Kľúčami za nás na námestiach vyštrngali slobodu! Herečka Ľuba Blaškovičová a jej dnes už nebohý manžel Peter Rašev boli tvárami košických tribún. Čelili preto prenasledovaniu príslušníkmi Štátnej bezpečnosti, no nedali sa odradiť - organizovali protesty, účasť na generálnom štrajku, mrzli na námestiach a cez Milana Kňažka sprostredkúvali ľuďom informácie z centra diania v Prahe a v Bratislave.

No 8 rokov po revolúcii si vytrpeli svoje. Mečiarovci ich vyhodili z divadla. No úspešná umelkyňa vraví, že aj tak by do toho išla znova. Napriek tomu, akými turbulenciami naša spoločnosť prešla.

V rozhovore pomenúva úplne otvorene, kde sa stala chyba a prečo sa k moci a obrovským majetkom dostali znova komunisti.

Ako sa vám žilo pred revolúciou? 

Boli sme s manželom už 10 rokov etablovaní v košickom divadle, mali sme dve malé deti, boli sme celkom úspešní, Peter mimoriadne, ja som bola po dvoch materských dovolenkách. Hrali sme, mali sme slušný repertoár a jasne, hrali sme aj poplatné socialistické hry. Ale účinkovali sme aj v takých, ktoré sa nám páčili, Peter aj v muzikáli. No a ruskú klasiku, tá však bola vždy dobrá a tých sa hralo veľa. 

V akom období vás zastihla revolúcia?

V čase, keď nemôžem povedať, že by sme boli nešťastní. Mali sme prácu, ktorú sme mali radi, rodinu, deti. No ale atmosféra v spoločnosti bola poznamenaná normalizáciou, všetci už toho mali plné zuby, čakali sme, že už niečo musí prísť. 

Prečo ste sa zapojili do centra udalostí 17. novembra? 

Boli sme s Petrom v tom roku dvakrát v ruskom Vladivostoku. Raz na jar a potom v septembri. Bolo pre nás zaujímavé, že v tom Rusku bola v tom čase atmosféra oveľa slobodnejšia ako u nás. Ľudia za Gorbačova tam už nahlas hovorili vlastné názory. Predtým sa tam každý vtip začínal tým, že jeden podvracač mi v autobuse povedal…Tento predhovor museli mať, ak chceli povedať svoj názor. No a v 89-tom to už nebolo, bolo to pre nás zvláštne, že to tam majú akoby otvorenejšie, ako u nás v Československu. 

Ako sa to celé začalo?

Keď sa začali ľudia z Nemeckej demokratickej republiky sťahovať na západ do Spolkovej krajiny Nemecko, začal padať Berlínsky múr, boli sme presvedčení, že je to otázka týždňov, že sa niečo stane. Ale že nastane obrovská revolúcia a po pár týždňoch padne vedúca úloha strany… To sme nečakali! Vrhli sme sa do deja udalostí po tom, ako sa toho chopili v Prahe a v Bratislave umelci. Prvé informácie sme mali cez Milana Kňažka a cez brnianskych hercov, ktorí chodili po Slovensku a prinášali materiály - požiadavky Občianskeho fóra. Bolo to tak neuveriteľné a nečakané, že niekto môže naformulovať myšlienky, ktoré sme si potajme hovorili večer na návštevách, kedy sme nadávali na systém. Ale že to niekto niekedy otvorene povie? Veď za to bola basa, výsluchy, vyhodenie z práce! Režim bol totiž tak prerastený eštébákmi, že človek nevedel, kto je kto. Vlastne až po revolúcii, keď vyšla Rudá kráva, sme sa dozvedeli, koľko našich priateľov bolo dôverníkov, agentov a žili sme s nimi. 

Manželia Ľuba Blaškovičová a Peter Raši v novembri 1989.
Manželia Ľuba Blaškovičová a Peter Raši v novembri 1989.
Zdroj: archív Ľ. B.

Kto začal v Košiciach organizovať zhromaždenia? 

Vysokoškoláci začali byť aktívni. Prvé informácie mali disidenti, študenti boli šikovní a odvážnejší ako umelci, možno tým, že boli mladí. My s Petrom sme nadobudli presvedčenie, že teraz je ten okamih, kedy môžeme niečo urobiť, lebo chceme žiť inak a riskneme to, hoc nás budú vešať po kandelábroch. Lebo človek prvé týždne nevedel, do čoho ide a ako sa do vyvinie. Ale bola to taká neuveriteľná eufória a úžasné presvedčenie ľudí, že chceme zmenu a ideme do toho. Čím viac ľudí sa do toho zapájalo, boli sme odvážnejší. Po generálnom štrajku bolo jasné, že povstalo celé Československo. Dovtedy to bolo o občianskej statočnosti, eštébáci nás sledovali, kopali nám do dverí. Nebola to sranda. 

Ale potom ste niečo podobné so sledovaním zažili znova, nie? 

Áno, za vlády Vladimíra Mečiara, keď nás vyhodili z divadla. Neboli by sme si pomysleli, že 8 rokov po revolúcii sa môže niečo také stať. Ale stane sa! 


Išli by ste napriek tomu do toho znova?

Určite. Aj za cenu, keď viem, aké následky to malo pre našu rodinu. 

Väčšina ľudí je sklamaná z toho, čo nastalo po revolúcii. 

My môžeme mať očakávania, ale v tom okamihu to bolo jediné riešenie, aby sme na seba nenapľuli do zrkadla. Keď bola šanca a príležitosť niečo zmeniť, tak sme museli do toho ísť. Urobili sme všetko pre to, aby sme tú zmenu dosiahli. A že sa tu niečo pokazilo, tak to sme nemohli vedieť. Ale takisto nevieme, ako by to tu vyzeralo, keby komunizmus pokračoval ďalej. Ako by sme dnes žili? To nikto nevie. A nemáme to ani s kým porovnať. S čím to budeme porovnávať? S Lukašenkom? 

Ako hodnotíke 31 rokov po revolúcii? 

Najväčšia chyba sa stala v tom, že sa ľudia nezmenili. Očakávali sme, že šibnutím čarovného prútika tu bude kapitalizmus a všetci si budú vážiť, že sa nastolila demokracia. Že si budeme voliť múdrych a čestných ľudí. Som šialene sklamaná, že ľudia nechodia voliť, no hrozne sa na všetko sťažujú. Nesledujú dianie, dávajú na názor druhých. A potom sú sklamaní a povedia, že nevoliť je lepšie. Ale potom nie je šanca, že najaká zmena nastane. A tak ako Mečiara volili babky demokratky, Fica volili dámy, ktoré s ním chodili oslavovať MDŽ a potom všetci svorne nadávali tak, ako teraz na tohto premiéra. A ten na rozdiel od predchádzajúcich chce všetkým tak vyhovieť, až je to neúnosné a vzniká chaos. 

Čo sa zmenilo za 31 rokov?

To si neuvedomia tí, ktorí boli vtedy malí alebo nežili. Je šialené, že mladí o tej dobe pred novembrom nevedia vôbec nič. Pre terajších tínedžerov je to vzdialenejšie, ako pre mňa bola svetová vojna. Narodili sa do demokracie, do toho, že na hodine si vyložia nohy na stôl a učiteľku pošlú niekam. Nezažili čo to je sedieť s rukami za chrbtom a počúvať nezmysly, ktorým máme uveriť. Je to ťažké im vysvetliť, že slobodu a demokraciu niekto pre nich vybojoval a je teraz ich povinnosťou ju udržať a rozvíjať. Spoločenská zodpovednosť je spoločná a voľby by mali byť povinné. 

Kytica od budúceho prezidenta Václava Havla pre Ľubu Blaškovičovú.
Kytica od budúceho prezidenta Václava Havla pre Ľubu Blaškovičovú.
Zdroj: archív Ľ. B.

Pritom jednou z požiadaviek novembra boli slobodné voľby.

Základné myšlienky a ideály revolúcie sami zatracujeme. Robili sme to pre naše deti, aby sa mali lepšie. Ale najmä my sme sa konečne chceli mať lepšie. 

Čo sa po revolúcii pokazilo? 

Nežná revolúcia bola príliš nežná. Nedotiahol sa lustračný zákon. Nemali sme tu pripravených politikov. Riaditeľov štátnych podnikov sme odvolali, ale nemali sme za nich náhradu. Dostali sa tam mnohí iba pre to, lebo sme nemali lepších. Tam sa stala chyba, ale v tom okamihu ani nemala riešenie. A v roku 1992 nastúpil Mečiar a nastali zlé časy. Dovtedy dva roky nabiehala naivita revolucionárov. Ale Mečiar už išiel cielene po funkcii a bolo mu jasné, že sa bude deliť štátny majetok. On bol veľmi zlá voľba. 

A vtedy sa k obrovským majetkom dostal úzky okruh ľudí. 

Áno a oni pre majetky boli ochotní obetovať všetko. Demokracia išla bokom. Chceli sa nabaliť veľmi rýchlo, rozkradnúť všetko, čo sa dá. A toho, komu sa to nepáčllo, musel odísť. Mečiar im porozdával majetky, oni nechali firmy skrachovať a potom im ich predal za korunu. A nakúpili si haciendy, ostrovy, vrtuľníky, jachty. 

Prečo zbohatli aj komunisti? 

No kto mal v totalite kontakty na zahraničie? Iba súdruhovia. Tí jediní chodievala na konferencie do zahraničia, vycestovávali na súdružské návštevy. Keď sme mali s Petrom obrovské finančné problémy pre stratu zamestnania, paradoxne nám pomohol človek, ktorého sme ako súdruha odvolali po revolúcii z funkcie. A on nám bol vďačný, lebo vraj sa mu nič lepšie stať nemohlo stať, lebo sa nikdy nemal lepšie. Súdruhovia mali kontakty, vedeli riadiť podniky. Začali robiť pre seba a nie pre štát a boli úspešní. 

Čo si myslíte o súčasnom proteste 17. novembra proti vláde?

Protestovať proti vláde je právo, to je odkaz revolúcie. Postaviť sa proti tomu, čo sa mi nepáči, je absolútne legitímne. Len preboha nie za týchto okolností. Všetci sme sa nechali pretestovať, lebo máme pocit zodpovednosti. Ale je príšerné, ak nehľadíme na ostatných okolo nás a ohrozujeme ich a budeme šíriť nákazu a budeme mať lockdown počas Vianoc, Nového roka, Veľkej noci. je hrozné, že si to títo ľudia neuvedomujú. A paradoxom je, že ide protestovať fašista s komunistom. No už sme sa len niekde dostali! Ľudia strácajú súdnosť, národ stráca pamäť a nevie, čo bol odkaz 17. novembra. 

FOTO ZO SÚKROMNÉHO ARCHÍVU ĽUBY BLAŠKOVIČOVEJ A JEJ MANŽELA PETRA RAŠEVA SI MÔŽETE POZRIEŤ V GALÉRII.

Mohlo by vás zaujímať: