Rovesníci Jurajovi na jeho prekvapujúcu otázku odpovedali: „Nikam nevedú, len do lesa a na hoľu.“ (Kojšovskú - pozn. red.). Vtedy si povzdychol: „A čo je tu, koniec sveta?“ Anna Jenčušová (75), nevlastná sesternica Jakubiska, spomína na umelca s láskou i s humorom, ktorý sa aktuálne mieša so smútkom z jeho náhleho odchodu.
Viac nezverejnených fotografií z rodinného archívu nájdete TU >>>
Niekoľkonásobné sťahovanie
Juraj sa síce narodil v Kojšove, ale krátko nato, mal asi 4 roky, sa rodina odsťahovala do obce Chmeľov. "Otec si tam našiel prácu ako obchodník. Tam sa im narodila Melánia. Neskôr prišla vojna a Jakubiskovci sa vrátili do Kojšova, keď pominula poroba, opäť sa sťahovali za prácou, ale teraz do Košíc, kde otec pracoval v rovnakom odbore, mal likérku. Jurko práve vtedy nastúpil do prvého ročníka. Bývali na Štúrovej v centre mesta. Stalo sa však veľké nešťastie, jeho mama Alžbeta zomrela a otec Michal spolu so svokrou sa museli postarať o dve drobné deti,“ rozpráva Hanka (tak ju oslovoval Jakubisko - pozn. red.).
Prázdniny v Kojšove
Anna spomína, že v snahe, aby si babička oddýchla od detí, Juraj každé prázdniny prežil v Kojšove. „Tešil sa, keďže vidiecka romantika s tou mestskou sa nedala porovnať. Juraj bol však úplne iný ako my, zatiaľ čo naši chlapci pásli kravy alebo chytali ryby a dievčatá hrabali seno, či pomáhali na poli, on chodil so skicárom i s písankou a kreslil všetko to, čo sme robili, ako sme sa pritom tvárili a podobne. Zároveň si robil poznámky z toho, o čom sme sa rozprávali. Už vtedy nám hovoril, že keď vyrastie, bude maliarom alebo filmárom. Smiali sme sa, keď povedal, že bude robiť filmy o Kojšove a my tam budeme účinkovať."
Túžba sa stávala realitou
Jeho sen sa začal plniť po ukončení základnej školy v Košiciach. Odišiel potom do Bratislavy na strednú umeleckopriemyselnú školu a venoval sa štúdiu grafiky a maľby. Neskôr sa rozhodol pre štúdium na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe. "Neraz spomínal, že keď mu prišlo oznámenie o prijatí, tri dni plakal od šťastia. Darilo sa mu tam. V jeho záverečnom absolventskom filme účinkovali jeho otec i strýko. Telefonoval s oteckom Michalom, že film sa vydaril a už sa teší, keď mu ho premietne. Na druhý deň mu prišiel telegram, že jeho drahý otec zomrel.“ Anna hovorí, že to bol šok, keďže sa nikdy na nič nesťažoval.
Tvrdá realita
Otec Michal zomrel na zápal pankreasu. "Nevedeli mu už pomôcť. Juraj sa preto musel hneď po ukončení štúdia chytiť práce, aby uživil seba i babku, ktorá sa už nechcela vrátiť do Kojšova. Začal natáčať spočiatku len krátke filmy a dokumenty. Ten prvý bol o korytároch na východe Slovenska." Strýko osirelému chlapcovi pomáhal, keďže videl, že to nemá ľahké. Keď Juraj nemohol byť v Košiciach, starali sa o babičku jeho príbuzní, ktorí sa tiež presťahovali do tohto mesta.
Dobrá investícia
Neskôr si kúpil vlastnú kameru. Prišlo prvé veľké dielo Kristove roky (1967). Práve v Kojšove si hľadal hercov i komparzistov. "Potom, čo to vyhlásili v obecnom rozhlase, ľudia sa len tak hrnuli, vybral si vhodné typy a začal nakrúcať. Následne sa spustilo v Jurajovom živote mimoriadne plodné umelecké a tvorivé obdobie," hovorí príbuzná. Anka spomenie to, čo o Jakubiskovi bolo známe, že robil veľa a vôbec sa nešetril. "Už vtedy mu začalo haprovať srdce,“ rozhodí rukami pani Jenčušová a dodá, že on však na varovania nedal a stále sa prepínal. "Zhoršilo sa to až natoľko, že "dostal" nové srdce. Keď mu niekedy nebolo najlepšie, smial sa, že v ňom bije srdce mladého muža a toto musí niečo vydržať. Zlomovým momentom v jeho živote bolo, keď dostal covid, ktorého priebeh bol mimoriadne dramaticky. Už vtedy sme mysleli, že odíde. Našťastie sa pozbieral, ale nepoučil..."
Čítajte TU o telefonáte s Hankou i to, kam Deana pochová milovaného muža >>>
