Nechýbalo veľa, a 65 ročný majster hodinár Zoltán Lancz mohol robiť niečo úplne iné. „Ako každý chlapec som chcel byť niečo úplne iné. Pilot. Nakoľko ale otec bol majster hodinár, od malička som sa motal v jeho dielni. Priťahovali ma tie kolečká, ako to išlo, tikalo, podbíjalo a zvonilo. Stále som tam chodil niečo kaziť. Potom mi dal také budíky, kliešte a šrobovák a náramnú radosť som mal, keď sa mi to podarilo aj zložiť. A bol za to aj honorár. Dostal som na zmrzlinu,“ spomínal na svoje začiatky s úsmevom Z. Lancz. Ako dvanásťročný už opravoval budíky a ako pätnásťročný odišiel do školy do Polnej pri Jihlave. „Tri roky trvala základná časť a potom rok praxe,“ dodal majster hodinár. „Chcel som sa ale posunúť ďalej, nie len čistiť primky a budíky, meniť remienky a sklíčka. To, čo ma lákalo boli historické hodiny, keď treba používať hlavu. Vedieť si vypočítať chýbajúce súkolie. Veľakrát prišla oprava, kde polovica koliesok chýbala. Bolo treba navrhnúť a zohnať materiál, aby bol čo najviac podobný tomu, ktorý sa používal v tom konkrétnom období,“ vysvetľuje Z.Lancz. Ako sám vraví, v každom období používali iný druh materiálov, inú technológiu. Okrem šikovných rúk je podľa trenčianskeho hodinára dôležité poznať aj majstra hodinára, ktorý hodinky vyrobil. „Je dôležité dostať sa im do hlavy. Kedysi mali kráľovskí hodinári vlastné receptúry, zušľachťovali si ocele, vyrábali vlastné zmesi olejov, preto tie materiály vydržali až do dnes. Majster s posledným dychom vdýchol svoju receptúru svojmu synovi, pokračovateľovi alebo tovarišovi,“ prezradil hodinársky majster. Nakoľko je aj horolezec, pustil sa nielen do historických, ale aj do vežových hodín. Ako sám vraví, kombinácií hodinára s horolezcom veľa nie je.

Naj kúsky v rukách hodinárskeho majstra

Najstaršie a najvzácnejšie, ktoré sa mu dostali do rúk, boli renesančné hodiny okolo roku 1650 až 1680. „Boli z Anglicka. Majitelia si ma našli cez Bratislavský hrad, tam som opravoval celú expozíciu historických hodín. Tam si vypýtali kontakt,“ prezradil hodinár. Najväčšie hodiny ktoré opravoval, boli v Nitre. „Keď som sa na ne postavil, nebolo ma ani vidieť,“ povedal s úsmevom Z.Lancz. Naopak najmenšie boli švajčiarske, s priemerom len 8milimetrov a hrubé len 1,8 milimetra.

Chýry o jeho umení sa dostali aj za hranice Slovenska. Opravoval vzácne hodiny v Kunsthistorickom múzeu vo Viedni, či v múzeu v Budapešti. S menšími vreckovými hodinami za ním chodia zákazníci ale aj hodinári z celého sveta. „ Chodia zo Španielska, Nemecka, Belgicka, Anglicka ale aj Ameriky. Stane sa, že to vyskúšajú opraviť doma, ale potom vyhľadajú mňa. Väčšinou sú tak drahé, že ich mnohokrát nechcú ani poistiť, tak ich prinesú osobne,“ prezradil M. Lancz a dodal, že často si zákazníci zo zahraničia na opravu aj na Slovensku počkajú.

O osud prekrásneho remesla, ktoré robí už 50 rokov sa báť nemusí. „Môj syn je ten istý prípad ako ja. Motal sa od malička v dielni a skladal si z budíkov autíčka. Potom vyštudoval v Považskej Bystrici. Rok som ho sledoval ako chytá náradie, ako pracuje, ako rozmýšľa. Povedal som si keď mu to nepôjde, tak ho posadím do obchoďáku a bude meniť baterky a remienky. Zarobí si, ale umrie mu mozog,“ povedal s úsmevom majster hodinár. Po vzore svojho otca začal s opravou komerčných a teraz robí aj historické. Konkurencie sa ale neobáva. „Koho lepšie naučíte? Ja som to dostal od otca a môj syn je moja vizitka,“ povedal hrdo zručný a skúsený majster hodinár.

NEUVERITEĽNÉ Tento Trenčan robí 50 rokov to, čo nikto iný na Slovensku: Poznajú ho aj vo svete!

Súvisiace články

Kedy sa dostali hodiny z veží do vreciek?

VIDEO To je fuška! Pre správny čas musí Anton vyšliapať 100 schodov!

V tomto meste nikdy nestratíte pojem o čase: Všetko v ňom súvisí s hodinkami

Ktoré povolania v blízkej budúcnosti zaniknú a aké sú profesie budúcnosti?