keď som bola chorá, bol u otca. Je absolútne nad vecou a to, čo sa píše, berie s rezervou. Berie to, čo mu hovorím ja. Keď bol maličký, sľúbili sme si, že si budeme hovoriť vždy pravdu. A on mi to dnes vracia. Lebo aj keď sa mu niečo nepodarí, vždy mi to povie a preberieme to spolu. Vychovávala so ho bez zákazov a príkazov, na všetkom sme sa dohodli. Máme spolu krásny vzťah.

O exmanželovi

Ako si vychádzate so svojím prvým manželom Jiřím Pomejem?
- Vôbec sa nekontaktujeme. Ale nemala by som problém sa s ním stretnúť. Nedávno sa stal otcom, tak mu úprimne prajem, aby mu dcérka robila radosť.

O únose

Čo bolo podľa vás najväčším lapsusom, ktorý ste v živote urobili?
- Neľutujem nič. Naozaj možno len práve to, že som sa stala obeťou únosu.

Myslíte tým incident, keď ste sa ocitli so Zdeňkom Macurom, podľa vašich slov, nedobrovoľne v Taliansku?
- Vyšetruje to kriminálna polícia, nesmiem o tom hovoriť a je to záležitosť, ktorú si prakticky vôbec nepamätám. Je to vec, ktorú by som chcela vyčleniť a vypustiť zo svojho mozgu. Môj psychológ mi vraví, že môžem byť rada, že si na nič nepamätám. Vôbec nič. Neviem, čo sa dialo a prečo to tak bolo.

Na meno Macura by ste asi chceli zabudnúť.
- Je to veľmi chorý a psychicky narušený človek. A nikto nechápe, ako sa mu podarilo to, čo sa mu podarilo.

Zábery, ako vás ten človek odvádza z vášho domu do auta v zúboženom stave, mrazili…
- Ja som tie fotky videla až nedávno, pretože som nebola schopná sa na ne pozrieť.

Boli šokujúce. Smutné. Tragické…
- Keď som ich videla, bol to strašný pocit. Pri niektorých záberoch som sa rozplakala. Keď som si vypočula telefonát s Pepou ako mu z Talianska hovorím: on ma bije, on ma bije, bolo mi veľmi úzko. Nechcem o tom hovoriť.

O alkohole

Zápasili ste s alkoholom. Máte to už pod kontrolou?
- Bolo to nárazové, keď som riešila veľké problémy a mala som pocit, že mi praskne hlava. Tak som to riešila alkoholom. Áno.

Inak sa nedalo?
- Rieši to tak spústa žien. Myslím si, že na ženy sa kladie veľký nápor.

V akom zmysle?
- Musíme zvládnuť veľmi veľa vecí. Musíme byť ženami, ale aj mužmi zároveň a pritom vyzerať krásne. Do toho bulvárne články, ktoré neboli pravdivé… Nemala som prácu. Mala som zlomené jedno rameno, potom druhé, nasledovala operácia. Rok som nesmela spievať. Práca mi neuveriteľne chýbala.Vďaka tomu všetkému som mala finančné problémy. Nejak sa toho nakopilo a riešila som to tým najbližším, čo bolo po ruke.

Nemali ste vtedy kamarátku, ktorá by vám pomohla? Alebo niekoho z rodiny?
- Oporu som v rodine prakticky nemala a kamarátky tiež nie. Nie som totiž zrovna taký ten "babincový" typ, aby som sa schádzala so ženskými a klebetila. Skôr som sa stýkala s mužmi, s ktorými som si mala čo povedať. Tým, že mám neustále pred domom paparazzi, zobralo to vlastne súkromie aj kamarátkam. Nezvládli to.

Cítili ste sa sama?
- Často som si pripadala ako sám vojak v poli. Keď fúka vietor z jednej strany, z druhej strany… Ale čo, myslím si, že všetko zlé už mám odžité.

O varení

Mnohí nevedia, že ste skvelá kuchárka.
- No vidíte, a pritom ja tak rada varím! Pre mňa je varenie taká meditácia. Rovnako ako maľovanie abstraktných obrazov.

Varíte často?
- Každý deň! Snažím sa môjmu manželovi chystať vždy niečo čerstvé. Zbieram recepty.

Čo varíte najradšej?
- Môj muž má rád rôzne buchty, koláče, takže stále pečiem. Pepo doje pekáč a ja chystám ďalší. Okrem toho milujem bylinky. Mám na kuchynskej linke plno črepníkov s bylinkami.

To som o vás nevedela.
- Ľudia sa často čudujú, že viem variť. Ale ja som normálna žena, ktorá doma upratuje, pracuje na záhrade, varí, jazdí autom… A predovšetkým spievam.

O koncertoch

Dlhší čas ste nekoncertovali. Nechýbalo vám to?
- Samozrejme, že mi to chýbalo. Spievala som len veľmi sporadicky, pretože som bola na nemocenskej a spievať som nemohla. Teším sa na česko-slovenské turné, ktoré začíname už v októbri. A tiež na nové CD.

Budete spievať naživo?
- Samozrejme!

Minulý rok ste avizovali koncert v Lucerne a napokon sa neuskutočnil. Teraz to je nabetón?
- Bola to práca skrachovanej televízie, ktorá to mala celé sponzorovať. Koncert nakoniec vďaka nim nebol a samozrejme to padlo na moje meno, na moju osobu. Bolo to pre mňa veľké sklamanie.

Pred pár dňami sa písalo v českých médiách o tom, že ste mali v istom mestečku koncert, ktorý bol fiaskom?
- To si nemyslím. Pretože za to, že zlyhal zvukár, ja nemôžem. Bohužiaľ, som závislá na technike. Ale bolo vypredané, ľudia boli spokojní. Paradoxne na to, čo sa píše, ľudia majú záujem a chodia na moje vystúpenia. V tomto smere sa nemôžem sťažovať. A chcela by som poďakovať všetkým mojim fanúšikom, že mi veria a stoja pri mne.

Nechýba vám muzikál? Kedysi ste hviezdili napríklad v Draculovi?
- Chýba mi predovšetkým režisér muzikálu Dracula Jožko Bednárik, ktorého som mala veľmi rada a ktorý zomrel na to isté, čím som si nie tak dávno prešla aj ja. Našťastie, mne operácia vredov žalúdka zachránila život. Ale bolo to o minútu dvanásť. Som šťastná, že žijem. Že som zdravá, hoci to vyzeralo, že sa ma nepodarí zachrániť.

Vážite si teraz viac život?
- Užívam si každú jeho chvíľku a beriem život úplne inak než pred tým.

Iveta Bartošová pre svojich fanúšikov zriadila aj špeciálnu mailovú schránku [email protected], kam jej môžu napísať a ona im odpovie.