Celý život poctivo pracovali a teraz žijú takmer ako v stredoveku. Bez elektrickej energie, bez vody. Tú si zachytávajú z dažďového odkvapu, aby vôbec mohli existovať. Kúria si v piecke a v podhorskej oblasti musia do nej často prihodiť  aj v lete. Televízor sledujú cez elektrocentrálu, chladničku majú odpojenú, žiadne zásoby si robiť nemôžu. Napriek tomu, že do obchodu v obci majú kilometer do kopca.

Prať môže chorá dôchodkyňa, ktorá je po infarkte a lieči sa pre silné depresie, iba ručne. V zime musí František s voperovaným kardiostimulátorom sám odpratať sneh z kilometer dlhej cesty, lebo jeden úradník sa vyhovára na druhého a odhŕňač sem nechodí. 

Liečebné sanatórium postavili v roku 1920, liečili tu respiračné choroby, aj tuberkulózu. Zotavoval sa tu aj Fraňo Kráľ, ktorý tu napísal knihu Čenkovej deti.
Liečebné sanatórium postavili v roku 1920, liečili tu respiračné choroby, aj tuberkulózu. Zotavoval sa tu aj Fraňo Kráľ, ktorý tu napísal knihu Čenkovej deti.
Zdroj: Ingrid Timková

Problém sa ťahá od roku 2002, manželia sú už psychicky na dne. Dúfali, že v pokoji dožijú v obydlí, ktoré im pridelil zamestnávateľ pred 41 rokmi. Museli vtedy dokonca podpísať, že v Liečebnom ústave respiračných chorôb, kde sa liečila tuberkulóza a zotavoval sa tam aj spisovateľ Fraňo Kráľ, odpracujú 5 rokov.

S doteraz platným výmerom sa prisťahovali do schátranej stavby na samote, kam nikto nechcel. Ale im to neprekážalo a domček si títo slušní a skromní ľudia postupne zo zarobených peňazí dali do obývateľného stavu. “Stále nám vraveli: Raz to bude vaše, tak si to opravte.”