Operný spevák Štefan Margita: Prečo ho nechcú na rodnom Slovensku?

Štefan Margita je úspešný po celom svete. Na Slovensku však oňho nie je záujem. Ako priznal, nie je to len jeho problém. Prečítajte si celý rozhovor.

Najočakávanejšou piesňou je tercet Belle z francúzskeho muzikálu Notre Dame de Paris. Naspievali ste ju s Karlom Gottom a Danom Hůlkom. Poznám verziu v podaní trojice Garou, Daniel Lavoie a Patrick Fiori. Úžasne emotívne! Môžeme sa tešiť na rovnaký skvelý zážitok?

- Ja som v roku 2000 videl originál v Paríži, keď som tam robil inscenáciu Vojna a mier. Vtedy vôbec neboli dostať vstupenky a Parížska opera mi zohnala lístky na  predstavenie. Veľmi ma to vtedy oslovilo. Zvláštnosť je, že muzikál sa nedostal na Slovensko a ani do Čiech, čo je škoda. Obe pesničky z muzikálu, ktoré sú na CD - Le temps de cathédrales a Belle, sú úžasné.

Prečo práve Gott a Hůlka?

- Uvažoval som, koho pozvať na naspievanie Belle a napadli mi hneď dve mená - Gott a Hůlka. Mať Karla Gotta a ešte k tomu spievajúceho vo francúzštine, to sa len tak nepodarí. To je sviatok. Karel hneď súhlasil, lebo miluje francúzštinu. No a  Daniel Hůlka mi najviac pripomínal farbou hlasu speváka Garoua, preto som si myslel, že on môže byť ideálny. A keby sa hral Notre Dame u nás, myslím si, že Hůlka by bol prvý, koho by oslovili.

Koho si viete predstaviť, že by režíroval Notre Dame de Paris na Slovensku?

- Samozrejme, že hneď si spomeniem na Jožka Bednárika. Je mi to veľmi, veľmi ľúto, že už nie je medzi nami. A ľúto mi je aj to, že my sme boli veľmi dobrí priatelia, no nikdy som s ním žiadnu inscenáciu nerobil. On nebol len úžasný režisér, ale sa chodil učiť aj z iných inscenácií, nebol žiarlivý na druhé a dobré inscenácie. V tom období, keď sa Notre Dame hral v Paríži, stretli sme sa na mojej premiére Vojna a mier. Bola to obrovská šou na javisku. Po premiére prišiel do mojej šatne a strašne smutne tam stál. Vravím mu, že či sa mu to nepáčilo. A on na to: Mne sa to tak veľmi páčilo... a režisérka ma tak nasrala, že je taká dobrá!

A prečo Melancholie? Ten názov vo mne vyvoláva smútok, ťaživú náladu… Má to svoj dôvod?

- Predstavujem si, že ľudia, ktorí dnes veľa pracujú, prídu domov a pustia si cédečko. Odreagujú sa a budú relaxovať, nemyslieť na prácu, ktorá ich možno doma ešte čaká. Keď letím dlhé lety za oceán, vždy si pustím muziku, ktorá je melancholická, ktorá mierne uspáva, upokojuje.

Melancholické melódiu počúvajú často romantici. Ste aj vy romantik?

- Myslím si, že som. Rarita na tom cédečku je aj to, že vlastne som zavolal pani Hanu Hegerovú, ktorá má na poslednom albume nádherný francúzsky šansón Zlodej čas, kde prenádherný slovenský text napísal Ľubomír Feldek. Poprosil som ju, či by mi dovolila, aby som ten šansón nahral a ona okamžite súhlasila.

A čo ženy na vašom CD? Okrem manželky Hanky Zagorovej ste si k spolupráci prizvali Martu Kubišovú, Evu Urbanovú, Lucku Bílú. Dobrá voľba!

- Pochopiteľne, to že so mnou bude spievať dueto Hanka, bolo jasné na 99 percent. Hanke sa pieseň tak zapáčila, že napísala aj slovenský text Stratená láska. Oslovoval som speváčky, ktorých mená sú v českej popmusic obrovské. Je to záruka kvality. Tieto dámy, rovnako ako páni, ani na chvíľu nezaváhali, či do toho ísť.

S ktorou vám to najlepšie ladí? :)

- (smiech) Budem hovoriť taktne. S ktoroukoľvek som bol v štúdiu, pracovalo sa mi úžasne. Nikdy, ani len na minútku nenastalo zaváhanie. Hoci, bežne prichádza aj k menším krízam. Tu neboli žiadne problémy, tak dúfam, že sa bude album páčiť.

Veľa času trávite mimo svojho domova, keďže máte vystúpenia po celom svete. Kde sa momentálne zdržiavate najčastejšie?

- V lete sme boli šesť týždňov v španielskej Malage, kde máme byt a bolo tam úžasne. Veľmi mi vyhovuje tamojšia klíma. Počasie je tam stále rovnaké, zmeny nie sú obrovské. Ja som narodený v znamení Leva a slnko mi veľmi pomáha. Je tam vlhko, čo je ideálne na hlasivky. Za celý čas som nespieval, hlasivky si museli pred sezónou oddýchnuť.

Vidíte, a ja som si myslela, že hlasivky potrebujú stály tréning…

- Nie. Keď máte veľa predstavení, musia si oddýchnuť. Keď spevák vstupuje do novej sezóny, pár dní to trvá, než sa rozospieva a dostane späť do formy. No človek sám cíti na hlase, že je čerstvý, že zvučí.

Hlas je váš pracovný nástroj. Máte nejaké osvedčené grify na hlasivky?

- Nie, najlepšie šetrenie hlasu je mať dobrú spevácku techniku a keď tú nemáte, nepomôže nič. Veľa ľudí sa ma pýta, či pijem žľtko z vajíčka, môžem povedať, že u mňa to nezaberá. Vraví sa, že speváci nesmú bublinkovú vodu, to tiež nie je pravda, ja ju bežne pijem. Ale človek nemá pokúšať osud, takže aj keď celý rok jem zmrzlinu každý deň, pred premiérou to nerobím, lebo práve vtedy si ten osud s vami nepekne zahrá a dostanem angínu. To som sa už naučil.

Stalo sa vám, že ste pred dôležitým vystúpením ochoreli?

- To sa stane každému spevákovi, aj mne. Bolo to pred premiérou. Nie som typ, čo skúša dlho. Skúšam krátko, povedzme tri týždne intenzívne - kľudne aj osem-deväť hodín denne. Ale keď režisér dostane priestor a začne skúšať tak ako napríklad v Mníchove dva mesiace, tak vtedy bolo jasné, že každého to zastihne. Pretože hlasivky sú také unavené, že jednoducho prestanú fungovať. Týždeň pred premiérou sme viacerí kolegovia prišli o  hlasivky. Bol som na antibiotikách, no mohol som aspoň tú premiéru odspievať.

Vyštudovali ste fotografiu. Vedeli by ste sa presadiť aj v tejto oblasti?

- Je síce pravda, že fotím, kde sa dá, ale k profesionálnemu fotografovaniu by som sa nevrátil. Dnes je toľko úžasných svetových fotografov, že by som sa na ich úroveň nikdy nedopracoval. Ako profesionál si to neviem predstaviť. Ale fotím do svojich albumov a raz možno aj vydám nejakú knižku zo svojich zážitkov.

Narodili ste sa v Košiciach. Chodievate na Východné Slovensko?

- Chodievam, veď tam mám rodinu, dvoch bratov, 93-ročnú mamu. Zaplaťpánboh, ešte je vitálna. Zaujíma ju móda, všetko čo je moderné. Ďakujem Bohu, že je. Chodieva občas k nám do Prahy na pár týždňov, aby si mesto užila. Príde aj 16. decembra, keď budem mať v Prahe veľký galakoncert.

Východniari sú temperamentní ľudia. Ste taký aj vy?

- Pravdaže, som! Východniari sú vždy výborné publikum, Slováci sú celkovo srdeční poslucháči, dokážu sa odreagovať a prejaviť úctu interpretom.

Ste umelcom na voľnej nohe. Účinkujete na rôznych svetových operných pódiách, no na Slovensku ste v opere nespievali. Prečo?

- Málo, ja som bol v Bratislavskej Opere pred rokmi, keď som hosťoval s pražským Národným divadlom. Je mi smutno, že to tak je. Keď bol Peter Dvorský riaditeľom košickej opery, nikdy ma nepozval do môjho rodného mesta, do Košíc. Dokonca, keď sme chceli prenajať na galakoncert divadlo, Peter Dvorský nám divadlo ani len neprenajal.  Ani do Bratislavy som nikdy nedostal pozvanie. Neviem, prečo to tak je, a nepátram po tom. Ale to vravia aj iní, zahraniční interpreti, že vo svojom rodnom meste nikdy nespievali. Je to tak, bohužiaľ, asi všade vo svete, že doma nikto nie je prorokom…

Keďže aj manželka Hanka Zagorová je speváčka, u vás doma je hudba asi veľmi častou témou, však? Máte rovnaký vkus?

- Máme. A viete čo je to? Ticho! My vôbec nepočúvame muziku. Tú počúvame vtedy, keď potrebujeme na niečom pracovať. Moje obľúbená hudba je džez. Ten milujem a s Hankou ho radi počúvame. Čo bolo inšpirujúce - pri Melancholii som sa učil veľmi dlho, aby som išiel do štúdia pripravený. A Hanku to natoľko inšpirovalo, že už pracuje na svojom cédečku, ktoré začne v novembri nahrávať.

Dvadsať rokov manželstva s poprednou speváčkou… Možno otrepaná fráza, ale prezraďte recept na šťastné manželstvo.

- Tolerancia. Je veľmi dôležité, aby si tí dvaja partneri rozumeli. Aby ste sa aj po dvadsiatich rokoch tešili, že idete domov. To ale neznamená, že si tiež nevymeníme občas názory, že sa nechytíme na nejakej veci. Ale určite to nie sú hodinové hádky. To u nás nikdy nie je. Pritom uznávam, že ako Lev som výbušnejší. Hanka je narodená v znamení Panny, ona ma naučila krotiť sa, že všetko sa dá povedať aj v úplnom kľude, čo je pravda. A možno niekedy v tom kľude je to aj silnejšie, než keď kričíte na človeka. Trieskanie tanierov u nás nikdy nebolo.

Radíte sa s Hankou o svojej práci? Je to výhoda, že sa obaja venujete spevu, hudbe?

- Je to výhoda.Keď som napríklad priniesol zo štúdia domov nahrávku, hoci ešte nebola zmixovaná, chcel som, nech to počuje človek, ktorý dobre vníma muziku a povie mi chybu, ktorú som ja nepočul. A veru, boli aj také veci. Rovnako keď Hanka má koncert, povieme si doma pripomienky. Pomáha to a u nás to funguje dvadsať rokov.

V ktorej svetovej opernej metropole najradšej spievate? Kde sa cítite najlepšie?

- Pre mňa je to Metropolitná opera v New Yorku. Každý spevák mi potvrdí, že v Metropolitnej je to iné. To správanie k spevákom, cítite tam úctu, keď po predstavení prídu za vami, že sú radi, že vás tam majú, alebo keď vám zavolajú pár dní po predstavení, aby ste prišli na pohár šampanského alebo na kávu. To v Európe veľmi nezažijete.

Kde v súčasnosti najčastejšie pracujete?

- Práve v Amerike, aj budúci rok budem v Chicagu, v Houstone, v New Yorku… V Európe budem pracovať v Berlíne a po prvý raz odletím do Sao Paula, kde budem spievať novú Wagnerovu rolu, na to sa teším.

A na Slovensku vás kedy uvidíme?

- Na Slovensko prídem kedykoľvek po štyroch! Ani auto si nepožičiam, lietadlo z Prahy už nelieta… Naozaj, veľmi rád. Síce ma nevolali, ale budúci rok chystám veľké turné s mezzosopranistkou Dagmar Peckovou a vyzerá to tak, že aj Košice budú v pláne. A ja sa nerád vnucujem. Uvidíme, osud ukáže…