Narodila sa v Kráľovskom Chlmci, žije a pracuje v Prešovskom kraji. Ako novinárka pôsobí od roku 2004. Za svoju novinársku tvorbu získala medzinárodnú cenu za sériu reportáží o leteckej havárií slovenských vojakov pri obci Hejce, bola nominovaná na Novinársku cenu. Vyštudovala masmediálne štúdiá na Prešovskej univerzite. Venuje sa mapovaniu aktuálneho spoločenského diania, ale aj regionálnej politike, krimi či občianskym problémom. Je vydatá, má dvoch dospelých synov.

Ingrid Timková

Láskavá a obetavá Jana Pitková pomáha smútiť malým i veľkým sirotám, vdovám i vdovcom či rodičom, ktorí prišli o dieťa. Spolu s Majkou Demitrovou a Ligou za duševné zdravie založili občianske združenie Kolobeh života venujúce sa smúteniu. Veľmi dobre vie, o čom rozpráva, sama totiž v jednej sekunde prišla pri tragickej nehode o celú rodinu, oboch rodičov, o sestru a jej trojročné dieťatko a prešla si komplikovaným smútením.

Poradenstvo v smútení a osveta pre verejnosť. Ďalej organizujeme tábory pre siroty či víkendové pobyty pre mladé vdovy a vdovcov, dramatoterapeutické dielne, divadlo. Každý sa vie v takejto situácii zachraňovať sám, my máme iba tú možnosť a česť, že nás v tej ich najkrehkejšej a najzraniteľšej chvíli prijali do svojich životov a že ich na chvíľočku môžeme sprevádzať. My iba ponúkame svoju prítomnosť a objatie.

Ako prebieha taký pobyt s mladými vdovcami?

Každý robí, čo cíti a potrebuje. Nič nie je naliňajkované. Už to, že tam tie vdovy a vdovci vôbec prídu a sú tam, je veľmi liečivé a nápomocné. Prichádzajú aj so svojimi, zväčša veľmi malými deťmi. Celé dni sa rozprávajú a navzájom zdieľajú svoju bolesť. Stáva sa, že niekto spočiatku vôbec neprehovorí.

No tá okolnosť smrti tie cudzie ženy a mužov tak zblíži, že sú si tou tragickou okolnosťou svojho života veľakrát bližšie ako so svojou rodinou. Majú za sebou taký zážitok, ktorý dokážu zdieľať iba s tými, kto sa ocitol v podobnej životnej situácii. Lebo hovoriť o strate a prežiť to reálne je neprenosná skúsenosť.

Strata blízkeho človeka nás obnaží, nie sme na to pripravení, stávame sa bezmocnou bábkou. Zablokuje nám myslenie, všetky naše emócie sú tisícnásobne zostrené a všetko sa nás dotýka viac. Nikdy predtým sme seba samého nezažili v takejto situácii a preto ani nevieme, ako budeme reagovať.

A často reagujeme veľmi neočakávane. A ten pocit, že nám nikto nerozumie, vzniká z toho, že sa ocitneme v dovtedy neznámej situácii. Preto tie mladé ženy a muži, ktorí sa po prvý raz vidia, sú si okamžite bližšie. Lebo ich spája rovnaká skúsenosť. Proces smútenia a odpustenia je nádherne zobrazený vo filme Chatrč, ktorý by si mal ísť každý pozrieť.

Áno a často je to dôvodom toho, že smútiaci členovia rodiny nedokážu spolu komunikovať a priblížiť sa k sebe. Lebo ľahšie sa rozpráva s človekom, ktorý zažil niečo podobné, ale nestratil toho istého človeka ako my. Preto to, čo najviac zasiahne rodinu je odlišné smútenie každého člena.

Prečo je dôležité sprevádzanie v smútení?

Lebo na stratu, najmä nečakanú, nie sme nikdy pripravení. Pomôžem si príbehom 85-ročnej vdovy, ktorej zomrel manžel, keď mala po 30-ke. Zastrelili ho omylom pri poľovačke. Mala vtedy dvoch malých synov a úplne sa zrútila. Veľa rokov nechala nedotknuté jeho veci. Až dnes si uvedomuje, že v tom čase konala nepochopiteľne. Ešte v čase šoku z tragédie, jej preblyslo mysľou, že manželov šál je u jeho brata. Zavolala mu, aby jej ho vrátil. Doteraz majú naštrbené vzťahy, pretože on zrejme stále pociťuje krivdu, že mu jedinú spomienku na brata vzala. A ona si dnes uvedomuje, že vtedy mala všetky manželove veci a ešte jej aj ten posledný šál chýbal.

Namiesto toho, aby švagrovi zavolala a povedala mu, aby si prišiel vybrať čo chce z bratových vecí na pamiatku, zobrala mu ona ten šál. Nechápe, prečo vtedy tak konala. V tejto príhode sa ukrýva pravda nášho smútenia, našej bolesti. Urobíme vtedy také veci, ktoré by sme inak nikdy neurobili a ublížime nechtiac druhým ľuďom. Takto nás bolesť poznačí. Sme v nej mnohokrát krutí a neempatickí, nevidíme a nevieme pochopiť, že aj ostatní členovia rodiny smútia. A naopak je často ublížené nám, najmä nevyžiadanými radami a tým, že ľudia nevedia ako sa k smútiacemu správať.

Je dôležité ľuďom hovoriť a vysvetľovať, že toto sa môže stať, že toto všetko je smútenie. Lebo prejavy smútenia môžu byť často neadekvátne a ubližujúce. Treba si dovoliť smútiť, ale potom treba všetko napraviť, aby nezostávali po nás spálené mosty, v ostatných krivdy a neodpustenia.

Základným princípom osvety v smútení, ktoré šírime sú štyri úlohy. Smútenie je proces a práca. Sama som si prešla komplikovaným smútením a viem, aká je ťažká. Prvou je prijať smrť, druhou vyplakať a vysmútiť sa, treťou prispôsobiť sa svetu bez zosnulého, dovoliť si prestať za ním smútiť a nemať pritom výčitky a štvrtou je vyčleniť časť miesta v dome či vo svojom srdci pre zosnulého. Tak, aby nám to nebránilo žiť ďalej a vytvárať nové vzťahy. Inak nemáme odsmútené.

Lebo smútenie je práca na sebe. Dnes chce každý žiť len jednu polaritu života, lásku, mladosť, úspech a radosť. Dostali sme sa do pascí našich facebookov či instagramov plných póz šťastia a úspechu. Vyťahujeme a prezentujeme z našich životov len to, že ležíme na pobreží, alebo že máme oblečené najkrajšie šaty, či v rukách najdrahšiu kabelku. Ale to, že pomedzi beží reálny život, kedy sa nám nedarí, sme nahnevaní alebo prežívame smútok, to vynechávame.

V tom, že Vesmír a náš život tvoria dve polarity a my polaritu neúspechu a nezdaru nechceme a nevieme žiť. Hanbíme sa byť zraniteľní, hanbíme sa plakať, hanbíme sa za svoj neúspech. Pritom prirodzenou zákonitosťou je, že celý život niečo strácame. A potrebujeme sa pripraviť na dve najväčšie straty. S najväčšou pravdepodobnosťou prídeme o zdravie a mladosť. Ak to dožijeme. Lebo to nie je o pozitívnom myslení, čo na seba hráme.

Vedieť žiť obe polarity je majstrovstvo. Na Zemi sa deje množstvo zázračných a pekných vecí, ale aj tragédii. A je len naša ilúzia nechcieť to vidieť. A báť sa toho. Lebo čo je to za život, keď sa ustavične strachujeme, aby nás nezasiahla strata či smrť. Treba si uvedomiť, že sa to deje, že to bolí, že si to budeme musieť odplakať, odsmútiť, ale že sa tým dá prejsť. A žiť plnohodnotne ďalej. To je sila a alchýmia života. A smrť je jej súčasťou a potrebujeme si uvedomovať našu pominuteľnosť.

Čo je najdôležitejšia vec pri strate blízkeho?

Schopnosť uvidieť Božiu prítomnosť v každej strate a tragédii a príležitosť na premenu samého seba. V každej tragédii sa ukrýva obrovský dar. Skrytá krása. Nikdy by sme sa nestali lepšími ľuďmi, ak by sme si nemohli siahnuť do svojej zraniteľnosti, na dno seba samého, do svojej mobilizácie.

Predsa celý život strácame ľudí, veci, prácu, mladosť, zdravie. Toto by sme sa mali v škole učiť namiesto množstva pre život nepotrebných vecí. Učiť sa žiť cez spoznávanie seba samého, svojich emócií a vedieť s nimi pracovať. Vedieť čo robiť so zlosťou, žiarlivosťou, závisťou, smútením, vedieť si pomôcť a naučiť sa ako žiť vo vzťahoch a vytvárať zdravé vzťahy. A ten základný vzťah so sebou samým. Lebo ten je zrkadlom našich vzťahov s inými.

Nechceme o smrti hovoriť, nechceme o nej počuť. Vidíme a zažívame to pri zháňaní peňazí na naše aktivity v združení. Je to veľmi ťažké. Tu vidieť, ako sme smrť vytesnali a chceme žiť iba to pseudo šťastie a ilúzie, ktoré sme si vymysleli. Súvisí to aj s predsudkami a poverčivosťou, že ak budeme o tom hovoriť, tak si to pritiahneme na seba.

Ak by ste mali neobmedzené množstvo peňazí, načo by ste ich využili?

Na sprevádzanie a hlavne vzdelávanie. Začali by sme sa sieťovať a venovať sa všetkým trom oblastiam spojeným so smrťou- zomieraniu, rituálom poslednej rozlúčky a smúteniu. Zmysluplnosť to dostáva, ak sa prepoja. Tieto témy potrebujeme dostať do života. A treba o tom začať vzdelávať už na základných školách.

Ženy prežívajú horšie stratu dieťaťa či milovaného partnera?

Nedá sa to porovnávať. Ale ak berieme do úvahy materinský cit, vždy je tam mentálny postoj, že dieťa je nevinné a že im by sa to nemalo diať, že je to nespravodlivé. To komplikuje smútenie. Žena - matka sa musí vysporiadať s otázkou, prečo nie ja, prečo dieťa. Preto je to ťažšie.

Kto sa rýchlejšie vyrovná so smútkom?

Kto sa naučí žiť cez seba samého, nie cez druhých. Nikto nám na tomto svete nepatrí. Ak sa raz niekoho duša rozhodla, že odíde, je to jej voľba. My svet vidíme iba z výšky našich hláv, ale iba zhora vidno celú panorámu, všetko v súvislostiach. Ja som smrť svojej rodiny prijala a naučila sa v nej vidieť Božiu lásku a príležitosť. Pretože cez ňu som sa naučila prijať smrť, prestať sa jej báť a vedieť sa vyrovnať so stratou. To všetko by som nezískala, ak by som nebola donútená to v sebe hľadať a nájsť. Už sa nehrám na obeť a netvárim sa, že toto sa mi nemalo stať a je to nespravodlivé.

Vytvára štát systémovú podporu v tejto oblasti?

Nie. Agenda smútkového poradenstva a terapie ako prevencia pred duševnými a fyzickými chorobami je od roku 2006 „zaparkovaná“ na ministerstve zdravotníctva v koncepcii paliatívnej starostlivosti. Píše sa v nej, že sa budú hľadať nové formy pomoci pozostalým, ale doteraz sme nenašli ani staré.

Pritom stres zo smrti je jeden z najväčších spúšťačov ťažkých duševných chorôb. Ľudia doma trpia a nemá sa im kto venovať. S rodinami, kde zomrelo dieťa, pracuje už veľa rokov združenie Plamienok. Ale to je tiež nezisková organizácia.

Keď si založila Kolobeh života, oslovila si Majku Demitrovú, aby sa stala ambasárdou tohto projektu. Prečo práve ju?

Majka prišla o svojho manžela, obľúbeného hokejistu, bola najznámejšou vdovou. Akoby národnou. Aj preto mala jednu z najťažších úloh, lebo smútiť pri tom, ako na teba upiera zrak celý národ, je veľmi ťažké. Po prečítaní rozhovoru s ňou som pochopila, že ona je ten človek a že jej netreba nič vysvetľovať.

A som jej nesmierne vďačná za podporu a spoluprácu, rovnako ako Lige za duševné zdravie na čele s Martinom Knutom a ďalším mojim drahým kolegom a kolegyniam ako je Aďka Tóthová, pilier našich táborov, Janka Makarová, mladá vdova, ktorá spravuje facebookovú svojpomocnú skupinu, Inga Demčáková, ktorá pomáha pri zháňaní financií, Valika Furješová, ktorá zabezpečuje dramatodivadelné dielne, Iva Adamova, spravujúca internetovú komunikáciu a celá naša kolobehová rodina.

Úspešná Prešovčanka: V jednej sekunde prišla o štyroch najbližších!

Ingrid Timková

Autor článku

Ingrid Timková

Plus TV

Alena Heribanová: Hlas, ktorý formoval televíznu históriu

TERAZ TAKTO: “Fakt chcú riskovať, že kvôli 63 eurám niekomu zomrie dieťa?," pýta sa P. Minár

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život