Narodila sa v Kráľovskom Chlmci, žije a pracuje v Prešovskom kraji. Ako novinárka pôsobí od roku 2004. Za svoju novinársku tvorbu získala medzinárodnú cenu za sériu reportáží o leteckej havárií slovenských vojakov pri obci Hejce, bola nominovaná na Novinársku cenu. Vyštudovala masmediálne štúdiá na Prešovskej univerzite. Venuje sa mapovaniu aktuálneho spoločenského diania, ale aj regionálnej politike, krimi či občianskym problémom. Je vydatá, má dvoch dospelých synov.

Ingrid Timková

Kandráčovci žijú na okraji Košíc v novostavbe rodinného domu zariadenom v romantickom štýle.

Výzdoba interiéru je dielom domácej panej, honosný či pompézny nábytok by ste hľadali zbytočne. “Toto je po mojom pradedkovi. Erika to našla vyhodené v šope a takto nádherne skrinku zrekonštruovala,” ukazuje na komodu pod televízorom a chváli svoju manželku vychytený huslista Ondrej Kandráč.

Vraví, že jeho hudobné vzdelanie mu bolo predurčené. “Nemal som na výber. Či som chcel alebo nie, musel sa husliam venovať,” smeje sa.

Jeho otec bol totiž v sabinovskom regióne známy pedagóg a etnograf a mamka Monika obľúbená speváčka ľudových piesní.

S rokmi aj Ondrej prichádzal hudbe, a zvlášť husliam, na chuť. “Potom to už išlo tak nejak samo, prišli prvé koncerty, vystúpenia, no a človeka nadchne, keď to má zmysel. Keď to nie je len také fidlikanie pre seba niekde v kuchyni, alebo v izbe,” opisuje.

Založil Ľudovú hudbu Ondreja Kandráča, neskôr sa premenovali na Kandráčovcov.

Postupne si získavali čoraz širšie publikum nielen na východe, ale aj v iných častiach republiky.

Prišli ponuky na účinkovanie v televízii a verejnosť sa presvedčila nielen o hudobnom talente tohto rodáka z Krásnej Lúky (okres Sabinov), ale aj o jeho moderátorských a zabávačských schopnostiach.

V súčasnosti hviezdi ako spolumoderátor so Štefanom Skrúcaným v jojkárskom zábavnom programe Všetko čo mám rád.

Nedávno nahral s Ivanom Táslerom novú verziu pôvodnej skladby Kandráčovcov Sokoly ako titulnú skladbu k novému filmu Čiara, ktorý je o živote na slovensko-ukrajinskej hranici. Zúčastnil sa jeho uvedenia na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch a prešiel sa po červenom koberci.

Po návrate domov nás spolu s manželkou Erikou pustili do svojho súkromia a porozprávali nám nielen o svojich začiatkoch, ale aj o svojom rodinnom šťastí.

Ich poslušné deti boli celý čas pri nás a zapájali sa do rozhovoru.

V roku 2003 som začal pracovať v Slovenskom rozhlase, dva roky predtým som bol vojakom, ale účinkoval som aj ako vojak vo vojenskom umeleckom súbore v Bratislave. Ako jeden z posledných som ešte absolvoval vojenčinu. Tam som vlastne aj zostal ako zamestnanec, viedol som orchester, dokopy dva roky. No a potom prišla ponuka pracovať v rozhlase v národnostnom vysielaní, tak som sa presťahoval do Košíc.

Dvanásť rokov, posledné tri roky už robím iba externe nejaké relácie. Keď som nastúpil, vtedajší riaditeľ Vlado Puchala sa rozhodol, že treba rozhlas spropagovať, to znamená ísť medzi ľudí s pesničkami. Vlastne on stál za tým, že vznikla Ľudová hudba Ondreja Kandráča. Prišli celkom úspešné projekty a piesne ako napríklad “A čija to chyža”. To je taká rusínska skladba. Neuveriteľne to zľudovelo.

Smial som sa, keď po roku prišiel náš šofér z rohlasu Andrej Ivan a rozprával mi príhodu o tom, ako išiel služobne z Ukrajiny aj s redaktormi a zastavili sa o polnoci v Ubli v krčme. A tam namiesto hymny spievali tú našu pesničku. Vtedy ma potľapkal a povedal: “Toto je hit!“.

Pravda je taká, že sme dali dokopy výborných spevákov, rusínskych interpretov a v tej dobe to bol taký raketový štart. Zrazu začali byť plné sály, plné koncerty a darilo sa nám. Samozrejme aj teraz, ale ten začiatok je vždy najťažší a toto je dôležité, že nás to nejakým spôsobom odštartovalo, že nám vyšli úspešné projekty a cédečka.

A okrem východného Slovenska sme sa začali ako druhý ukrajinský front posúvať smerom na západ. Repertoár sme trošku obmenili, pretože Stredoslováci nerozumejú rusínčine ani východniarčine. Tak aby na nás nepozerali ako na exotov, zmenili sme texty. Práve spomínaný Vlado Puchala nám začal na mieru šiť pesničky. Prišli hity ako Včielka, Dva duby, neskôr Sokoly a Na kostolnej veži a podobné. Zrazu tým piesňam už rozumeli nielen východniari, ale všetci Slováci, dokonca máme zopár fanúšikov aj v Čechách.

Asi v tom, že to nie je harmonika a nejakí štyria ukričaní speváci. Priznám sa, že ja som skopíroval to, čo letelo. To znamená, že som videl popové koncerty rôznych hviezd a pochopil som, že ich úspech spočíva v tom, že je tam interakcia. To znamená, že oni to publikum vtiahnu do deja. A to sa vo folklóre málokedy stávalo, pretože 80-te roky boli charakteristické doslova spartakiádou. Súbory tancovali a akoby nemali pre koho tancovať. To znamená, že žiadna vzájomná komunikácia s divákom nebola. No a ja som to v našej kapele zúročil, obkukal od tých popových hviezd, diváci sa zapojili do deja, mohli si spievať s nami, mali sme výbornú aparatúru, zvukovú techniku, osvetlenie. Na to sme si naozaj potrpeli. Dokonca to dospelo až tak ďaleko, že náš zvukár sa smeje, že sme najlepšia metalová kapela vo folklórnom prevedení.

Tým, že som pracoval v rozhlase, mal som za sebou rôzne jazykové školenia a kurzy, tak som sa nebál priniesť možno taký fenomén ako je hovorené slovo, moderátorské texty. Bolo to také iné oproti ostatným kapelám, ktoré povedzme aj keď hrali, ale nikdy sa nejakým spôsobom neprihovárali ľuďom tak, aby hovorené slovo bolo rovnocennou súčasťou hudby. Možno aj to je jeden z faktorov. Hovorí sa, že sú tri zaručené podmienky na to, ako byť úspešný. Akurát nikto nevie, ktoré to sú.

Možno zaúčinkovala aj vaša prirodzenosť?

Pred ľuďmi nehrám divadlo, naozaj sa snažím byť prirodzený a to je to, čo sa cení v dnešnej dobe. S tou obľúbenosťou je to ale také zložité, pretože viete, ako sa hovorí: „Dnes hosana, zajtra ukrižuj ho.” Niekedy sa smejem, že základ je z toho celého nezošalieť a zostať normálny. Nie vždy sa to dá. Však manželka by o tom asi vedela svoje povedať, nie? Mám niekedy maniere, napríklad chcem raňajky. Niekedy som lenivý.

A vtedy ste zarobil svoje prvé veľké peniaze?

Ja sa stále smejem z Andera z Košíc, s ktorým sme chodievali koncertovať, lebo mal takú vetu, že: „Keby som toto šicko, co znam, rozpraval v angličtine, som multimilionár.”

Ja teda nemám pocit, žeby som bol bohatý alebo chudobný. Mám toľko, koľko potrebujem, no nepovažujem sa za boháča a ani nie je mojim cieľom alebo snom hanobiť majetky či statky. Na druhej strane si myslím, že žijeme taký normálny bežný život, ničím extra. To, čo potrebujeme, máme.

Paradoxne, môj prvý honorár, keď si spomínam, tak to neboli peniaze, ale bol to husľový struník, ktorý som dostal za výchovný koncert od jedného riaditeľa školy v Prešove. Ten struník bol veľmi vzácny, bol rakúsky, tak som sa z toho veľmi vytešoval. Samozrejme, potom prišli aj nejaké honoráre a nemyslím si, že by to boli nejaké astronomické sumy. A nakoniec po tom naozaj ani netúžim.

Ondrej: Krásne. Zažil som tam prvýkrát červený koberec, limuzíny. Ale ja mám najradšej červené koberce na legnavských lúkach, pretože ja som vášnivý zberač čučoriedok. Vtedy sa dostávam do tranzu. Erika: Vtedy ani neje ani nepije, keď ostatní majú prestávku, vtedy je jeho chvíľa.

Ondrej: Áno, presne tak. Vo Varoch to ale bola krásna chvíľa a kto by si myslel, že tento svet je nejak zvrátený, vôbec to nie je pravda. Aj tam som stretol kopec normálnych ľudí a cítili sme sa tam s manželkou veľmi príjemne. Pozvala nás tam Wanda Hrycová a ďakujeme jej za to. Je to ďalšia životná skúsenosť. Do Karlových Varov som túžil niekedy zájsť no a splnilo sa mi to. Možno to bolo raz za život, možno nie, ale ak to bolo raz za život, tak to stálo za to.

Nahrávali sme CD-čka s rôznymi interpretmi, ale také naše vlastné sú A čija to chyža, Oj zabava, Dva duby, Sokoly a jedno vianočné, volá sa Koleda. Toto sú projekty vyslovene v zostave Kandráčovci. Taký zlom nastal s cédečkom Dva duby. Vtedy sme sa trošku odlíšili od toho klasického folklóru a zrazu nás začali počúvať aj ľudia, ktorí folklór dovtedy nepočúvali. Robíme teraz v Jojke jednu reláciu s názvom Všetko, čo mám rád a kamarát, ktorý za tým stojí mi vraví: Toto by kľudne mohli kúpiť ako licenciu aj Maďari, pretože všetky naše ľudovky len stačí predabovať do maďarčiny a majú hotovú reláciu. Tie pesničky sa úplne prelínajú, veď sme boli súčasťou Uhorska.

Erika: Ja som rodáčka z Lipian, Ondreja som registrovala už skôr. Na gymko do Lipian chodil ešte predtým, ja som ho už nestihla, ale chodil na obedy na našu školu, takže som ho vnímala. Ja som potom bola na výške v prvom ročníku a on bol v piatom.

Erika: Registrovali sme sa a potom nejako preskočila iskra, po koncerte v Červenom kláštore. Bola som tam s kolegyňami, stáli sme v prvom rade, pískali sme a fandili im a ja som sa chválila, že ho poznám, čo mi, samozrejme, neverili. Tak som išla po koncerte za ním a tam sme si vymenili mailové adresy a potom sme sa nejako začali stretávať.

Ondrej: Ja áno. Lebo mám krásnu manželku.

Erika: Veď by som sa musela zblázniť, keby som takto rozmýšľala.

Erika: Na Prešovskej univerzite obaja, ja dejepis a občianku, manžel slovenčinu a hudbu.

Ondrej: Bola to nevyhnutnosť, dochádzať denne do rozhlasu sa nedalo. Tak som býval v bytíku a potom sme si postavili domček. Bývame tu už 5 rokov. Päť dní po nasťahovaní sa nám narodila Emmka. Sťahovali sme sa, keď bolo vonku plno blata, ktoré sme si nanosili dnu a potom nám zamrzla voda. To bolo teda strašné. A ešte večer som hral ples vo Svidníku. Takže neosprchovaný, neoholený a utekal som na ples.

Erika: Ja som učila na základnej aj strednej škole. Teraz pomáham manželovi v jeho práci a externe moderujem v košickej televízii. S Ondrejom sme tam začali robiť takú moderátorskú dvojicu, Ondrej: Ale potom nás rozdelili, lebo nás volali, že kráska a zvíře. Erika: Nie je to pravda. Ondrej veľa rozprával, tak nás rozdelili, aby som aj ja mala priestor.

Podľa potreby, moja mamka často chodieva k nám. Teraz som dokonca dostal čestné občianstvo z Krásnej Lúky, tak sa musím správať čestne, lebo mám jedného kamaráta, ktorý bol čestný občan jednej obce, ale správal sa nečestne, ta, už nie je.

Erika rýchlo skočí do reči: Má dokončiť zimnú záhradu, ale ešte ani nezačal. Ondrej: Ak mám byť úprimný, ja už asi ani nové projekty nechcem rozbiehať, lebo je toho tak veľa, že už chcem v kľude požiť. Teraz napríklad ten projekt Všetko čo mám rád sa veľmi chytil, lebo podľa percent sledovanosti je to asi najsledovanejšia zábavná relácia. Týmto teda ďakujeme všetkým, ktorí nás pozerajú. No a na druhej strane je to veľmi náročné, lebo je ťažká výroba. Jedna relácia zaberie také dva tri dni nahrávania. Je tam kopec nových skladieb, hovorené slovo, takže sa treba naozaj pripraviť. No a okrem toho mám koncerty s Kandráčovcami, chystáme sa na dovolenku s rodinkou, treba aj oddýchnuť.

Čo všetko máte na starosti v spomínanej relácii?

Reláciu všetko, čo mám rád moderuje Števo Skrúcaný. Aj keď ja mu do toho moderovania fušujem a takisto Števo niečo sem tam spieva s nami. No a stále si pozveme dvoch hostí a tí rozprávajú o tom, čo majú radi. To znamená, aký je ich obľúbený film, kniha, vtip, nejaký zážitok z detstva, z mladosti, z profesného života. No a pomedzi to idú pesničky, ktoré majú radi a to spievajú spolu s nami. Myslím si, že to celkom funguje.

So Števom to bola taká prvá skúsenosť. Reflektovali sme sa na firemných akciách a koncertoch, teraz sme zistili, že to medzi nami ľudsky naozaj sedí. Ja ho beriem trošku ako svojho učiteľa, lebo veď roky moderuje, roky je na scéne a myslím si, že je naozaj profík v tom, čo robí. On sa snaží rozprávať aj po východniarsky niekedy, aj keď nie je z východu, ale rozpráva po východniarsky veľmi dobre. A Mišo Hudák je jeho sused, takže “šicke” inštrukcie, aj akcent mu vysvetlil.

Teraz teda často cestujete do Bratislavy?

Áno, Erika by o tom vedela rozprávať. Treba povedať, že ja doma manželke vytváram priestor, aby sa mohla realizovať. Veľmi sa jej nemiešam do tých vecí, aby som ich zbytočne nepokazil. Takže ona nech pekne varí, lebo ona to vie, záhrada je tiež jej doména. Všetky veci, ktoré máme doma, to nie je nejaká snobarina, to sú veci, ktoré majú nejakú históriu. Táto lavica alebo komoda. Tá je z rodnej stodoly mojej mamy. To je po nebožtíkovi pradedovi. Mramorovú dosku sme dali vyčistiť, našli sme na nej normálne skulptúry slimákov. Erika ju zrekonštruovala. Človek nemusí míňať veľké peniaze na to, aby naozaj mal hodnotné a pekné veci. Na rozdiel od nejakej drevotriesky, kusu nábytku z veľkoobchodu, toto má históriu, stál za tým človek.

Erika, prezradíte niečo na manžela? Často odchádza z domu?

Erika: Často, často. Sú to také obdobia, že je chvíľočku doma, potom je také obdobie, že je často preč. Ale už sme si nejako zvykli, nie je to až také strašné. Veď niektorí chlapi chodia do zahraničia na turnusy, na mesiac, na dva, dokonca aj na tri a ženy su samé. Dôležité je, že sa stále vráti, či po týždni, či po pár dňoch.

Ondrej: Ja som nikdy nechápal, ako môže niekto ležať týždeň na Domaši a pozerať do slniečka. Ale keď naozaj človek maká celý rok a je v strese, tak ten týždeň, to je obrovský relax. Proste len tak si prečítať noviny, zahrať sa s deťmi, aj toto je jedna z foriem, ako relaxovať. Erika: Posledné dva roky sme boli na dovolenke v Chorvátsku autom. Teraz pôjdeme do Ameriky. Ja tam mám známych, manželský pár po osemdesiatke a tento rok sme si povedali, že oni sem už asi neprídu, lebo predsa len zdravotne asi už by to nedali a my už máme deti konečne také, že už by som sa aj odvážila. Takže tento rok je taký najvýnimočnejší, čo sa týka dovolenky. A ideme na tri týždne.

Ondrej: Ondrík má 7 rokov a už hraje na husliach. Okrem toho, že je malý huslista, je aj malý futbalista. A chce sa ti Ondrík cvičiť na husle? Povedz teraz pravdu. Ondrík: Nie, ale ocko ma kontroluje a niekedy mi pomáha na gitare a niekedy na husliach. Ondrej: Keď s tatikom cvičí alebo s mojim bratom, tak dostane jednotku.

Emka, ty takisto budeš hrať na husliach?

Áno, najprv na husliach a potom na klavíri. A keď vyrastiem, budem speváčka. Keď chodím k babke na dedinu, najradšej sa hrám so psíkom a s malými andulkami.

Erika: Ja som z malého mesta a Ondrej z dediny, sme radi za všetko, čo prišlo a čo prichádza. Lebo človek spoznal ľudí, ktorých by nemal šancu bližšie inak spoznať, množstvo vzácnych ľudí. Ondrej: Keď niekedy počujem slovo celebrita, tak sa trošku hnevám, za ten slovný výraz, pretože v dnešnej dobe, a teraz budem troška moralizovať, zabúdame na to, kto je skutočnou celebritou. Ja si vážim ľudí, ktorí osem hodín stoja nad nejakou neurologickou operáciou hlavy a často nie sú ani docenení, ani uznávaní a naozaj zachraňujú ľudské životy. A nielen oni. Poznám rodiny, ktoré majú sedem, osem detí a naozaj čestne a vzorne sa o ne starajú. Toto sú pre mňa skutočné celebrity dnešnej doby. Možno, raz príde naozaj ten čas, keď si začneme ceniť ľudí, ktorí pre tú spoločnosť niečo robia, vytvárajú hodnoty. Ja mám takú filozofiu, že je treba si vážiť druhých ľudí, nekategorizovať ich. Podľa mňa v každom človeku je niečo dobré. Každý, kto robí svoju prácu poctivo a dobre, s láskou, môže to byť remeselník, učiteľ, chirurg, právnik, ktokoľvek, zasluhuje si úctu a rešpekt. Ci pana, “jak múdro som povedzel”. Erika: Ak človek vykonáva svoju prácu zo srdca, je to vidno. Ondrej: Tomu, čo človeka baví, tomu by mal veriť. A vtedy mu aj ľudia uveria. Ja som muzikant, možno trochu aj zabávač, aj moderátor, je to moje poslanie, a to čo robím, robím s chuťou a verím tomu a baví ma to, čo robím. A podľa mňa každý človek keď nájde to, čo chce robiť a verí tomu, tak bude tento svet trošku krajší a lepší.

Erika: Je to tu nová mestská časť, každý je tu nový a tak sa snažíme vytvoriť nejakú komunitu. Nie je to taká klasická dedina, že ak človek príde neskôr, tak už by sa nevedel začleniť. Sú tu aj staršie rodiny, ale väčšina je mladých, máme rovnako staré deti a to nás spája asi najviac, deti sa vyhrajú, my s a vieme porozprávať.

Ondrej: Dá sa povedať, že hej. Teraz je taký boom, stratil som trošku anonymitu. Na jednej strane je to pekné a snažím sa každému vyhovieť, keď sa chce sfotiť, porozprávať, aj keď to nie je vždy ľahké Nikto nemôže povedať, že by som sa nejakým spôsobom správal arogantne, alebo niečo podobné. Práve naopak. Beriem, to, ako súčasť života, ako daň za to, v akej oblasti pracujem a jedna z tých vecí je aj to, že to súkromie ide trošku bokom. Ale zasa je to príjemné, koho by netešilo, keď ho niekto zastaví. Keby ma nikto nespoznal, no ako by som sa potom cítil? To by znamenalo, že robím niečo zle. Erika: Ja napríklad v dobrom obdivujem tých ľudí, ktorí ho zastavia. Lebo ja som ten typ človeka, ktorý by to neurobil. Niekomu však dobre padne, ak ho pochvália za jeho prácu, je to také príjemné.

Ondrej: Rusíni majú také porekadlo, že človek, ktorý nemá nepriateľa, je čistý blbec. Mám aj ja, aj keď to nejak neprežívam, jasne, že s tým, že je človek známejší a častejšie na obraze, tak sa nájdu aj ľudia, ktorým sa mnoho vecí nepáči, ale ja to rešpektujem, každý má právo, chválabohu, na svoj názor, ja ho rešpektujem. A prijmem aj iný názor. Samozrejme, ak je to vulgárne a osočujúce, tak to nepozerám a nepočúvam, keď je to však normálna konštruktívna kritika, tak prečo nie, veď to posúva človeka ďalej.

Ako je možné, že si pamätáte tak veľa vtipov?

Ondrej: Ja veľmi rád počúvam rôzne fóriky zo života. S fórikmi, ktoré rozprávam, sa časom tak stotožním, že im aj sám uverím Raz som našiel taký fór, ktorý mal dlhé mesiace veľký úspech. Keď som bol malý chlapec, otec mi dal do ruky 200 korún a šek na elektrinu, aby som išiel vyrovnať nedoplatok za elektrinu. No a keď som vchádzal na poštu, tak pred poštou bol poštový novinový stánok a tam bola taká akcia, že kto kúpi lós, môže vyhrať nové luxusné červené auto. A ja som ich za všetky tie peniaze nakúpil. Keď som prišiel domov, otec ma tak zbil, že som nevládal sedieť, len som ležal pri tom televízore, taký som mal modrý zadok. Ale ráno nastal krásny zážitok, pretože niekto zvonil na našu bránu a pred našim domom stálo nové luxusné červené auto. A všetci plakali, otec, brat, mama, ja som plakal najviac, lebo v tom aute sedeli elektrikári a prišli nás odpojiť. Monika (Ondrejova mama): Tóno, môj brat, učí na škole a hovorí mi: „Ty, ale fakt mal takého prísneho otca, že ho tak zbil? Veď hovoril, že mal až modrý zadok!" A my mu vravíme: Ale čo si, veď to je vtip! Ondrej: Vtip je vtedy dobrý, keď mu ľudia uveria, že sa reálne stal. Samozrejme, sú to často vymyslené príhody, ale teším sa z nich.

Ako sa doma rozprávate? Po slovensky či nárečím?

Ondrej: Po slovensky. Ale tým, že sme obidvaja z tej našej enklávy východniarskej, tak sem tam aj nárečím. Ondrík sa napríklad pravidelne učí u babky po šarišsky. A potom v škole učí deti. Monika: Povedz, čo sme robili kohútovi? Ondrík: Sme še vydrižňali. (škerili sme sa mu - pozn. red.) Ondrej: Ondrík má napríklad aj rusínsku národnosť. Keď bolo sčítanie ľudu, nebola východniarska, bola rusínska a ja som robil v rusínskej redakcii, rozprávam aj týmto jazykom, tak Ondríkovi sme dali rusínsku národnosť pri sčítaní.

Veď u vás v dedine sa po rusínsky nerozpráva.

Ja som mal stále Rusínov okolo seba, či už spolužiakov na internátnej izbe, či v škole. Otec učil po rusínskych školách, vedľa v Bajerovciach žijú Rusíni. Čiže nie je to pre mňa nič cudzie, je to prirodzené. Monika: Ale doma sme sa iba po šarišsky rozprávali. Manžel bol učiteľ, ale doma sme iba po šarišsky rečovali. Ondrej mame: No a teraz bude v Plus Jeden Deň, všetko, čo si povedala.

VIDEO Kedy zarobil Ondrej Kandráč prvé veľké peniaze? Z rusínskeho ľudového muzikanta je dnes hviezda

Ingrid Timková

Autor článku

Ingrid Timková

Plus TV

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Životné poistenie: Kto ho potrebuje a aké sú jeho hlavné benefity?

Alena Heribanová: Hlas, ktorý formoval televíznu históriu