Ako si spomínate na detstvo?
Náš pohľad na detstvo je úplne iný v dospelosti, ako keď sme ho pred rokmi prežívali. Môj súčasný pohľad je taký, že to bol bezstarostný život bez zodpovednosti za prácu či živobytie.
Bolo to veľmi príjemné obdobie môjho života. Nebol som veľmi poslušné dieťa. Ťahalo ma to všelijakými smermi, len nie k poslušnosti (smiech). Voči rodičom cítim nesmiernu vďaku za to, že mi umožnili mať bezstarostné, radostné a veľmi chlapčenské detstvo.
Mal som dostatočnú voľnosť. Rodičia ma v detstve nikdy nenútili k niečomu, čo by bolo proti mojej vôli. Vždy ma podporovali v tom, čo som chcel robiť, a to bolo úžasné. Uvedomujem si, že nie každý mal tú možnosť a za to som nesmierne vďačný.
Ako sa v seriáli Dr. Dokonalý bude vyvíjať jeho vzťah s kolegyňou?
Foto: TV JOJ
Vraj máte novú vášeň, ktorá vás pohltila...
Posledné dva roky som si obľúbil zimu, lebo som sa zbláznil do lyží. Nie že ich mám rád, ale fakt som sa do nich zbláznil. Takže mojím obľúbeným ročným obdobím sa stala zima, čo ma až šokovalo, lebo som ju celý život neznášal.
Po počiatočnom odpore som lyže vyskúšal a chytili ma spôsobom, o akom by som nikdy nesníval. Je to len ďalší príklad, že „nikdy nehovor nikdy“. Do tohto športu som sa úplne zbláznil. Keď som na svahu a lyžujem, často si hovorím, že život je krásny.
Kto sú vaši rodičia?
Otec je mechanik a mama je učiteľka v škôlke. Sú moji najprajnejší diváci. Nechýbali ešte ani na jednej mojej divadelnej premiére a tešia sa so mnou z každého úspechu. Našťastie veci, ktoré sa o mne napíšu, vnímajú triezvo.
V prvom rade som ich syn a oni ma poznajú tak ako málokto. Nejaké noviny ich nikdy nepresvedčia, že som niekto iný, ako naozaj som.
Ako ste sa dostali k hádzanej?
Dostal som sa k nej vďaka môjmu bratovi, ktorý je o štyri roky starší. Začal prvý a v podstate cez neho som sa na tento šport začal pozerať s obdivom. Hádzaná ma natoľko chytila, že som sa jej vrcholovo venoval desať rokov.
Rád spomínam na víkendy, keď sme mali zápasy. Vďaka nim som precestoval celú republiku. Spoznal som Slovensko, i keď len z autobusu. Vlastne celé moje dospievanie bolo spojené so športom.
Okrem hádzanej som sa venoval aj iným športom. Prestal som až s nástupom na VŠMU. Prvý ročník si vyžaduje celého študenta od rána do večera, ale hlavne sa začala nová etapa môjho života.
Ste si istý v práci, ktorú už roky robíte?
Nie vždy som si veril a nie vždy si verím. Naša profesia je zvláštna aj v tom, že vždy začínate odznova a vždy nanovo presviedčate, že na to máte. Nech by mal herec v divadle čokoľvek za sebou, dôležitý je ten aktuálny repertoár.
Ak by herec hral teraz zle, nikoho by nezaujímalo, že pred desiatimi rokmi hral fantasticky. Je kopa hercov, ktorí mali úžasné obdobia a potom nejakým spôsobom odišli, stratili sa, vyhasli... Či človek aj po toľkých rokoch môže o sebe pochybovať? Tomu verte (smiech).
Aký pohľad máte na manželstvo?
V dobe našich rodičov bol manželský zväzok spoločenský štandard. Na rozdiel od súčasnosti bolo vtedy len veľmi málo párov, ktoré žili bez papiera. Neodvažujem sa posúdiť, či je manželstvo dobré, alebo nie.
Uznávam a rešpektujem slobodnú voľbu každého človeka. Podstatné je, aby bol človek spokojný a ľudia pri ňom tiež. Pocit domova, blízkosti a pochopenia, ktoré pri nejakom človeku máte, nezávisia od úradného zväzku.
Ten tomu nepomôže, ani ho nezachráni. Myslím si však, že manželstvo je o väčšom pocite zodpovednosti. Ale psychologický fakt, že ľudia nie sú úradne rodina, v nich môže vyvolať pocit, že nie sú k sebe až takí pripútaní a môžu ľahšie vycúvať. Čo je však, myslím si, hlúposť.
Pamätáte si na váš prvý kontakt s divadlom?
Chodil som na gymnázium do Modry a v podstate už vtedy mi bolo jasné, čo by som chcel robiť. Potom som sa zoznámil s Jakubom Nvotom, Kamilom Žiškom, Vladom Jančekom a Kamilom Mikulčíkom, ktorí v tom čase už robili v Trnave študentské divadlo.
A ja som sa k nim veľmi rád pridal. Moja prvá profesionálna hlavná rola bola v hre Pomocník v roku 2000 v réžii pána profesora Vajdičku.
Práve on mi dal prvé najväčšie príležitosti. Vtedy som to vnímal ako veľkú dôveru, keďže išlo o hlavné postavy, ktoré zveril mladému neskúsenému uchu. V tom mi veľmi pomohol.
Čím vás zvykli fanúšikovia prekvapiť?
Občas mi prídu listy a pri klaňačke mi na javisko donesú všelijaké darčeky. Máme aj divákov, ktorí chodia na naše predstavenia opakovane. Z toho sa tešíme.
Spomínate si na najnapínavejšiu scénu v Dr. Dokonalom?
Najadrenalínovejšia scéna v Dr. Dokonalom bol skok z mosta. Nikdy predtým som nič také nerobil. Bolo to super a som rád, že som to skúsil. Ak by to však nebolo v scenári, asi by mi to nikdy nenapadlo vyskúšať. Po skoku som bol rád, že som ho mohol zažiť.
Čo pre vás znamenajú automobilové preteky?
To je presne ten druh adrenalínu, ktorý mám najradšej. Momentálne na preteky nemám čas ani možnosť. Sezóna je v lete a posledné letá som mal veľa práce a zostal mi čas len na dovolenku a tú som nechcel obetovať. Ak budem mať možnosť opäť pretekať, rád ju využijem.“
Prečo nehráte vo filmoch?
To asi nie je otázka na mňa. Filmovým projektom sa nebránim.
Čakáte na vysnívanú rolu?
Určite nie. Moja práca sa nezačína ani nekončí vysnívanou postavou. Čo by som vlastne potom robil, ako by som si ju zahral? Ak o niečom snívam, tak o tom, že svoju profesiu budem môcť robiť čo najdlhšie. V nej sa rád popasujem s akoukoľvek zaujímavou rolou.
Je vám seriálový Dr. Dokonalý sympatický?
Mám ho rád, pretože nie je taký jednoznačný či jednofarebný. Je rozporuplný a v niektorých veciach je tak ďaleko, že riešiť ich pokladá za stratu času. To, že nestráca čas zbytočnosťami, vytvára u iných pocit arogancie.
Navyše má taký zvláštny druh spravodlivosti. Myslím si, že je čestný a snaží sa byť férový. Pre mňa osobne je z neho viac úžitku ako problémov.
