Mali ste svoju módnu ikonu?
Moju mamu. Bola krajčírka. Prišla do Čárov na Záhorí z jedného majera, kúpili jej šijací stroj a začala šiť. Ženy vtedy nosili dlhé krojové sukne, lenže mama mala pekné nohy, odstrihla kus zo sukne a odvtedy v Čároch všetky ženy ukazovali nožičky. Hovorilo sa jej prvá Diorka.
Kedy vás začala móda zaujímať?
Naši nemali veľa peňazí, a keď som sa chcela pekne obliekať, musela som si privyrobiť. V pätnástich som prišla do Bratislavy a objavila som, že v predajni prostějovských odevov prijmú predavačky. Videla som tie nádherné kostýmy vo výklade, tak som sa prihlásila. Myslela som si, že budem obliekať krásne dámy, lenže ja som musela spratávať ten neporiadok, čo narobili zákazníčky v kabínkach a na pultoch. Keď už som mala vyskúšané všetky kostýmy a kabáty, išla som o dom ďalej.
Čo nosíte najradšej?
Všetko!
Máte obľúbené farby?
Áno, bielu, čiernu, žltú, červenú. Keď som bola dievčatko, milovala som bledomodrú a momentálne sa mi páči fialová. Aj keď, to je taká vdovská a zároveň noblesná farba.
Čo hovoria na vaše extravagantné outfity kamarátky vo vašom veku?
Zakaždým sa pýtali, odkiaľ to mám. Že či mi to nosí Miro z Paríža. Muž mi vždy hovoril: Odtrhol som si od huby a kúpil som ti toto. Ešte aj podprsenky mi nosil! Pýtala som sa ho, ako vie odhadnúť číslo – či ide za predavačkou a skúša to na nej… (smiech)
Vedel odhadnúť, či vám model sadne?
On to robil tak – videl napríklad kabát, ale bol drahý, tak kúpil látku a museli mu nakresliť taký istý strih. Doniesol to domov a v Bratislave mi to ušili. Bola som preňho Manon Lescout. Robila som mu doma módne prehliadky. Môj muž všetko akceptoval, lebo som bola na piedestále… On ma takú chcel vidieť. Ale jedinú vec, čo neznášal, bola čierna farba. Vravieval, že je to vdovská farba. Raz mi priniesol zo Španielska červené čipkové šaty a jedna herečka mi povedala, že by boli krajšie čierne. Keď som sa o tom doma zmienila, vyhlásil, že sa so mnou rozvedie, keď ich prefarbím na čierno!
Vyhadzujete staré šatstvo?
Nič nevyhadzujem, lebo móda sa opakuje. Stačí sa mi pozrieť, čo sa nosí, otvorím kufre a nájdem tam taký model. Nosím potom aj storočné veci, dám si k tomu nový šál alebo opasok a už som moderná.
Radíte sa s niekým pri obliekaní?
Neradím, nikdy. Dokonca aj v divadle si viem povedať, aký kostým bude pre mňa dobrý. Veď predsa viem, aké prednosti a „zadnosti“ mám! (smiech)
Vraj si do niektorých predstavení nosíte vlastné kostýmy. Je to pravda?
Áno! Napríklad do hry Leni som poskytla vlastný kostým, blúzku aj tašku, ktoré som si kúpila na olympiáde v Mníchove, keď som tam bola s manželom. Dej divadelnej hry sa odohráva v 70. rokoch, keď Leni Riefenstahl, dvorná režisérka Adolfa Hitlera, filmovala olympiádu v Mníchove. Leni natáčala a ja som si tam kupovala kostým.
Rada nakupujete?
Nechodím nakupovať do obchodu s tým, či niečo pekné uvidím. Idem tam s presnou predstavou, čo sa nosí, čo mi chýba, čo mám chuť nosiť.
