FOTO Jorge González OTVORENE: Čo si myslím o Slovákoch a prečo známi muži TAJA svoju ORIENTÁCIU

FOTO Jorge González: OTVORENE o súkromí a... BOLESTIVÝ ZÁŽITOK z detstva! TOTO ním zamávalo

Porotca Jorge González: Čo si myslím o Slovákoch a prečo známi muži stáleTAJA svoju ORIENTÁCIU

Absolventka Kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave pracuje v P1D od roku 2013 a vo svete šoubiznisu a zákulisných pikošiek je ako doma.


Diana Drobuliaková

Tamara Holičová

Jorge, vy ste sa narodili na Kube. Študovať ste sa však rozhodli na Slovensku. Prečo práve Bratislava? To bolo tak. Mal som tetu Juanu a&nbsp;bola učiteľkou. A&nbsp;ona veľa čítala. Poznala Prahu a&nbsp;aj Bratislavu, jednoducho veľa miest. A&nbsp;tiež veľa čítala Kafku. Vtedy som mal len 6 – 7 rokov a&nbsp;ona mi čítala rôzne romány a&nbsp;aj tie od Kafku. A&nbsp;to až do takej miery, že som si myslel, že Kafka je môj ujo (smiech). Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé a&nbsp;začal som sa interesovať, kde to Československo vlastne je. V&nbsp;80. rokoch sme ako Kubánci mohli prísť študovať na Slovensko. Hneď som povedal, samozrejme, idem! Chcem ísť na Slovensko! Mal som možnosť študovať na prírodovedeckej fakulte nukleárnu ekológiu. Povedal som si, prečo nie, len neviem, čo to je (smiech). To som nevedel, nikto nevedel. Následne som si prečítal, že špecializovať sa budem na matematiku, fyziku, chémiu a&nbsp;biológiu, v&nbsp;čom som bol dobrý, išiel som. Do Bratislavy som prišiel v&nbsp;roku 1985. Zaujímavé bolo, ako sa vtedy Slováci sťažovali na ťažké podmienky, že tu nič nemajú. A&nbsp;ja som bol všetkým očarený! Všetkým som hovoril, choďte na Kubu a&nbsp;uvidíte, čo znamená, že človek nič nemá.

Vietor vás však potom odvial úplne iným smerom. Prečo ste sa tomu nechceli po štúdiu venovať? Nechcel som sa tomu venovať ďalej. Štúdium som dokončil 5. novembra 1991 a&nbsp;vtedy už nastali zmeny po revolúcii a&nbsp;keďže môj odbor bol veľmi strategický, nemal som šancu v&nbsp;ňom naďalej pracovať ako cudzinec a&nbsp;Kubánec. Tá téma ma však stále interesovala. Aj teraz som v&nbsp;kontakte s&nbsp;mojimi kamarátmi, ktorí so mnou študovali. V skupine som bol jediný, ktorý aj skončil, ostatní sa museli vrátiť späť na Kubu.

Následne ste odišli žiť do Nemecka. Prečo práve táto krajina? Nemecko ako rozhodnutie padlo potom, keď som súbežne na Slovensku a&nbsp;v&nbsp;Česku začal budovať svoj život. Mal som aj módnu firmu v&nbsp;Prahe, ale produkciu sme robili nielen na Slovensku, ale aj v&nbsp;Česku. Našu kolekciu sme vyrábali pre Makytu Púchov, v závode v&nbsp;Prešove, Banskej Bystrici a&nbsp;mal som aj klienta z&nbsp;Nemecka. A&nbsp;on mi povedal, že tam potrebuje niekoho, ako som ja. Hneď som mu povedal, že to neviem, ale že možno skúsim. Musel som sa naučiť po nemecky, a&nbsp;to sa mi príliš nepáčilo (smiech). Dva roky som cestoval medzi Slovenskom a&nbsp;Nemeckom. Potom som si však Nemecko zamiloval a&nbsp;zostal som tam.

Vaša kariéra sa naštartovala vďaka Germany's&nbsp;Next Topmodel. Ako ste sa do tejto šou dostali? To bolo zaujímavé. V Nemecku som si otvoril moju firmu. Robil som veľa vecí, dokonca som aj produkoval muzikál. V&nbsp;roku 2009 mi môj nemecký kamarát, čo žije v&nbsp;New Yorku zavolal: Jorge, je možnosť robiť produkciu pre Germany's&nbsp;Next Topmodel pre Heidi Klum. Vôbec som nevedel, čo to je. Televízor som vôbec nepozeral, bol som skôr za kamerou. Štáb zo šou potreboval catwalk trénera. Hneď som mu povedal, že moja firma to ponúka, on na to, že nech mu hneď pošlem životopis aj s&nbsp;fotkami. Za 10 minút mu už volali, že kto to je, že musí prísť do Mníchova na kasting! V utorok som prišiel na kasting a&nbsp;v&nbsp;stredu poobede mi už volali, že naše video posielajú Heidi do Los Angeles. Jej sa to tak zapáčilo, že vo štvrtok som už letel za ňou a&nbsp;v&nbsp;piatok chceli, aby som pracoval. Hneď ako som prišiel, chceli, aby som niečo vymyslel, a&nbsp;to sa mi páčilo. Bolo to celé náhoda a&nbsp;okamžite som tam začal pracovať. Vôbec som nečakal, že práve tam začne moja kariéra. Celé som to robil ako zábavu, ale aj ako risk. Oplatilo sa, lebo dnes sedím s&nbsp;vami tu v&nbsp;Bratislave.

No a&nbsp;následne ste sa dostali až do nemeckej verzie šou Let´s&nbsp;Dance. Ísť do nemeckej Let´s&nbsp;Dance bolo čisto moje rozhodnutie. Tri roky som bol v&nbsp;šou s&nbsp;Heidi, ale stále potrebujem robiť niečo iné, nové, nejakú zmenu. Robiť catwalk trénera ma bavilo, ale potreboval som už niečo iné. Pozeral som si, čo sa nové deje v&nbsp;Nemecku a&nbsp;videl som Let´s&nbsp;Dance. Povedal som si, super, milujem tanec, rád tancujem a&nbsp;tancovať aj viem. Bum, to je ono! Oni si najskôr mysleli, že chcem ísť súťažiť. Povedal som, že nie, chcem byť porotca! Bol som na kastingu, zobrali ma a&nbsp;som tam už 10 rokov. Pamätám si, že vtedy som mal dohodu s&nbsp;Heidi a&nbsp;aj s&nbsp;RTL. No musel som sa rozhodnúť. Buď jedno, alebo druhé. Hneď som volal Heidi a&nbsp;povedal som jej to. Heidi je však veľká profesionálka, povedala mi, že to chápe, že to je biznis. Zober to, je to šanca, ukáž im, že to vieš robiť.

Vy ste charakteristický aj pre svoje divoké a&nbsp;extravagantné outfity a&nbsp;účesy. Nebáli ste sa, ako vás prijmú slovenskí diváci? Nie je tajomstvom, že Slovensko je dosť prudérny národ. Ja som extravagantný? (smiech). Život je sivý, chce to farbu! Ľudia by mali mať viac odvahy, mali by sa viac smiať a&nbsp;dávať viac komplimentov. Boli by sme viac šťastní. Vy hovoríte, že ste konzervatívni, ale ja som videl, ako chodia Slováci von nahodení a&nbsp;veľa žien sa pohybuje ako chikas! Ako latino tanečnice. Nepoznám slovenské ženy, ktoré chodia povonku neupravené alebo nenamaľované. Jasné, staršia generácia, to je už o&nbsp;inom. Ale u&nbsp;vás sú krásne aj staršie ženy. Veľa ľudí na nejaké veci povie, že to je už príliš. Život je však krátky a&nbsp;neviem, prečo sa ľudia tak všetkého boja. A&nbsp;možno mnohých prekvapím, ale v&nbsp;tých dôležitých veciach som veľmi konzervatívny. Rešpektujem svoju rodinu, ľudí, kamarátov. Chcem dávať a&nbsp;prijímať lásku a&nbsp;dôležitý je rešpekt. Riešiť, prečo je niekto blond, prečo má niekto červené vlasy, to je jedno! Pre mňa je dôležité, čo majú ľudia v&nbsp;hlave, vo svojom vnútri, čo vedia, aký majú úsmev, ako na mňa pozerajú. To, čo dávajú oni mne, chcem dávať aj ja im. Či sa obliekaš do modrej, červenej, to je len a&nbsp;len tvoja vec. Niektorí majú radi more, iní zasa hory. Niektorí pijú borovičku, iní si radšej dajú mojito! Je to každého osobná vec.

Takže si nemyslíte, že Slováci sú až priveľmi konzervatívni? Podľa mňa Slováci nie sú prudérni, sú len skromní. Ľudia sa menia pomaly, no keď si dajú dve borovičky, sú ako Kubánci! Všetko to podľa mňa súvisí s&nbsp;tým, že to je pozostatok z&nbsp;toho, keď tu bolo ešte Československo. Pamätám si, že keď som sem prišiel prvý raz, nechápal som. Prišiel som do jednej krajiny, ktorá mala ale dva jazyky, dve mentality. Keď som prišiel do Prahy a&nbsp;povedal som mojim kamarátom „hele", tak mi povedali, ty si Slovák, hovor po slovensky! Vtedy som pochopil, že to je vlastne iná krajina. Tá pyšnosť, ktorú majú Slováci, je vnútri. Treba zabudnúť na staré veci a&nbsp;povedať si, že som Slovák a&nbsp;som na to hrdý. Nová generácia je tu! Radi cestujú, chodia všade po svete. Mentalita musí byť viac silnejšia. Treba si uvedomiť, že sme zo Slovenska a&nbsp;to je krásne. Nová generácia všetko vníma už inak. Ľudia mi aj v&nbsp;podnikoch povedia, ako cool vyzerám, aké mám pekné veci.

Je to v&nbsp;Nemecku iné? Na extravagantnosť si nezvyklo ani Nemecko. Ľudia sú ľudia. Moja slovenská mama je tiež staršia generácia, ale je to inteligentná žena. Prišiel som k nej s&nbsp;megakučeravými vlasmi, vtedy ich na Slovensku veľa ľudí nemalo, tiež na mňa „kukala", ale keď sme sa rozprávali, otvoril som jej moje srdce a&nbsp;začala ma vnímať takého, aký som. Nezáleží, ako človek vyzerá, ale čo má vnútri. Nebolo by pekné, ak idem von a&nbsp;škaredo rozprávam o&nbsp;iných, bolo by to rasistické. Od každého sa dá niečo naučiť. Ľudia by mali byť viac tolerantní. Staršia generácia potrebuje rešpekt od mladšej, ale aj oni musia ich rešpektovať. Žijeme v&nbsp;jednej spoločnosti. Šťastní budeme len vtedy, keď sa budeme rešpektovať.

Za svoju orientáciu sa vôbec nehanbíte. Čo by ste odkázali všetkým, ktorí ešte stále diskriminujú ľudí s&nbsp;opačnou orientáciou? Ľudia by si mali uvedomiť, že na svete je iba jedna rasa – ľudia! Nejde o&nbsp;to, či je niekto žltý, čierny, biely, lesbička, gay-, bi-, hetero-, trans-. Všetci sme najmä ľudia! Veľa ľudí ešte aj dnes klasifikuje ostatných podľa orientácie. To je tak, akoby som niekoho klasifikoval preto, že je blondínka. Tá nebude mať nič v&nbsp;hlave, bude len pekná! Treba sa na ľudí pozerať inak. Ako sa na nás ten človek pozerá, či sa usmieva... Brať ho ako človeka. O&nbsp;sexuálnu orientáciu nejde. Každý má právo žiť tak, ako chce. Spoločnosť by sa mala tolerovať a&nbsp;rešpektovať.

Prečo si myslíte, že mnoho známych mužov, nielen na Slovensku, ale aj vo svete, sa stále bojí priznať, že sú homosexuáli? Tých, čo sa boja priznať, chápem. Keď to vidím v&nbsp;Nemecku, že malé deti, 12 – 13-ročné, pre to páchajú samovraždy, lebo nevedia, čo sa s&nbsp;nimi deje a&nbsp;ako to povedať rodičom. Vyrastal som v&nbsp;socialistickej krajine na Kube. V&nbsp;80. rokoch bola homosexualita na Kube zakázaná. Bál som sa priznať najmä kvôli mojim rodičom. Lebo keby som povedal, že som gej, moji rodičia by v&nbsp;tom čase mali obrovské problémy. Vtedy som mal 5 rokov a&nbsp;musel som bojovať s&nbsp;tým, vnútri ste vlastne dvaja. Na jednej strane si dieťa a&nbsp;na druhej strane sa bojíš byť niekým iným, kým by si chcel byť. Tá kontradikcia bola hrozná, najmä pre ľudí, ktorí to nechápu. Každý na svete pozná niekoho, kto má inú orientáciu, no neexistuje matka, ktorá by aj tak neľúbila svojho syna alebo dcéru. A&nbsp;tí, ktorí to nechápu, sú pre mňa ignoranti. Malo by to však skončiť. Veľa ľudí pre to potom pácha aj samovraždy. Dodnes si pamätám na jeden zážitok. Keď som bol malý, bol som s&nbsp;otcom a&nbsp;jeho kamarátmi na výlete na Kube. A&nbsp;prišiel za nimi jeden muž, ktorý bol gej. Otcov známy vtedy na jeho adresu povedal, že pozrite na toho buzeranta! A&nbsp;že on by mal doma radšej kriminálnika ako homosexuála. Ja som sa len pozeral. Bol to pre mňa silný pocit. Vtedy som pochopil, že musím niečo robiť, lebo to nie je normálne. Veď to nie je choroba! Treba si každé ráno povedať, si taký dobrý, aký si. Žijem si pre seba a&nbsp;komu sa to nepáči, nech sa pozerá inam. Ja nebudem smutný, ja chcem žiť rovnako ako zvyšok. Som homosexuál a&nbsp;neočakávam, že ty si ako ja. Ja len očakávam, že ma budeš rešpektovať. Či budeme, alebo nebudeme kamaráti, to je tvoja vec. Ja však očakávam rešpekt. O&nbsp;tom to celé je. Je veľká chyba, že sa o&nbsp;tom nehovorí.

Poďme k&nbsp;vašim divokým účesom. Koľko trvá, kým vám na hlave vytvoria taký úlet, aký nosíte na Let´s&nbsp;Dance? Napríklad účes, ktorý vyzeral akoby som mal na hlave natáčky, bol relatívne rýchly. Mám vlastnú stylistku Irinu. Spoločne vymýšľame rôzne veci. Ja to vymyslím a&nbsp;ona je ten architekt. A&nbsp;ten farebný účes vznikol preto, lebo som mal problém (smiech). Ešte v&nbsp;piatok som nosil parochňu, pretože sa mi na čele spravila alergia a&nbsp;vyhádzal som sa. Bolo to hrozné, lebo sme plánovali jeden megaúčes a&nbsp;tak sme museli zvoliť taký, v&nbsp;ktorom bude ofina (smiech) a&nbsp;zakryje to. Niekedy však sedím u&nbsp;Iriny aj 7 – 8 hodín v&nbsp;maskérni a&nbsp;ona to pripravuje 4 – 5 dní dopredu. Ja mám niekedy veľmi náročný styling.

Keď prišla ponuka robiť porotcu do slovenskej verzie Let´s&nbsp;Dance, zobrali ste to okamžite? Keď ma volali do šou, hneď som povedal, že áno, lebo milujem Slovensko. Som tu šťastný, mám tu rodinu a&nbsp;aj kamarátov. Poznám veľmi dobre mentalitu ľudí. Vnútorne som mal pocit, že to všetko bude dobré. Pravidelne chodím do Bratislavy a&nbsp;postupne som začal vnímať zmeny ľudí. Povedal som si, že spoločnosť je už pripravená. S&nbsp;režisérom a&nbsp;producentom sme hovorili, že začneme pomaly, aby sme ľudí hneď nešokovali (smiech). Vnútri som cítil, že to bude fajn. Aj muži na mňa reagovali, že som cool. Som rád a&nbsp;šťastný, že ma spoločnosť prijala. Viac pozitívnych komentárov sa objavuje pod článkami. Chcel som, aby ľudia videli aj trocha inú farbu a&nbsp;charakter. Let´s&nbsp;Dance je zábava. Svet je veľký, má veľa farieb. Keby som nebol otvorený a&nbsp;všetkého sa bál, bol by som ešte stále na Kube. Jedol by som to isté, no ja som sa svetu otvoril. Keď som sem pred rokmi prišiel, tiež to bol pre mňa šok. Milujem módu a&nbsp;metamorfózy. Som gejša ako umelec. Aj počas Let´s&nbsp;Dance za mnou prišli deti, že chcú autogram a&nbsp;mne to stačí. Keď vidím tie radostné deti, poviem si, niečo robím dobre.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/gal/soubiznis/domaci-soubiznis/foto-jorge-gonzalez-otvorene-co-myslim-slovakoch-preco-znami-muzi-taja-svoju-orientaciu/2">AKO VYZERALA JEHO SKUTOČNÁ MAMA, SI POZRITE V GALÉRII</a>

Porotca Jorge González: Čo si myslím o Slovákoch a prečo známi muži stále TAJA svoju ORIENTÁCIU

Diana Drobuliaková

Autor článku

Diana Drobuliaková