Ako ste prežívali november 1989?

Bola som na tom podobne ako väčšina ľudí na Slovensku - o pražských udalostiach som čosi začula, no podrobnosti som nevedela. Až neskôr to aj mňa muselo zaujať. Môj manžel bol už 19. novembra medzi 11 protestujúcimi u Cipára, ktorí podpísali prvé vyhlásenie a zvolali prvé stretnutie v Umeleckej besede v Bratislave, na ktorom vzniklo občianske hnutie VPN. A keď som ho potom 22. novembra videla na tribúne, ako vyzýva mocných, aby sa vzdali moci, až mi srdce prestalo biť. Môj manžel povedal z tribúny, že vláda, ktorá označí mládež a verejnosť krajiny za protištátne živly, si nezaslúži byť vládou. Vtedy som bola dosť vyľakaná, nevedela som, ako sa to skončí, či neprídu nejaké vojská, veď ani na vyšších poschodiach politiky nevedeli, či zakročia, alebo nie. Jedni boli za tvrdý zákrok, ďalší boli proti tomu. Chvalabohu, dopadlo to dobre.

Na čo si ako na prvé spomeniete z čias socializmu?

Po maturite v roku 1960 som rok bola robotníčka v Tesle Orava. V roku 1961 ma prijali na vysokú školu. Vtedajším štátnym sviatkom som sa mohla vyhýbať, pretože som študovala. Škola rešpektovala, že vtedy nebratislavskí študenti odchádzajú domov. Ani neskôr, pri deťoch, som nemala čas vymýšľať, čo budem, kde budem. Potrebovala som nakŕmiť deti, na Vianoce odstáť rady na mandarínky, na ryby. Pri piatich deťoch neprichádzalo do úvahy cestovanie, veď ani sa veľmi nedalo.

Asi by ste sa však nechceli vrátiť do predrevolučného obdobia?

V žiadnom prípade. Som ročník 1943, pamätám si teda aj 50. roky a viem, čo vtedy zažili niektorí moji príbuzní. Môj ujo z Oravy pomohol, ako vojak pohraničník, pri úteku dvom kňazom. Za to mu vtedy hrozil trest smrti, napokon si odsedel „len“ dvanásť rokov v Jáchymove. Aj otec môjho manžela bol v 50. rokoch zavretý. Keď ho pustili, už sa z toho nespamätal, zakrátko zomrel. Mal iba 56 rokov. Neviem, kto by si na tieto roky mohol spomínať s láskou.

Feldeková na nedávnom krste Dominiky Cibulkovej.
Feldeková na nedávnom krste Dominiky Cibulkovej.
Zdroj: EMIL VAŠKO