Žiadna kampaň, volebné plagáty, komisie či zápisnice. “Chlapi z dediny sa zišli v krčme, navrhli spomedzi seba kandidáta a za najlepšieho z najlepších dvíhali ruky. Vyhral ten, za koho hlasovalo najviac ľudí. Vtedy sa nevolil starosta, ale richtár. Okrem neho sa zvolil aj 13-členný výbor,” vysvetľuje Mikuláš, ako sa volilo v komunálnych voľbách v malých dedinách na východe Slovenska za čias prvej republiky počas prezidentovania Tomáša Garirgue Masaryka. Hoci už v tom období mali ženy volebné právo, ani na um by im nezišlo, aby sa hrnuli do takýchto funkcií. Po druhej svetovej vojne a nástupe socializmu to už bolo iné. Nastúpila vláda komunistov, okrem nich sa žiadna iná politická strana voliť nemohla. “Prišiel zhora prípis, že určité percento musia obsadiť ženy - z 13-člennom výbore muselo byť päť žien. Lenže z toho bolo veľká hádka v dedine, starým chlapom sa to nepáčilo. Keď niekto navrhol nejakú ženu, jej manžel sa ohradil, že ona patrí iba jemu a už bola zvada,” usmieva sa pri spomienke na povojnové časy.

Pán Mikuláš sa narodil pred 94 rokmi do rodiny chudobného roľníka. Ani na posteľ nemali, a tak si ako mládenec musel vyrobiť konštrukciu podobnú saniam, ktorú si každý večer vytiahol spod vysokej postele svojich rodičov. “Dnes sa koberce dávajú pod nohy, vtedy sme sa nimi prikrývali,”smeje sa čiperný dedko. V lete na topánky nemal, v zime si obtočil nohy handrami a hajde aj do polmetrového snehu. Iba tí zámožnejší mali v zime poltopánky.

Dom Legnavských v údolí Livovskej Huty.
Dom Legnavských v údolí Livovskej Huty.
Zdroj: Ingrid Timková

Recept na dlhovekosť

V jednej izbe u Legnavských žili dve rodiny, spali v nej, varili. Sám sa celý život venoval gazdovstvu - práci na roli a pri dobytku. Spolu s manželkou Máriou (†80), ktorá je nebohá už 15 rokov, vychovali štyroch synov. Život v drevenici v horskom údolí, v čistej prírode a bez smogu sa zrejme podpísal aj na jeho vynikajúcom zdraví. Mikuláša netrápia choroby, ešte aj dnes číta bez okuliarov. Chôdzu má vzpriamenú, ako mladík. Pije výlučne vodu z horskej studne. Sám vyšliape do strmého kopca, aby sa v studničke bystrej vody aj okúpal. Stravuje sa striedmo, raňajkuje chlieb s maslom, na obed obne buď niečo uvarené alebo slaninky s chlebom či cesnakom. A večer? “Prežehnám sa a idem spať,” hovorí so smiechom. Stále pracuje na záhrade, pestuje si zeleninu: “Cez leto sa s tým zabavím a v zime oddychujem. No musí si drevo zaobstarať na kúrenie, priniesť ho do domu a vyhrievam si chrbát.” Nezabúda na dezinfekciu vo forme štamperlíka, má rád aj víno či pivko.

Prežil niekoľkých prezidentov a na otázku, kedy sa mu žilo najhoršie, reaguje pohotovo: “Za Tisa. Museli sme chodiť slúžiť k farárom. Vtedy boli kňazí zámožní, mali veľké majetky, polia. No robiť na nich musel chudobný ľud.”Prekvapí vás však, ktorú dobu považuje za najlepšiu. “Teraz sa mi žije dobre. Dostávam penziu, z poľnohospodárstva síce najnižšiu, ale mám dosť. Mám peniaze na všetko, čo potrebujem,” tvrdí muž, ktorého skromnosť sprevádza celý jeho život.