Obaja vtedy pracovali v Drôtovni Hlohovec. „Jozef pôvodne chcel, aby sme sa brali už v máji, ale toľko bolo chystania, tak sme sa dohodli na leto,“ spomína dnes čerstvá sedemdesiatnička Eva Urminská. Veď bolo treba nielen pozvať rodiny z jednej aj druhej strany budúcich manželov, ale najmä pozháňať všetko, čo bolo na svadbu potrebné. „To nebolo ako dnes, že sa dá všetko objednať na kľúč. My sme mali hostinu doma u Jozefových rodičov, a tak sa chystalo mäso, bola zabíjačka, piekli sa koláče, torty a robilo všetko možné,“ povedala pre TASR. Prípravy vrcholili v svadobnom týždni. V jeho strede, 21. augusta, zasiahla krajinu invázia spojeneckých vojsk a krajina zamrela. 

Eva a Jozef zostali na chvíľu bezradní, nevedeli, čo robiť. Nevesta začala s tým, že budú asi svadbu odkladať. Ale Jozef rázne zareagoval. „Povedal mi, že aj keby vypukla tridsaťročná vojna, on sa ženiť bude,“ povedala pani Eva. Prípravy v tichosti dokončili. „Mali sme cukrára, ktorý nám od pondelka piekol zákusky a celý deň si pri práci spieval. Po strede 21. prestal so spevom,“uviedla. 

Za socializmu mali mnohé páry dva sobáše. Jeden "na úrade", civilný a potom "ten riadny", v kostole. Inak to nebolo ani u Urminských. Dopoludnia išli na mestský národný výbor (MsNV) so svedkami. Na dverách boli nalepené plagáty na podporu Alexandra Dubčeka a prezidenta Ludvíka Svobodu, vo dvore stáli vojenské GAZy. „Kameraman, ktorý nám robil filmový záznam, ich cez okienko zbadal, tak urobil záber,“ dodala Urminská. Inak prebehlo všetko v poriadku.

„Až na to, že nie všetci naši pozvaní hostia na svadbu dorazili,“ konštatovala pani Eva. Rodina, ktorá žila v Hlohovci, s tým problém nemala. „No moja časť rodiny, ktorá je od Trenčína, neprišla. Už nemali ako, nič poriadne nefungovalo, autobusy ani vlaky nechodili. Dary nám potom postupne prinášali po svadbe,“ povedala. Na sobáš do kostola vyrazili svadobčania popoludní na autách. Na križovatke, odkiaľ prichádzali, museli dať prednosť vozidlám na hlavnej ceste. 

„Po nej išli nákladné autá plné maďarských vojakov na korbách. Hlohovec totiž obsadili maďarské vojská. Naše svadobne vyzdobené auto preto zastalo a šofér čakal. Keď regulovčík zbadal, o čo ide, stopol kolónu a ukázal nám, aby sme išli. Vojaci, chlapci mladí vtedy tak ako ja, uvidiac nevestu v bielom, začali na nás povzbudivo vykrikovať a posielali mi vzdušné bozky,“ povedala pani Eva. Pri spomienke sa jej zaleskli v očiach slzy. „Bolo mi ich ľúto, rozplakala som sa vtedy. Nevedeli ani poriadne kde sú, prečo sú tu a najmä, čo ich čaká,“ dodala. 

 Svadobnú hostinu mali Urminskí v dome ženíchových rodičov. „Boli sme na MsNV upozornení, že bujará zábava nebude. Mali sme harmonikára a zabavili sa aj tak. Staršie tety potom ponúkli koláčikmi aj vojakov. Hliadkovali neprestajne po celom meste, aj po tej ulici, nedalo im to,“ zaspomínala Eva Urminská. Pamätá si stále presne, aké mali svadobné menu. S manželom Jozefom a dvoma synmi s vnúčatami sa zlatú svadbu chystajú spolu osláviť. Spomienky im upevňujú nielen fotografie zo svadby, ale aj film, ktorý vtedy vznikol.