Medzi ľuďmi bola podľa nej väčšia spolupatričnosť a spontánnosť.<strong><em> „Nemohli sme toľko cestovať, to bola najväčšia chyba, ale mali sme výborných šéfov a vyrábali sa výborné relácie, mali sme lepšie prostredie na prácu, mohli sme rásť,“</em></strong> spomína na časy pred revolúciou.

Mala som službu pri vysielaní. Vtedy sme ešte nevedeli, čo sa deje, ale Pražania už vysielali a my sme sa pripájali. Potom vznikali situácie, že u nás to ešte až tak nerezonovalo, hoci na námestiach sme boli. No nevedelo sa, či sa môžu púšťať niektoré informácie von. Potom však naši chlapci vo vysielaní povedali, že pokiaľ sa nebude pravdivo informovať, tak dáme pásy alebo emblém, no a začalo sa pravdivo vysielať.

Bolo to v priebehu ďalších dní. Spomínam si, ako boli okrúhle stoly, kde bol Milan Kňažko, vtedy som tiež slúžila. Bol tam aj Budaj a ďalší, zároveň však aj stranícki funkcionári. Nevedeli sme, či to pôjde do vysielania a vtedy náš riaditeľ, najlepší, ktorého sme kedy mali, Jaro Hlinický, zobral všetko na svoje triko a povedal, že sa to bude vysielať.&nbsp;

Ako si spomínate na vysielanie pred novembrom 1989?

My sme boli hlásateľky, čiže sme mali také skôr romantické vstupy a informovali sme divákov o večernom programe, deťom sme ohlasovali rozprávky. Keď sa stretnem s mladými ľuďmi, každý mi povie, jej, to sú moje sobotné rána pri rozprávkach. Pozývali sme divákov na jednotlivé programy a inscenácie, ktoré boli vtedy veľmi dôležité, i filmy. Štruktúra vysielania bola rôznorodá a my ako hlásateľky sme boli hostiteľky, ktoré divákom sprostredkovávali programy. Boli sme akoby členovia ich rodiny. Aj dnes mi to mnohí dávajú najavo, my to nazývame „tiché objatie“.

<a rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/gal/soubiznis/domaci-soubiznis/benackova-spomina-socik-sefstvo-nam-davalo-peniaze-oblecenie-platili-nam-kadernika-2/3" target="_blank">RETRO FOTKY BEŇAČKOVEJ V GALÉRII &gt;&gt;</a>

Ako to vyzeralo v televízii tesne po nežnej revolúcii?

Boli sme programové hlásateľky, čiže sme nespadali pod to všetko, čo sa menilo. Neboli sme v strane, boli sme za kultúru, a tak sme členkami strany nemuseli byť. Normálne sme hlásili ďalej, ale začala sa meniť štruktúra vysielania. Najdôležitejšie boli zrazu reklamy a naše hlavné vstupy pred televíznymi novinami, ktoré boli 4-minútové, sa redukovali. Ale i tak bolo o čom hovoriť. V roku 2003 prišla štrukturálna zmena, rušili sa relácie, nebolo čo vysielať, išlo len spravodajstvo a reklamy a našu profesiu zrušili.&nbsp;

Bola som na voľnej nohe. Uvádzala som vernisáže, koncerty a podobne...

Ako si spomínate na detské relácie z 80. rokov? Kuko, Matelko...

Myslím si, že televízia by mala aj vychovávať mladých divákov. Oni mali veľmi radi tieto relácie, kde sa vždy vyzdvihovala pravda a slušnosť aj pravidlá, ako sa správať, bola to akási spoločenská výchova. Deti boli vtedy inak vedené. Toto dnes chýba. A hlásateľky tiež rodičom pomáhali vo výchove. Napríklad, keď sme uvádzali Večerníčky alebo inscenácie, povedali sme deťom, že sa treba teraz rozlúčiť a poslúchnuť, keď mamička alebo otecko povedia, že už treba ísť spať. No a ony vraj nikdy neodvrávali a pekne išli spať.&nbsp;

Mali ste nejakú spätnú väzbu od rodičov?

Áno. Keď bolo 60. výročie televízie, kolegyňa Adka uvádzala Večerníčky. No a písali nám mamičky, že deti nechceli ešte spať, ale keď ona zahlásila, že deti, keď povie maminka spať, tak ideme do postieľky, tak tie deti sa naozaj zdvihli, a keď teta hlásateľka povedala, tak išli do postele. Samozrejme, teraz je iná doba, iné možnosti, ale keď sme sa pri rozprávkach snažili pôsobiť aj edukatívne, veľmi sa im to páčilo. Dnes, keď ich stretávame ako dospelákov, hovoria nám, že to bolo výborné.

Používali sme aj básnickejšie zvraty, teraz mám pocit, že používame päť slov. Poézia je základ takého vokabolária a my sme používali vyšší štýl slovenčiny. Napríklad počas Vianoc nám diváci písali, telefonovali, kvety nosili na vysielanie, vtedy mohli. Prišli sa jednoducho poďakovať za zážitky. Napríklad počas sviatkov sme texty vyšperkovali. Mnohí by to prijali aj dnes, najmä tí, ktorí sú sami.

Teraz je všetko zavreté, nedostanú sa. Ale ani nemáte takých ľudí, ktorí by prišli. Každý si u nás myslí, že je sloboda a nikto mi nebude rozkazovať. Ale keď prídu do Kittsee, vedia, čo nesmú, u nás majú pocit, že si všetko môžu dovoliť. &nbsp;

Písali sme si ich my samé. Dostávali sme texty k zahláseniam, tie sme si po dohode s dramaturgom a redaktormi upravili. Nemenili sme myšlienku, ale vždy sme s nimi komunikovali, všetci sme sa spolu stretávali pri výrobe.&nbsp;

Nie, nie, mali sme programové listy, učili sme sa texty naspamäť, preto mám ešte stále dobrú hlavu. Dnes si to už neviem predstaviť, že by moderátori čítali z listov. Čítanie z čítačky je inak mimoriadne ťažké, a keď niekto povie, že to je len čítanie, tak spíker si musí skontrolovať všetky texty, nahodí to a potom je tam ďalší, kto posúva čítačku. Ja som našu profesiu považovala trochu aj za herectvo, pretože sme text museli interpretovať inak, nie iba prečítať ho. Ako keby to bol herecký part, a to sme si aj veľmi vážili a mali svoju profesiu veľmi radi.&nbsp;

Spomínali ste, že aj vďaka tomu máte dobrú pamäť, ako si ju precvičujete?

Každý deň cvičím hlasové cvičenia, aby som ho mala stále zvučný, lebo niekedy sa mi stane, že sa zamaskujem, keď idem do obchodu, no keď niečo poviem, hneď mi povedia, že som sa zbytočne zamaskovala, lebo podľa hlasu ma vždy spoznajú (smiech).&nbsp;

Často sa vám aj dnes prihovárajú cudzí ľudia?

Áno. To sú tie tiché objatia, veľmi milé stretnutia, ktoré nás potešia.&nbsp;

Hlásateľky boli vždy pekne upravené a dobre oblečené. Ako ste riešili oblečenie v tom čase?

Počas sviatkov nám šéfstvo dávalo peniažky na oblečenie, to sme dostali také sviatočné, inak sme sa s kostýmovou výtvarníčkou vždy snažili o to, aby sme mali šaty, ktoré sadnú na obrazovku, vždy keď si niečo kupujem, poviem si, či to bude ladiť na obrazovke. A platili nám kaderníctvo aj kozmetiku, museli sme chodiť každé dva týždne, keď sme nechodili, museli sme zaplatiť pokutu. Vtedy boli iné líčidlá, ostré svietenie. A to nám ostalo dodnes. My sme také krásne dnes aj preto, lebo dodržiavame túto starostlivosť o seba, ale teraz chodím už iba raz do mesiaca, nie každé dva týždne. Platíme si to už samy (smiech). Zostalo nám to však dodnes, preto nemáme veľa vrások, ale ja mám šťastie aj na gény v rodine.&nbsp;

Nosili ste aj vy pred rokom 1989 nedostupné rifle?

Nie, rifle sme nikdy nenosili. My sme ich ani nemohli nosiť. Boli sme dámy. Muži zasa museli chodiť v oblekoch.

Beňačková spomína na SOCÍK: Šéfstvo nám dávalo peniaze na oblečenie a platili nám kaderníka!

Plus TV

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Životné poistenie: Kto ho potrebuje a aké sú jeho hlavné benefity?

Alena Heribanová: Hlas, ktorý formoval televíznu históriu