V novej budove Slovenského národného divadla je miestnosť s fotografiami ľudí, ktorí tu už nie sú, ale čosi znamenali. Dušan Tarageľ si dal s nami schôdzku práve tu. „Odkedy ma trápi zdravie a hlavne srdce, kaviarne už nie sú pre mňa dobrým miestom,“ vysvetľuje s úsmevom. Vidno, že naňho tváre kolegov a režisérov pôsobia ako magnet: „S každým ma spája nejaká spomienka. Napríklad tuto, Anton Mrvečka. Keďže sa blíži koniec roka, spomenul som si, ako som za neho zaskakoval na Silvestra.“

Potrápili ste sa s nečakanou úlohou? Tónovi vtedy praskla cievka v hlave a skončil v nemocnici. Lenže predstavenie Gavalieri, v ktorom sme obaja hrali, bolo vypredané. Bolo nám ľúto poslať ľudí domov. Režisérovi Petrovi Mikulíkovi napadlo, že by som mohol hrať aj jeho rolu. Technicky sa to dalo zvládnuť, lebo ja som hral v nepárnych obrazoch, on v párnych, na javisku sme sa teda nikdy nestretli. Vyriešili sme rýchlu zmenu kostýmu sluhu na piráta a šli sme do toho. Mal som takú trému, že by ste do mňa zastrúhaný vlas neboli dostali. Veľkou odmenou mi bolo, keď mi suseda na druhý deň povedala, že sa na mne nasmiala, ale netuší, kto bol ten pirát. Nespoznala ma ani podľa hlasu, predstavte si. Na túto hru som hrdý aj preto, že som za ňu dostal Cenu Janka Borodáča, ktorú mali šancu získať absolventi školy len do piatich rokov od jej ukončenia. Ja som ju získal po troch. Ten istý Mrvečka mi zavaril aj na iného Silvestra. O desiatej mi zavolal režisér Peter Mikulík, že opäť ochorel a do večera sa mám naučiť jeho rolu v krásnej Saroyanovej hre Čas tvojho žitia. S manželkou sme sa mali ísť korčuľovať k Haverlovcom na chatu na Záhorí, ale divadlo dostalo prednosť.

Oslavovali herci za vašich mladých čias koniec roka v divadle? Áno, spontánne prišli aj tí, čo nehrali práve v predstavení, do jedenástej sme sa bavili, potom sme si zavolali taxík a každý šiel domov k rodine. Viem, že sme oberali blízkych o spoločné chvíle, o víkendy, sviatky, ale aj herci boli jedna veľká rodina. Na rozdiel od súčasnosti sme hrávali dokonca aj na Nový rok. Silvestre v divadle sme sa snažili urobiť výnimočnými aj pre divákov. Na konci predstavenia sme na javisku otvorili fľaše sektu a osobne poháre poroznášali do hľadiska. Malo to svoje čaro. Na jednom Silvestri nás zasa prekvapili technici, keď v záverečnej scéne spustili girlandy a na každej bola uviazaná fľaška sektu. My sme na revanš zatlieskali zvukárom, kulisárom, osvetľovačom... Boli vždy skvelí. Viete, dlho som žil s jednoduchými ľuďmi. Niekedy prekvapí, koľko hĺbky a múdrych myšlienok nosia v sebe.

Narážate na to, že ste sa narodili na dedine? Som hrdý na to, že som z Pribyliny. Časť detstva som dokonca strávil aj na plemenárskej stanici pri Spišskej Novej Vsi medzi býkmi, ovcami a kravami. Keby ma neboli prijali na herectvo do Bratislavy, určite by som bol veterinárom. Lacovi Chudíkovi, ktorý bol mojím prvým profesorom na škole, som povedal, že aj tak ma prijal len preto, aby mal v ročníku niekoho, kto vie podojiť kravu a narúbať drevo. Medzi spolužiakmi Kukurom, Durdíkom, Hrycom, Kocúrikovou či Laurincom som bol ja jediný „sedlák“. Mimochodom, keď som sa mal narodiť, otec musel zavolať babicu. V Pribyline, ako sa u nás hovorí, „nakydalo“ v januári snehu až po okná. Kone by sa cezeň neprebrodili. Tak som sa narodil doma za pecou.

Neťahá vás to občas späť pod Kriváň? Na Kriváň som vyliezol deväťkrát, desiaty si už netrúfam. Pri Pribyline mám chatu, dlhé roky bola bez elektriny a vody, ale bola to vždy romantika, v zime aj v lete. Aj moje dcéry Barborka (37) a Veronika (36), ktoré tam kedysi trávili s partiou z vysokej školy Silvestra, tvrdia, že nič krajšie nezažili.

So zimou sa vám spája zrejme jeden z najkrajších momentov v živote. Svadba... S mojou Vierkou sme sa zosobášili po osem a pol roku chodenia. Keď sme sa do seba zaľúbili, boli sme obaja na martinskom gymnáziu. Mal som sedemnásť, ona o rok menej. Na tú dobu to bol celkom rozruch, a to sme spolu naozaj len chodili do kina, držali sa za ruky alebo si dali pusu. Kupoval som jej ľadové cukríky za dve koruny... Potom som išiel študovať na VŠMU do Bratislavy a ona do Martina na medicínu. Po troch semestroch však odišla. Nezvládala prácu s ľudskými preparátmi. Nakoniec pracovala vo vydavateľstve Veda a SAV ako technická a jazyková redaktorka. Našu svadbu som vybavoval už ako člen Národného divadla. Bol som veľmi vyťažený, a tak som ledva našiel voľný termín.

Vyšlo vám aspoň počasie a mali ste rozprávkovo bielu svadbu? Ako sa to vezme. V Martine „kydal“ dvadsiateho štvrtého novembra mokrý, ťažký sneh. Hostinu sme mali na chate neďaleko mesta. Kým sme sa tam prebrodili, mali sme všetci zašpinené topánky od blata. Ale bolo to veľmi milé. S Vierkou sme spolu prežili tridsaťtri rokov, až kým mi v roku 2006 v päťdesiatich siedmich rokoch navždy neodišla. Bola chorá a nakoniec ju zradilo srdce, pretože sa trápila pre smrť svojej sestry. Veľmi mi chýba. Za tých štyridsaťjeden a pol roka, čo sme sa poznali, sme si nezovšedneli.

S vyťaženým hercom nie je ľahký život. Dokázala všetko zvládať s humorom? Vierka bola slniečko, ktoré rozdávalo dobrú náladu aj vtedy, keď sme prespávali na matracoch v malej prenajatej izbe. Samozrejme, keď prišli deti, bola aj nervozita, lebo som bol stále preč z domu, ale vždy sme niečo vymysleli. Raz, keď sme boli pozvaní na večeru k susedom, nainštaloval som do detskej izby mikrofón a tenkou dvojlinkou pretiahol šnúru až k stolu. Tam som dal reproduktor. Keď niektorá dcérka zamrnkala, hneď sme boli pri nej a upokojili ju. Asi som vynašiel prvú elektronickú pestúnku (smiech).

Zrejme ste nemali núdzu o fanúšičky. Ako sa s tým vaša Vierka vyrovnávala? Zamlada som bol v kurze ako Maroš Kramár pred pár rokmi (smiech). Na vrátnici divadla som si často našiel aj päťdesiat listov. Jedna fanúšička z východu mi raz napísala: „Vážený pán Tarageľ, zbieram fotky slávnych hercov a spevákov, ale aj takých umelcov, ako ste vy.“ Čo tým asi myslela?! Bolo to zábavné. No a Vierka? Bola to veľmi kultivovaná a dobrá žena, ktorá sa v ničom nevŕtala, my sme si verili. Vedela aj o tom, že som bol platonicky buchnutý do niektorých kolegýň. Vždy len prehodila: „Ále, viem svoje.“ Mali sme sa veľmi radi.

Prezradíte, ktoré kolegyne vám nedali spávať? Keď som prišiel do divadla, mal som dvadsaťtri rokov, Milka Vášáryová a Dača Turzonovová dvadsaťosem. Boli to, a stále ešte sú, krásne ženy. Milke som hral manžela v Pirandellovi. Vždy, keď sme išli na zájazd, sedel som vedľa nej v autobuse a hovoril jej do ucha všelijaké pekné veci, skladal poklony. Ona sa len smiala: „Duško, ty len rozprávaš...“ A ja na to: „Keď ja som taký verný...“

Ktorá z generácie súčasných mladých herečiek sa vám páči? Monika Hilmerová. Je ako jemný vánok. Hrali sme spolu v Riaditeľoch, bola mi sekretárkou aj milenkou. Rovno pred mojimi očami mi ju prebral šéf Dušan Jamrich a ja som musel „držať hubu“. Keď sa jej nabažil, poslal ju vyššie, na ministerstvo. Smola (smiech). Viete, bez žien je život ťažký. Ja som bol nimi obklopený celý život.

Ako to myslíte? Čo si pamätám, u nás na balkóne vždy visela dámska bielizeň. Moja mama bola z dvoch sestier, ja som mal dve sestry, sestra má tri dcéry aj ja mám dve dcéry. Aspoňže mám dvoch vnukov, hoci dcéra chcela chlapca a dievčatko. K ženám mám obrovský vzťah. Už len keď si spomeniem na mamu, ktorá ma päťkrát dostala zo zápalu pľúc, a to nemala ani penicilín. Stačili jej studené obklady a láska počas neprespatých nocí. So sestrami som sa nabláznil tiež. Raz v zime som ich zabalil do koberca, a kým sa vymotali, zmeškali do školy. Neskôr som varil pre ich frajerov. Užili sme si zábavy, aj keď som už mal deti, chodili sme všetci spolu na Štedrý večer korčuľovať.

Na Štedrý večer bude opäť vysielať STV film Vianočné oblátky natočený podľa predlohy Martina Kukučína. Mnohí ho nazývajú kultovým. Budete ho pozerať? Kedysi som si ho aj natočil, lebo som netušil, že sa bude vysielať rok čo rok... Dávajú ho väčšinou v čase, keď sedím s dcérou a jej rodinou za stolom alebo vybaľujeme darčeky. Poznám ho naspamäť. Moji vnuci Janko (3,5) a Jakubko (5) ma tam nespoznávajú. Bol som vtedy mladý a tenký. Ale som rád, že sa vysiela. Ľudia aspoň vidia, ako sa žilo dávno, keď nám do životov nezasahovali mobily a počítače. Vianoce boli romantické, krásne a nežné.

Dušan Tarageľ odhalil súkromie. Poznáme ženy jeho života