Jana Hubinská sa na dlhšie obdobie akosi stratila z televíznej obrazovky aj z divadla. Majiteľka Českého leva a speváčka, za ktorou vždy práca chodila bez toho, aby o ňu prosila, prežila pár ťažkých rokov, keď, ako sama hovorí, pocítila, čo je byť na dne. Zdá sa však, že život jej už ukazuje inú stránku. Prvýkrát v živote možno dokonca rázne neodmieta slovo sobáš.

Prišla na minútu presne a napriek tomu, že len deň predtým absolvovala tisíctristokilometrovú cestu autom z  Dánska, nevyzerala zvädnuto. Po tom, ako si objednala litrový pohár citrónovej vody, poznamenala: „Som neposedná, mám rada, keď sa veci hýbu, a čím viac stihnem, tým som spokojnejšia. V Dánsku som bola pozrieť dcéru. Sarah tam už tretí rok študuje medzinárodný obchod a  manažment.“

Dcéru ste vychovávali sama, určite ste na seba naviazané. Ako vám bolo, keď povedala: Mama, odchádzam?

Prvýkrát odišla už v šestnástich, do Ameriky, kde aj zmaturovala. Každý rodič musí raz vypustiť dieťa z hniezda, ale cítila som a dodnes cítim strašné prázdno. Preplakala som niekoľko nocí, bolo mi smutno, videla som ju doma v každom rohu... Ešteže existuje aspoň Skype. Učím sa žiť bez jej fyzickej dennodennej prítomnosti.

Keď počítam správne, vaša dcéra bola v zahraničí v čase, keď vás druhýkrát prekvapilo onkologické ochorenie. Muselo to byť ťažké.

Túto diagnózu mi povedali v roku 2003. Prvý raz v živote som bola na mamografii a hneď ma šokovali rakovinou prsníka. No a pred dvoma rokmi som si jedného dňa v divadelnej maskérni všimla hrču na krku. Lekári povedali: Okamžite to musí ísť preč. Hrozilo mi, že operácia mi môže poškodiť hlasivky. Bála som sa, lebo to by už naozaj bola konečná, a tak som to hneď riešila. Keď som sa prebrala po narkóze, skúsila som zahundrať, či mám hlas. Bol tam, a tak som spokojne spala ďalej. A čo sa týka Sarah, keď som ochorela prvýkrát, mala len štrnásť rokov. Určite sa o mňa bála, ale hovorila som jej, že všetko bude okej, že neexistuje, aby som tu vedľa nej ešte roky nestrašila (smiech). Ale aj keby sa čosi stalo, budem s ňou v nejakej inej forme. Hoci s krídlami... Keď sa to stalo pred dvoma rokmi, hovorila som si, že už je aspoň dospelá, ale aj tak chcem zažiť vnúča a  ešte veľa iných vecí.

Dáva na vás Sarah odvtedy väčší pozor?

Áno, občas sa ma opýta: A na kontrole si bola? Ale aj ja na ňu dávam pozor, aby chodila na preventívky. Moja babička totiž podľahla rakovine prsníka, takže nejaká predispozícia tam môže byť.

Vo dvojici sa všetko znáša ľahšie, vy ste nemali vedľa seba partnera, ktorý by vás podržal. Hľadali ste oporu aspoň v kolegoch?

Je pravda, že ak vám to raz dýchne na chrbát, človek môže byť akýkoľvek frajer, emócie s ním zamávajú. Ja som nebola schopná o tom hovoriť, aj keď sa mi v hlave rojilo milión otázok. Prečo práve ja ? Ale som tvrdohlavec a na piaty deň po operácii prsníka som hrala v predstavení Donaha a kolegovia o ničom ani nevedeli. Aj keď som chodila na  rádioterapie, bolo mi hrozne, ale zdalo sa mi zbytočné oznamovať to. Myslela som si, že keď to nebudem riešiť s okolím, zvládnem všetko ľahšie. Divadlo je totiž zázračný priestor. Jednoducho lieči. V tom čase som nakrúcala aj seriál Rodinné tajomstvá a sedela v porote druhej série SuperStar. Keby som vtedy nemala prácu a len tak sa plantala po byte, pozorovala sa, aká som iná a pribratá a čo všetko ma bolí, nezvládla by som to. Pri druhej chorobe som už pracovala málo a aj to len v Česku. Cítila som väčšie prázdno... Odrazu prišlo poznanie, že úspešné obdobie, keď chodí práca za mnou, nemusí trvať večne.

Nechceli ste herectvo zavesiť na klinec?

Čo by som robila? Herectvo je diagnóza, droga na celý život. Našťastie som si v dobrých časoch vytvorila finančné zadné dvierka. Lenže rezervy už kruto dochádzajú. Verím však, že ak sa človek priblíži k dnu, zmení sa to. Rysuje sa mi možno, nechcem to zakríknuť, zaujímavá práca v  televízii. Hneď sa mi ľahšie dýcha a mám pocit, že som ešte nezomrela a  môžem zasa rozdávať.

Zdá sa, že naozaj vás čakajú dobré časy. Nedalo sa nepostrehnúť, keď ste rozprávali o ceste autom do Dánska, že ste používali množné číslo. Striedali ste sa za volantom s priateľom?

Áno... Ešte to nie je ani rok, nie je z branže a zoznámili nás naši kamaráti, keď sme išli na výlet. Dlho sme sa obchádzali, asi sme sa podvedome báli, a tak sme sa tvárili, že sa nič nedeje. Niekedy sa bojím uštipnúť, aby som sa nezobudila. Celý život som mala pocit, že všetko zvládnem sama, a keď mám skvelú dcéru a prácu, nemôžem mať ešte aj skvelého chlapa. Mám za sebou pár vzťahov aj s krásnymi chvíľami, ale väčšinou to bolo o tom, že som ťahala ja. Dávala som viac ako druhá strana. A to veľmi unaví...

Teraz je to inak?

Neviem, som poverčivá. Nehovorím nikomu, keď mi je zle, a keď mi je dobre, nechcem sa o to deliť, lebo pri všetkých životných situáciách, ktoré mám za sebou, viem, že zajtra môže byť všetko inak. V tomto momente to vyzerá tak, že si ma našiel človek, na ktorého som čakala asi celý život. Prvýkrát mám pocit ochrany, nemusím mať na sebe železnú košeľu, je tu niekto, s kým sa môžem porozprávať, s kým sa stále smejem. Je rýchlejší než ja, čo je neuveriteľné, v myslení, kreativite, v hraní, vo výdrži. Naváľame si aktivít, až si myslím, že to nezvládne ani pár volov, ale ono to ide. Niekedy mám pocit, že pri ňom nestíham, a to ma provokuje.

Aké to je, keď skutočná láska príde, ospravedlňujem sa, až pred päťdesiatkou?

Mária Kráľovičová hovorieva, že herečka má vždy dvadsaťdeväť a priznať môže až osemdesiatku (smiech). No a ja som na svoj vek aj dosť oplašená, takže sa občas cítim na štrnásť. Je vo mne veľa z dieťaťa, a keď to odíde, asi zomriem. Ale teraz vážne... Vždy som bola náročná na seba aj na okolie. To, že som nenatrafila na toho správneho partnera, som nebrala z tej ženskej stránky príliš precitlivene. Vedela som byť samostatná. No a priznám sa, že po operácii prsníka som odmietala aj pomyslenie na vzťah, mala som pocit, že ma už nikto nikdy nebude môcť mať rád... Dnes vidím veľa vecí inak. Takže to, že ma láska stretla teraz, asi má svoj význam. Na všetko dobré si treba počkať!