Mária a Rado žili spolu dva roky v jej rodinnom dome. Prirodzeným vyústením ich zamilovanosti mala byť svadba. Hovorili o nej, no pre každodenné povinnosti na ňu zatiaľ neprišiel čas. Nerátali s tým, že na svoje spolužitie nemajú papier a môže im to skomplikovať život. Svoju lásku si však užívali každú minútu. Až do osudného januára, kedy zasiahol krutý osud. Rado utrpel vážny úraz v lese, kde pracoval ako pilčík. Zavalil ho strom. A prišlo niečo nečakané. Začal sa nielen boj o jeho život a zdravie, ale bitka o tom, kto z koho. 

Mária Radovi vybavila liečbu v hyperbarickej komore, no jeho mama sa zo dňa na deň rozhodla, že ju už k nemu nepustí a zakázala lekárom poskytovať jej informácie o jeho zdravotnom stave. A uzurpuje si právo rozhodovať o jeho osude. “V jeden večer, keď som bola pri ňom v nemocničnej izbe, prišla jeho mamina aj s jeho sestrou a mávali mi pred nosom rozhodnutím súdu, požiadali ma, aby som odišla a jeho povedali mi, že ho už nikdy neuvidím,” vraví smutne Mária. No ona nezaháľala a obrátila sa na súd tiež. Ten ju predbežným opatrením určil za jeho procesného opatrovníka. Teda môže na súde hájiť Radove záujmy: “Ja verím, že zvíťazí múdrosť a že môj partner bude mať väčšiu šancu uzdraviť sa.”

Mária a Rado.
Mária a Rado.
Zdroj: archív M.Ž.

 

Spätne sa zamýšľa nad tým, že zrejme urobili chybu, keď nemysleli nad oficiálnym potvrdením ich vzťahu.“Človek nechce myslieť na to, že sa môže niečo stať. Žiaľ, stalo sa to. Už to nezmením a môžem iba pracovať na tom, aby som mu čo najviac pomohla.” Zdôrazňuje, že preto, že na svoje spolužitie nemali papier, jej nemôžu upierať právo na informácie o milovanom človeku, lebo žili v partnerskom vzťahu rovnocennom ako tí, ktorí sú zosobášení: “Nemôžem byť v rovnakom postavení ako žena, ktorá mu dala život. Matka je vždy matka. Ale určite mám právo na to, aby som človeka, s ktorým žijem, išla navštíviť do nemocnice a vidieť ho.”