Kuriózny Spolok starých mládencov pod Vtáčnikom založili slobodní chlapi po dvadsaťpäťke z Prestavĺk a Hornej Trnávky v roku 1962. Hoci už zanikol, dodnes ho pripomína pomník, ktorý postavili na vysokom kopci za dedinou. Má tvar ženskej postavy a jeho súčasťou je mužské srdce plné lásky, no aj kvetináč s ovisnutým svokriným jazykom, ktorý je varovaním ženáčov.

„Najväčší rozmach spolku bol od roku 1962 až po rok 1973, keď sme pomník svojpomocne dostavali. Stretávali sme sa tam a nedali sme si ho zničiť ani komunistami. Spolok mal v tom čase asi tisíc členov, boli v ňom aj chlapi z Česka a Rakúska. Ďalších dvetisíc s nami sympatizovalo,“ spomína jeden z mála žijúcich zakladateľov spolku Vladimír Foltan. Spočiatku všetci prisahali, že sa nikdy neoženia, no o pár rokov to zmenili.

„Neboli sme proti ženám. Každý člen spolku dokonca prisahal, že nesmie byť k ženskému pohlaviu hanblivý a pri dobýjaní ženského srdca musí byť agresívny. Spolok pripravoval mužov starších ako 25 rokov na zodpovedný a čestný manželský život,“ vysvetľuje zarytý starý mládenec. Organizovali letné a zimné snemy, zábavné akcie a dokonca mali aj družbu so starými dievkami.

Vladimír Foltan sa dodnes neoženil a neľutuje. Nechýbajú mu deti ani vnúčatá. „Žijem si svojím životom. Väčšinu som strávil v lese, príroda a zvieratá mi všetko vynahradili. Načo by mi bola nejaká neporiadnica, ktorá by využívala moju mäkkú a dobrácku povahu?“ tvrdí s humorom Vladimír. Doopatroval svoju 85-ročnú matku a už roky sa stará o 89-ročného otca. Varenie, pranie a ani upratovanie mu nikdy nerobili problém. „Viac ako 80 percent členov spolku je už nebohých. Väčšina z nich sa nakoniec oženila,“ pokračuje. Nad mottom: Prečo je osud tak krutý, prečo som na svete sám, ktoré mali členovia spolku vpísané do preukazu, sa iba pousmeje. „Nič by som na svojom živote nemenil,“ opakuje zaryto aj dnes legendárny starý mládenec.

Nech žije život bez ženy!