Vynikajúci herec, komik a autor Milan Lasica v rozhovore prezradil nielen to, aký film sa mu najnovšie páči, ale aj to, prečo je stále taký aktívny. Prečítajte si úprimný rozhovor s pánom umelcom, ktorý sa uberie aj smerom viery...

Vo svojom veku by ste už mohli oddychovať, ale stále ste mimoriadne činorodý – píšete, hráte, spievate, vediete divadlo L+S, dokonca kočujete po Slovensku s predstavením Sedem bez záruky. Tak veľa pre vás tvorba a práca znamenajú?

Ani nie. Pokojne by som už nepracoval, ale moja žena mi radí, aby som to ešte nevzdával, že ma to bude držať nad vodou. Nechcem sa rúhať, ale vedel by som si predstaviť život aj bez práce.

Čo by ste robili, keď by ste nič nemuseli?

Čítal by som, hral golf a chodil do kina.

Vraj chodíte takmer na všetky filmy. No prekvapuje ma, že sám...

Celý život som tak zvyknutý. Ale občas sa ku mne pridá dcéra Hanka, ktorá tiež rada chodí do kina.

Aký film vás zaujal v poslednom čase?

Francúzsky film Nedotknuteľní. Ten bol úžasný. Páčilo sa mi, že takú vážnu tému spojili s takým silným humorom. Bolo to nečakané a veľmi pôsobivé.

Oslovil vás aj niektorý z najnovších filmov, napríklad Veľký Gatsby?

Pôsobí ako revue všelijakých párty, ale nie je to nič zvláštne, rovnako ako predošlý Veľký Gatsby. Fitzgeraldov román, ktorý mu bol predlohou, je výborný, ale je napísaný tak, že nie je vhodný na sfilmovanie.

Hanka nedávno vydala knihu Slúžka. Dala vám ju pred vydaním prečítať a pýtala sa na váš názor ?

Dávala mi ju čítať priebežne. Myslím si, že potrebovala odo mňa počuť nejaké kladné hodnotenie, aby ju to povzbudilo pokračovať v písaní. Snažil som sa jej povedať, čo si o tom myslím, možno som jej v niečom aj konkrétne poradil, ale čo, to si už veľmi nepamätám. V každom prípade ju obdivujem, že pri malom dieťati má toľko síl a nájde si čas na písanie. A ešte román! Ja by som si na to netrúfol, lebo nie som zvyknutý tak dlho sedieť nad jedným textom.

Ako sa vám páči rola starého otca?

Teším sa z nej. Je to veľmi pekné. Mám nádherné zážitky a pocity. Nič krajšie vás na sklonku života nemôže stretnúť.

Ako vás vnučka Ester oslovuje?

Zatiaľ oslovuje len mamu a moju ženu. Mamu volá mama a moju ženu ama. Takže si to takto, celkom logicky, zjednodušila.

Chodievate s ňou na prechádzky?

Väčšinou s ňou chodíme spolu s manželkou do nákupného centra pri Dunaji, lebo tu sú všelijaké atrakcie pre deti.

Vraj máte zmysel pre módu a dcéram kupujete oblečenie, dokonca aj topánky. Podarí sa vám trafiť správnu veľkosť šiat?

Väčšinou sa mi to podarí, ale nie všetko, lebo niektoré veci treba vyskúšať. Napríklad nohavice je ťažké odhadnúť. Väčšinou som im šaty nosil zo služobných ciest, napríklad z Prahy, a väčšinou mali úspech. Ale teraz nakupujem najmä vnučke.

Módny priemysel prináša každú chvíľu nové trendy. Sú aj také, ktoré sa vám nepáčia?

Veľmi to nesledujem, ale viem, že módne trendy sú pre ženy skoro rozkazom, takže aj ženy, ktorým sa aktuálny módny trend veľmi nehodí, ho rešpektujú, pretože je módny. A to vždy nevyjde.

Váš štýl obliekania je ustálený alebo doň vpúšťate aj novinky?

Novinky ani nie, lebo mužská móda sa veľmi nemení, a keď sa mení, tak len v drobnostiach. Mám rád pohodlné oblečenie.

V manželstve s Magdou Vášáryovou ste už tridsaťtri rokov. Starosť o prežitie rodiny opadla, dcéry sa vám, zdá sa, vydarili. Niektoré manželstvá sa v takom momente aj rozpadnú. Máte recept, ako vzťah udržať, aj keď sa rodinné hniezdo vyprázdni?

Recept nemám, ale dosť záleží na tom, či dvojica, ktorá spolu žije, má nejaký spoločný záujem a či aj každý z nich má svoje vlastné záujmy alebo program. Lebo najhoršie je, keď je človek bez programu, keď nevie, čo má robiť. Veľmi veľa mužov podlieha tejto chorobe, že keď skončia s aktívnou činnosťou a idú do dôchodku, zrazu pôsobia, akoby ste ich vytiahli zo zásuvky. Nevedia, čo majú robiť, rýchlo schátrajú a stanú sa z nich bezvládni starci. Pravdepodobne sa tomu dá nejako zabrániť.

Pred pár týždňami vám vyšla audiokniha Listy Emilovi III. Jednotka aj dvojka boli na vrcholoch rebríčkov predajnosti a podobný osud zjavne bude mať aj trojka. Po pár týždňoch na trhu sa dočkala už tretej reedície. Teší vás to?

Čudujem sa, lebo ja o ničom neviem. Ani že to malo úspech, ani že už vyšla trojka. Ale čudujem sa aj preto, lebo audiokniha je pre mňa niečo úplne nové, dokonca som aj pochyboval o zmysle celej akcie, ale ako vidím, som trochu mimo diania, keď to funguje.

V Listoch Emilovi vtipne opisujete pol storočia našich dejín a čiastočne aj dianie v starobinci. Ako vám ten koncept zišiel na um a ako ste dokázali tak uveriteľne opísať, čo sa v starobinci deje? Niekoho ste tam navštevovali?

Pravidelne a dlhé roky som písal texty do istého časopisu a zrazu mi napadlo napísať list zo starobinca. Keď bol hotový, uvedomil som si, že je to veľmi dobrá téma na dlhší čas, lebo spomienok z minulosti je veľa a toho, čo sa odohráva v prítomnosti v starobinci, zasa tak veľa nie je, ale je to často smutno-zaujímavé. Nenavštevoval som tam však nikoho, len som sa spoliehal na to, že si dokážem predstaviť, čo sa tam asi deje. Potom som dva roky písal Listy Emilovi a dúfal som, že z toho bude knižka.

Pre starých ľudí zväčša nie je predstava domova dôchodcov peknou víziou. Často medzi svojimi potomkami a príbuznými zisťujú, či ich doň nestrčia, keď už nebudú vládať. Vy doma niekedy na túto tému hovoríte?

Nie. Nikomu to nenapadlo. Dokonca ani mne.

Žijeme v dobe, ktorá starobu až znevažuje. Vrásky a šediny sa považujú za škaredé, mnohí zamestnávatelia uprednostňujú mladých, takže zohnať prácu po päťdesiatke je takmer nemožné... Myslíte, že je to dobrá filozofia?

Myslím si, že je to diktát mladosti a ako každý diktát nie je celkom spravodlivý a možno ani správny. No pamätám si aj také časy, keď starí nechceli pustiť k slovu mladých. Spojenie skúsenosti starších a razancie mladších môže prinášať veľmi dobré výsledky, takže by bolo dobré neochudobňovať tento zväzok o jednu zložku. Nehovorím, že všetci mladí, ale mnohí z nich si myslia, že nikdy nezostarnú. Z tohto omylu ich môže vyviesť jedine čas.

Vás si však spoločnosť cení, váš názor ma váhu. Nie je niekedy vedomie toho, že sa od vás očakáva múdra alebo vtipná reakcia, až zväzujúce?

Bolo by to zväzujúce, keby som sa bral vážne. Keby som uveril tomu, že odo mňa niekto toto očakáva, myslím, že by som veľmi rýchlo pôsobil ako hlupák. Ale keď človek na to nemyslí, tomuto nebezpečenstvu sa vyhne. Okrem toho, vyšší vek má aj svoje výhody a jednou z nich je, že človek už bez rozpakov povie, čo si naozaj myslí, lebo vie, že už mu to nemôže uškodiť.

Aké výhody ešte v súvislosti so starobou vnímate?

Toto je asi najväčšia výhoda, lebo s tým, či byť, alebo nebyť úprimný a do akej miery robiť kompromisy, väčšina ľudí zápasí celý život. Možno by sa dalo považovať za výhodu aj nesporné predlžovanie ľudského veku, veď pred sto rokmi boli päťdesiatroční ľudia už starci. Má to však jeden háčik. Veda síce dokáže predĺžiť ľudský vek, ale zatiaľ nedokáže predĺžiť mladosť. Paradoxne, niekedy by ju potrebovali získať i tí, ktorí sú vekom mladí. Inak nevidím nejaké veľké výhody staroby. Je to dosť nepríjemná záležitosť.

Spolu s predlžovaním života akoby sme vytláčali smrť. Indiáni už odmalička zasväcujú deti do predstavy posmrtného života. Možno je len fikciou, vďaka nej sú však nebojácnejší. Kým moderní ľudia nie sú so smrťou vyrovnaní, už ani dobrovoľne neumierajú doma, ale v nemocnici, kde robia všetko možné, aby ich udržali pri živote čo len o hodinu dlhšie. Je to podľa vás správne?

Pravdaže je to chyba. No len čo si človek nevie predstaviť, čo bude po smrti, bodaj by nepodľahol panike. Neviem, prečo smrť tak vytesňujeme, keď kresťanská kultúra, v ktorej žijeme, sa myšlienke posmrtného života vôbec nevyhýba. Treba čítať Bibliu. To je takisto jedna z vlastností staroby, že zistíte, ktoré knihy sú dôležité. A Biblia sa dá čítať stále.

Máte v nej obľúbené nejaké pasáže?

Najmä Starý zákon. Aj preto, že je to veľmi dobrodružné čítanie. Nový zákon je skôr propaganda, ale sú tam myšlienky, ktoré nás ovplyvňujú už dvetisíc rokov. V Biblii je veľa zaujímavého, vypichnúť jednu či dve pasáže je ťažké. Ale ani si neuvedomujeme, že mnohé často používané porekadlá sú väčšinou z Biblie. Napríklad oko za oko, zub za zub.

To je starozákonné porekadlo. Nový zákon už hovorí: Keď ťa niekto udrie po jednom líci, nastav mu aj druhé. Ktorá verzia riešenia konfliktu je podľa vás lepšia?

Neviem, ktorá je lepšia, ale myslím si, že zatiaľ stále víťazí tá starozákonná, bohužiaľ. Teraz som čítal Ježišov životopis od Paula Johnsona a prekvapilo ma, že väčšina myšlienok, s ktorými Ježiš prišiel, je nerealizovaná. Je to stále ešte čosi nedosiahnuteľné.

Prečo?

Neviem. Ľudia sú pravdepodobne trošku iní než Ježišove ideály.

Máme sa s tým zmieriť alebo nevzdávať snahu byť lepšími?

Myslím, že je ušľachtilé, keď sa človek snaží prekonávať zlo, ktoré v ňom je. To je cesta. Netušil som, že náš rozhovor bude na túto tému.

Ani ja nie. Chcela som však hovoriť o starobe a o smrti, aj preto, že ste sa tak dojemne lúčili so švagrom Milanom Čorbom na jeho pohrebe: „Milan, netvrdím, že sa za tebou budem veľmi ponáhľať, ale počkaj ma.“ Mysleli ste to symbolicky, alebo veríte v život po živote?

To už je pre mňa taká intímna téma, že sa mi nezdá vhodné rozoberať ju v médiách. Úvahy o nej si nechám pre seba.