Kolegovia z vás však musia mať radosť, keďže ste známy tým, že im nakupujete sladkosti.
„Vidím, že informácie sa šíria rýchlo... (smiech) Áno, aj v RTVS som začal vo vykrmovaní kolegov sladkosťami, pretože som mal taký zvyk. Ani neviem, kde sa to vzalo. V Markíze som stále nosil do réžie či redakcie sladkosti a vždy si zo mňa robili zábavu, či to nie je po záruke... (smiech) Hovoril som si, prečo by som s tým mal skončiť iba preto, že som zmenil vstupnú kartičku do práce? A tak zvyšujem hladinu cukru aj v RTVS... (úsmev) Je to možno šialené, ale mňa veľmi teší hlavne to, keď to poteší mojich kolegov."
Už čoskoro začnete moderovať reláciu Občan za dverami. Objavili sa však uštipačné poznámky, že ste to zobrali iba ako cenu útechy a vaše predstavy v RTVS boli celkom iné...
„Po ľudskej, ale aj profesionálnej stránke mi je ľúto, ak sa niečo prezentuje zámerne inak, ako bolo v skutočnosti. Len preto, aby z toho bol bombastický titulok... Moja budúcnosť v RTVS bola od začiatku otvorená. Možností bolo viacero. Budeme vytvárať novú reláciu, zaradím sa do rozbehnutej relácie, bude to spravodajstvo, bude to publicistika? Na stole bolo všetko. V RTVS preferovali, aby som sa stal tvárou občianskej publicistiky, ale dávali mi priestor na to, aby som sa aj ja mohol rozhodnúť. Ja som si to naozaj musel zvážiť, pretože občianska publicistika nie je prechádzka ružovou záhradou. To nie je moderovanie typu, že prídete, odmoderujete a odídete. Vedel som, čo to obsahuje. Zažil som si to 14 rokov v Lampárni. Je to typ relácie, ktorú ani redaktori nemôžu robiť len tak. To sa nedá robiť, ako sa vraví, za čiarku. Občianska publicistika je o pomáhaní ľuďom a je to poslanie. Starosti a trápenia ľudí si nosíte domov a neustále ich riešite v hlave. Žijete osudy tých ľudí, trápite sa nimi, ste na veľmi intenzívnej emočnej hojdačke. Ani ja sa nedokážem odosobniť. Neuveriteľne frustrujúce a zničujúce je aj to, ak neviete pomôcť hneď a každému. To je pre mňa moment, ktorý neviem prekonať a je mi to ľúto. A práve preto som to všetko zodpovedne zvažoval, pretože do toho rozhodne musíte ísť srdcom a dušou, celým človekom...
Prečo musíte na nástup do Občana za dverami tak dlho čakať?
„Pri prestupe do konkurencie, a netýka sa to iba médií, platia isté pravidlá. Vzťahovali sa aj na mňa. Nemohol som sa jeden deň rozlúčiť v Reflexe na Markíze a hneď na druhý deň sa prihovárať z obrazoviek RTVS. Ako každý zamestnanec, aj ja som mal výpovednú lehotu a v rámci takzvanej konkurenčnej doložky niekoľkomesačné obmedzenie objaviť sa ako moderátor v inej televízií. Každá televízia si chráni svoje tváre. Je to bežné. V biznise nie je nezvyklé, že pre konkurenciu nemôžete pracovať aj rok. Uzavrel som s Markízou dohodu a ja si ctím dohody a pravidlá. A ak chcem pôsobiť v občianskej publicistike, o to viac sa to odo mňa očakáva. A tak sme aspoň mali priestor, aby sme zvažovali, čo bude pre mňa a RTVS to najlepšie..."
Ako vás prijali kolegovia z relácie Občan za dverami?
„To bol tiež jeden z dôležitých momentov môjho rozhodovania. Uvedomoval som si napríklad to, že moderovanie relácie je postavené na tom, že sa na ňom každý týždeň podieľa iný redaktor. Čiže pre mňa bola aj toto citlivá otázka, pretože vstupujete do niečoho, čo už je rozbehnuté a ja som do toho kolektívu nechcel vstúpiť ako votrelec. Pre mňa bolo rozhodujúce, ako sa k tomu moji budúci kolegovia postavia. Ďakujem im za ich postoj a za dôveru. Reláciu však čakajú aj ďalšie zmeny a tie sa nedajú zrealizovať zo dňa na deň – zmena vizuálu relácie, obsahové zmeny a plánujeme aj tri reportáže v rámci jednej časti relácie, aby sme pomohli viac ľuďom. Za 20 rokov sa totiž v našej krajine málo zmenilo k lepšiemu! Ľudia majú možno aj viac problémov a starostí. Ide im o život, o zdravie, o strechu nad hlavou, o holú existenciu.“
