Kde ste boli 17. novembra 1989?

Mala som službu pri vysielaní. Vtedy sme ešte nevedeli, čo sa deje, ale Pražania už vysielali a my sme sa pripájali. Potom vznikali situácie, že u nás to ešte až tak nerezonovalo, hoci na námestiach sme boli. No nevedelo sa, či sa môžu púšťať niektoré informácie von. Potom však naši chlapci vo vysielaní povedali, že pokiaľ sa nebude pravdivo informovať, tak dáme pásy alebo emblém, no a začalo sa pravdivo vysielať.

Kedy presne to bolo?

Bolo to v priebehu ďalších dní. Spomínam si, ako boli okrúhle stoly, kde bol Milan Kňažko, vtedy som tiež slúžila. Bol tam aj Budaj a ďalší, zároveň však aj stranícki funkcionári. Nevedeli sme, či to pôjde do vysielania a vtedy náš riaditeľ, najlepší, ktorého sme kedy mali, Jaro Hlinický, zobral všetko na svoje triko a povedal, že sa to bude vysielať. 

Ako si spomínate na vysielanie pred novembrom 1989?

My sme boli hlásateľky, čiže sme mali také skôr romantické vstupy a informovali sme divákov o večernom programe, deťom sme ohlasovali rozprávky. Keď sa stretnem s mladými ľuďmi, každý mi povie, jej, to sú moje sobotné rána pri rozprávkach. Pozývali sme divákov na jednotlivé programy a inscenácie, ktoré boli vtedy veľmi dôležité, i filmy. Štruktúra vysielania bola rôznorodá a my ako hlásateľky sme boli hostiteľky, ktoré divákom sprostredkovávali programy. Boli sme akoby členovia ich rodiny. Aj dnes mi to mnohí dávajú najavo, my to nazývame „tiché objatie“.

1961: Mladučká hlásateľka a módne lokne.
1961: Mladučká hlásateľka a módne lokne.
Zdroj: archív