Juraj Štubniak, amatérsky herec zo Súdnej siene, bol v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia špičkový zvukár. Pracoval pre hviezdy ako Richard Müller, Ondřej Soukup či Lucie Bílá.

Spomienky na syna bolia

Vo vlastnom zvukovom štúdiu mi s nostalgiou ukazuje archív zhruba päťsto cédečiek, na ktorých sa podpísal. Kým v práci sa mu darilo, v súkromí trpel. Ťažko sa vyrovnával s rozvodom aj s tým, že nemôže žiť spolu so synom. Bolesť zaháňal alkoholom a ženy len využíval.

Málokedy vidieť chlapa so slzami v očiach, ale Jurajovi Štubniakovi počas nášho rozhovoru vyhŕkli niekoľkokrát, vždy, keď spomínal na syna.

Otcovia nemali šancu

Ženil sa v dvadsiatich šiestich rokoch, manželka mala o štyri roky menej a bola jeho prvým vážnym vzťahom. „Počas vysokej školy som nestíhal baby. Vedel som, že chcem byť zvukárom, tak som za tým šiel. Už počas školy som robil externe asistenta zvuku v televízii aj zvukára v slávnom V klube.“

Narodil sa mu syn Marek, ale po necelých dvoch rokoch sa manželstvo rozpadlo. „Manželka sa zamilovala do iného. Je toho veľmi veľa, čo by som jej dodnes mohol vyčítať, ale neveru som jej odpustil. Naozaj to musela byť láska, lebo spolu vydržali do konca jeho života.“

Veľmi zle však znášal odluku od syna. „Boli sme na seba veľmi naviazaní. Ja som sa oňho vedel kompletne postarať. Dokázal som mu aj uvariť, aj oprať plienky, lebo to som bežne počas manželstva robil. Žiadal som, aby mi ho súd zveril do opatery, lenže vtedy sa neprihliadalo na práva otcov ako dnes," opisuje vtedajšie súdnictvo herecký advokát.

„Ak nebola matka alkoholičkou alebo narkomankou, otec nemal šancu ani sa len deliť s ňou o rodičovskú starostlivosť. Dnes by mi odklepli minimálne striedavku, ale vtedy som sa po ôsmich pojednávaniach o dieťa napokon musel zmieriť s právami víkendového otca. Ale vždy, keď syn odo mňa odchádzal, trhalo mi srdce.“

Opitý za volantom

Juraj Štubniak vraví, že dnes by s podobnou bolesťou v duši išiel k psychológovi, ale vtedy to považoval za slabosť, a tak depku dva roky zapíjal alkoholom. „Cez deň som robil ako drak, aby som na to všetko nemusel myslieť, a večer doma som si nalial tvrdý alkohol rovno do dvojdecáka," spomína Juraj.

„Keď som sa po ňom nezačal usmievať, vypil som ešte jeden. Ani to, že som v práci prežíval úžasné tvorivé obdobie, nedokázalo vyvážiť, že môj osobný život bol na dne.“

Temná stránka života mu však nenápadne začala zasahovať aj do tej svetlej polovice. „Matne si pamätám, ako sme s Rišom Müllerom v Bratislave oslavovali Silvestra. Vypili sme asi osem fliaš šampanského, potom som odšoféroval k známym, kde sme do rána vypili ešte tri fľaše vodky a zase som sadol za volant."

„Vraj som sa rútil autom cez park a ľudia odskakovali z cesty.“ Keď mu to kamaráti neskôr rozprávali, nič si nepamätal. Síce mu došlo, že pri ňom museli stáť všetci anjeli strážni, no osud pokúšať neprestal. „S ďalšími kamarátmi som sa opil v krčme na vrchole Chopka," priznáva.

„A potom som sa po kolenách, v mraze, vybral dolu do hotela. Keby ma mierne triezvejší kamarát nemlátil palicou, lebo som sa každú chvíľu ukladal na spánok, asi by som tam zamrzol. Keď som sa ráno dozvedel, čo som vyvádzal a že nás hľadala horská služba, tak som sa hanbil, že som hneď utekal na vlak do Bratislavy. Vtedy som pochopil, že ten hore mi poslal posledné varovanie.“

Bál sa vzťahov

S pitím síce prestal, no frustráciu si ďalej vybíjal v inej oblasti. „Lietal som zo vzťahu do vzťahu. Ale keď som zacítil, že sa schyľuje k niečomu vážnejšiemu, zaranžoval som koniec. Trvalo mi dvadsať rokov, kým som ženám znovu začal dôverovať. V niektorých prípadoch boli moje obavy oprávnené, ale v mnohých nie.“

Priznáva, že pri rozchodoch sa správal hnusne. „Zbalil som im veci, odviezol ich preč a vysadil na ulici aj s kabelou. Dnes je mi to veľmi ľúto. Mnohé ženy boli skvelé a veľmi mi pomohli. Vôbec si to odo mňa nezaslúžili.“

Ochorel zo zlosti?

Niektoré životné postoje mu pomohla prehodnotiť náhla choroba. „Pred desiatimi rokmi mi začali puchnúť kĺby, čo príšerne bolelo, nevládal som ani chodiť. Lekári sa nevedeli zhodnúť na diagnóze ani na liečbe. Lieky mi len zničili pečeň a telo naďalej neposlúchalo."

„Už keď som bol úplne zúfalý, všetky tabletky som vysadil a dal som sa na alternatívnu liečbu. Okrem iného som začal meditovať a spravil som si dva stupne reiki. Veľmi mi pomohol jeden ,majster‘ a liečiteľka, ktorá bola tiež majsterkou reiki. Dnes si myslím, že moja choroba bola dôsledkom zlosti, ktorá ma roky zožierala.“

Keď sa zbavil nahromadených negatívnych pocitov, dal voľný priebeh láske. Dnes už šesť rokov žije vo vzťahu, ktorý považuje za trvalý a definitívny. „V Ivanke som našiel spriaznenú dušu. Okrem iného oceňujem, že je schopná znášať moje nálady. Som Blíženec, a preto som niekoľko dní ako med a potom pre zmenu podráždený a nepríjemný.“

Obrátené karty

Jeho syn je dospelý, v stretávaní im už nič nebráni. Domov si zaobstaral psieho miláčika, o ktorom hovorí, že je ako jeho dieťa.

V súkromí mu to teraz klape, ale karty sa obrátili a roboty má málo. „Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia som založil prvé postprodukčné štúdio vo východnej Európe, ktoré digitálne spracúvalo zvuk a do roku 2000 som mal toľko práce, že som si zarobil na dom."

„Zapisovateľné cédečká, presnejšie hudobné pirátstvo s tým spojené, môj biznis zlikvidovali. K tomu sa pridal internet a rýchly rozvoj digitálnych technológií. Skrátka, dnes sa dá hudba spraviť na PC doma v kuchyni – ale podľa toho to aj tak vyzerá.“

Seriálový advokát si privyrába tiež ako sprostredkovateľ pre slovenské zastúpenie jednej rakúskej banky, ktorá predáva investičné zlato. Zákazky ohľadom nahrávania pre film, reklamu a zvukové knihy dostáva už len sporadicky, preto uvažuje o inom zamestnaní.

„Odkedy hrám v Súdnej sieni, niekoľko ľudí mi povedalo, že by som mohol robiť hovorcu. To by ma bavilo,“ uvažuje. Cíti sa ešte plný energie a chcel by ju využiť. Azda keď si už dal do poriadku citový život, dostane ešte šancu aj v tomto smere.