Stihli ste začiatkom nakrúcania nového seriálu Chlapi neplačú dovolenku? Stihla som. Na začiatku júla sme boli 10 dní v Egypte, vtedy tam ešte všetko bolo v pohode. Bolo výborne, pofukoval príjemný vetrík, veľa sme šnorchlovali. Prípravy na seriál sa začali trošku skôr, potom sme si dopriali voľno a teraz už naplno zarezávame.

Na Slovensku sa vo veľkom začali točiť telenovely. Nie je to však produkt, ktorý by diváka a možno aj herca nejako obohatil. Ako vnímate tento trend z pohľadu diváka a herečky, ktorá v tom účinkuje? Ťažko na to odpovedať. Zrejme podľa prieskumov, tvorcov seriálov a vedenia televízií majú práve tieto typy seriálov veľkú sledovanosť. Priznám sa, že tomu veľmi nerozumiem a hlavne to nesledujem. Nerada sa pozerám sama na seba. Čo sa týka hereckej práce, je to pre mňa jednoduchšia práca ako na nejakom psychologickom seriáli alebo na filme. V týchto telenovelách sme všetci viac-menej čiernobieli. Dobrý, zlý, pekná, škaredá, šťastná, nešťastná a, samozrejme, musí byť chudobná a bohatá. Je pravda, že pre nás hercov je to hlavne zdroj obživy a sme v povedomí širokej verejnosti. Do divadla totiž chodí veľmi málo ľudí, teda s výnimkou väčších miest. Takže inak sa nemáme ako dostať do povedomia ľudí.

V seriáloch hrávate výrazné úlohy, ale nikdy to nie sú hlavné roly. Chceli by ste si zahrať hlavnú úlohu v takomto seriáli? Bolo by neúprimné, keby som povedala, že nie. Každý z nás, nielen herec, ale v akomkoľvek povolaní, sa chce dostať na top pozíciu. Pre herca je to hlavná postava. Ale netrhá mi to srdiečko, pretože tak, ako ste povedali, vždy som dostala výraznú postavu, ktorá zamiešala dej a aj som si zahrala isté charaktery. V týchto seriáloch je ťažké aj to, že hráte stále len zlú, dobrú alebo smutnú… a potom už máte pocit, že nemáte čo hrať, že sa stále opakujete.

Pracujete aj v tanečnej škole vášho priateľa Mateja Chrena, čiže ste spolu v prácu aj doma. Neobávate sa ponorkovej choroby? Alebo sa už aj prejavila? V tanečnej škole priamo nepracujem, len pomáham Matejovi a Katke pri jej propagácii a marketingu. S Matejom sa vidíme ráno, občas cez deň a potom až večer doma, takže žiadna ponorka nehrozí.

V on-line rozhovore na pluska.sk ste dostali otázku, kedy bude svadba a odpovedali ste: čoskoro. Takže? (smiech) Trošku som žartovala. Tiež sa ma tam jedna on-line dáma pýtala, či nechcem ísť kvôli Matejovi na úpravu postavy? Tak som napísala, že pri hmotnosti 50 kíl a výške 175 cm by som asi potrebovala liposukciu, ale neviem, či mi ju lekári dovolia. Pri otázke na svadbu som tiež odpovedala žartom. Často sa nás na to pýtajú, a nielen nás, ale neviem na to odpovedať. Priznám sa, že to vôbec neriešime.

Už ste boli raz vydatá. Nemáte voči tomu predsudky? Nie, išla by som do toho znova, pokojne. Som otvorená všetkému a keby som bola presvedčená o tom, že to chceme obidvaja, sme na to pripravení a chcem vyhodiť veľa peňazí na svadbu, tak hej.

Matej má 32 rokov a nemá ešte vlastné dieťa. Plánujete si spolu založiť rodinu? Aj na toto sa nás stále pýtajú. Uvidíme… Zatiaľ mám ešte chvíľočku čas, ale už potom by to bolo neskoro riešiť. Stále hovoríme, že „stačí“ nám Radka. Aj toto ešte nechávam otvorené. Čas ukáže, aj keď ho už nemám veľa.

Nejde ani tak o tehotenstvo v súvislosti s vekom. Skôr o to, že vaša Radka je už relatívne veľká a už môžete mať čas len pre seba. Cestovať, vzdelávať sa, chodiť na dámske jazdy, s Matejom na dovolenky, jednoducho si užívať. Pri bábätku to, samozrejme, nie je možné. Chcela som sa skôr spýtať, či sa vám z tohto pohľadu chce do toho ísť? Áno, vystihli ste to. Nie je problém mať dieťa v štyridsiatke, kedysi boli ženy v tomto veku už zrobené, ale dnes sú na tom fyzicky často lepšie než dvadsaťročné baby. Ale ide presne o to, že neviem, či chcem ísť znovu do toho, že nebudem spať, budem pol roka zohnutá, kým sa dieťa naučí chodiť, môj život sa bude točiť okolo plienok… Asi toto ženy, ktoré už majú väčšie deti, riešia. Ž i v o t je zrazu úplne iný. To je di lema.

Elena Podzámska: Na ďalšie dieťa je pohodlná